Postoj lavička a tamtoho zhoď

O dobrom živote a chvíľach, ktoré sa oplatia.

Kúpil som si do kúpelne radiátor. Trebalo  ho bolo namontovať. Ako správne decko som zavolal otcovi, aby mi s tým pomohol.  Vyzdvihol som ho, kamsi sme zašli, potom prišli no proste sme sa prevážali po okolí, po cestičkách medzi dedinami.

V jednej zákrute, tma bola, veď v zime je tma furt,  som zbadal takého strýca, čo meral cestu od jarka po jarok. Spomalil som a poznamenal: “Ej postoj lavička a toho za mnou zhoď. Úplne vidím toho Krónera ako dobre nakúpil.”

Otec okamžite pokračoval: “Práve tento kúsok som voľakedy vedel, na nejakú recitačnú súťaž, niekedy v 6. triede. A potom ešte z Jana o nejakých čerešniach to bolo.”

Vyšli sme z dediny a pomaly som šiel ani nie tak preto, že snežilo a cesta bola klzká, ale pre ten skvelý okamih absolútneho porozumenia. Mám 40 a som rád deckom svojho otca pomáhajúceho mi pri robotách okolo domu.  Mám ho rád.

Deň predtým som bol ten radiátor nakupovať s mamou. Aj ju mám rád.

Boris Filan mal takú reláciu – teraz sa tomu hovorí talk show. Ako hostia tam boli Jozef Króner a jeho dcéra Zuzana. Majster už bol naozaj starý pán a jeho dcéra, už dávno veľká a hviezdna herečka, počas celej relácie, sediac od neho na niekoľko metrov, držala svojho otecka nebadane a na diaľku každou vetou pod pazuchou.  Aby on vynikol ako skutočná hviezda prvej veľkosti. Bola to veľká pocta dieťaťa otcovi.

Bolo to fajn rodinné teplo. A nie preto, že sme montovali radiátor.

Zdieľať?

Zamneď: Muž a žena po 21 rokoch

Deti sa včera sťažovali, že na ich otázky odpovedáme rovnakými slovami.

Manželka mi pred odchodom kládla na srdce, že mám niečo urobiť. Vzápätí som zabudol čo. O 20 minút mi napadlo, že by bolo treba umyť vaňu a priľahlé kachličky. Mozgovňou mi prebehla číro-číra sebecká kalkulácia, že keď tú vaňu umyjem, bude mať žena ušetrený čas, ktorý mi bude môcť dať.

Hej, to s tou vaňou bolo to, čo mi kládla na srdce.

Takže, ako to s tým manželstvom teda vlastne je?

Čas pracuje pre vás

V jeden moment tu budete mať decká, ktoré bude treba naučiť ako funguje Brawnov pohyb. Ty žena, zrazu pocítiš ten pocit, že je to dobré.

A ty chlape, raz prídeš domov odpoludnia z práce, bude tak trištvrte na jeseň, žena bude čistiť na dvore cibuľu, decká pri tom pomáhať či pobehovať po pokosenom dvore. A ty pocítiš, že toto je dobré.

V jeden moment sa zobudíš o druhej ráno na to, ako vaše decko vrieska. Lebo ho žena nakŕmila, ale mlieka mala málo. Ticho a pragmaticky vezmeš prvú fľašu, ktorá ti príde pod ruku, pripravíš Bebu, natiahneš na ňu cumeľ. Vaše dieťa zasýtite v spoločnom objatí a manželku pohladíš po vlasoch. A žena bude vedieť, že toto je dobré.

Niektoré veci sa ani v manželstve nedejú obom rovnako.

V jeden moment sa postavíte niekde uprostred Európy a poviete si, že je fajn, že ste to dokázali vlastnou silou, sami, bez pomoci. A obaja sa chytíte za ruku a budete na toho druhého hrdý.

Po 20 rokoch sa vrátite na miesto, kde ste si dali svoj prvý bozk a poviete  si tam, že svadobný deň bol krásny deň.

Čas pracuje naozaj pre vás. Príde deň a vy stretnete svojich vnukov v tom vašom svadobnom kostole, keď si budete obnovovať spolu s vašimi deťmi manželské sľuby. Vy 50 ročné a oni 25 ročné. Vtedy budete vedieť, že svadobný deň bol tým najlepším rozhodnutím v živote.

A niektoré veci sa zas dejú dohromady.

Toto sa mi stalo, dohromady aj samostatne a sú to najkrajšie chvíle môjho manželstva. Nič lepšie vám priať neviem. Len to, aby vám čas priniesol vaše vlastné spoločné dobré spomienky.

Je to také “ukáž a rozprávaj”

Každý z nás čo toto čítate a držíme sa teraz potajme pod stolom za ruky, by sme mohli rozprávať svoje najkrajšie chvíle svojich manželstiev. Že? Každý máte taký ten moment, keď sa navonok udiala obyčajná vec, ale vás stislo srdiečko.

Ale nejde o to, čo by sme opisovali. Ide o to, že sú to príklady, že to ide. Všetci tu čo toto čítame by sme takým príkladom, že šťastie existuje,  mohli byť. To šťastie je tu medzi nami, všetci ho cítime.

Nuž, tak o tomto to manželstvo v skutočnosti je. Aj to vaše?

Zamneď: Zamyslenie na nedeľu. Na piatok mám radu a na nedeľu si dáme zamyslenie. A aby to bolo vaše zamyslenie, bude to len taká malá nenápadná otázka. Ja vám na ňu odpoveď nedám. Máte na ňu celú nedeľu a pondelok na jej realizáciu je hneď naporúdzi. Na tú dnešnú celé vaše manželstvo.

Zdieľať?

Medzerník búcha tak nič nebude

Aj by som niečo napísal, no nedá sa. Absolvoval som si práve výhody manželstva a prikvačila ma jedna z  nevýhod. Búchajúci medzerník.

Počas oberačiek som sa rozprával s vyženeným bratrancom. Hovorím mu pri stole, že nech nechá tak, že mne naberie polievku moja žena. “To sú tie niektoré výhody manželstva”, hovorím mu. On na to, že už to chápe. “Vy ženáči máte niektoré výhody, my slobodní tie všetky ostatné.”

Nevýhodou manželstva je, že z lásky k nej nenapíšete článok len preto, aby ju nebudil búchajúci medzerník. Budem sa musieť poobzerať po nejakej večernej klávesnici. Trochu sa toho desím a tak to odkladám hodný čas. Absolútne pravdy neradno brať na ľahkú váhu.

Tak si idem čítať. Pred chvíľou som si pekne počítal o jednom utopenom laptope a teraz idem pozrieť čo píše môj druhý obľúbenec. A užívať si pri tom ďalšiu výhodu nášho manželstva. Popíjanie hroznového nebíčka, čo ešte len klokotavo tuší, že bude o pár dní burčiakom.  Dobrý priateľ hovorieval, že burčiaku treba vypiť toľko, koľko máme krvi v tele. Aby sme boli celý rok zdraví. Ako tak na to pozerám, budem zdravý osemkrát.

Zdieľať?

Tak ide čas, tým deťom

Pozerám sa na fotky z oslavy nejakých hovadsky neokrúhlych narodenín svojho gymnaziálneho matikára so svojou triedou. Také deti…

Aj som sa odmaskoval, aj tak sú to také deti a ja vraj, zrkadlo sa mi snaží nahovoriť, dospelák. Neverím mu ani ten nos medzi mojimi očami. Je tam stále, ten chalan, bol som sa lepšie pozrieť.

Bol býval bol hovorieval, matikár sediac ako stonoha v kúpeľoch v nezapnutých sandáloch,  že už nechce byť triednym. Ale asi mu to moja spolužiačka ako jeho šéfka nakázala. A on isto rád privolil, veď takým deťom sa ani nedá odolať.

To bolo dávno keď sme boli také deti. Práve sme s manželkou láskyplne porovnávali, ako to bolo keď boli naše deti úplne malé a aké je to teraz, keď niektorí iní len čerstvo opustili tesný výťah.

Čítam jej toto tu a manželka moja láskavá na to, že majú prípravy na stretávku v plnom prúde. Vraj si kdesi kamsi vyvesili tablo. Hovorí, že aj my sme boli také deti.

A ako sme boli strašlivo dospelí.

Tak nič, zajtra od rána budem zas ten, čo bude počítať a spisovať a plánovať a procesovať a spravovať, lebo bezomňa by sa zemeguľa zastavila. Aj bez vás, že?

Len tak medzi nami vám čosi pošuškám:  Mám chuť tak na 235 západov slnka. Asi dnes večer poriadne ošúcham stoličku. A nalejem si k tomu z toho svojho vínka. No dobre, tak nejaké výhody to má, takže len 233.

Zdieľať?

Naplánovaním udalosti nad ňou strácate kontrolu

Najbližšie dva týždne zo mňa pravdepodobne budú vypadávať podobné múdra ako je to v nadpise. Aj by som napísal viac aj nechcem.

Po tých 6 rokoch blogovania už čosi-kdesi tuším, čo je zverejniteľné a čo nie. A tak si dávam na najbližšie dva týždne predsavzatie, že budem písať len všeobjímajúce pravdy.  Raz, keď bude týchto 14 dní za mnou a bude možnosť to za triezva zhodnotiť, tak sa možno dočkáte.

Ešte k tomu nadpisu. Keď si niečo naplánujem, z mojej strany je vlastne koniec, hotovo. Už len frčím podľa naplánovaného scenára.  Veď preto som to plánoval, že viem, ako chcem, aby sa udalosť diala. Takže jediný dobrý priebeh je práve ten naplánovaný. Nie je v mojom záujme plán meniť. Veď je dobý, veď aký iný ako dobrý by som si vytvoril?

A potom príde okolie a začne do plánu zasahovať a meniť vonkajšie podmienky. A treba reagovať. A prichádzajú kompromisy. Už to nikdy nebude ten dokonalý výsledok, ktorý mal byť výsledkom dokonalého dobrého plánu.  Ale mám šancu tieto okolnosti ovplyvniť? Ak by som mal, tak by som ich bol býval bol zahrnul do plánu. Ale nemám.

Tak mi, podľa vlastného výberu, držte palce alebo pridajte modlitbu, aby ten plán, ktorý mám na najbližšie dva týždne, tak aby ho nikto svojim debilným zásahom nerozdupal. Nech sa teda deje vôľa Božia, keď sa bol býval bol tak rozhodol. A anjeli strážni, týmto vám vyhlasujem pohotovosť najvyššieho stupňa.

Zdieľať?

Umývanie riadu, cudzí čas a analytická chémia

Dnes som bol obzvlášť užitočný v offline svete. Robil som samé údržbárske práce. Aj to treba a teraz mám pocit takého pekne dokonaného diela.

Vymenil som vodu rybičkám. Vraj to treba, raz za 2-4 týždne vymeniť tak 1/3 vody. Aby vraj neplávali vo svojich sračkách. No neviem, voda voňala celkom dobre. Ale v návode je napísané… Tak som vymenil. A prestrihal som aj to zelené čo mi tam rastie. Už bola hladina dosť zakrytá a mne sa páči ako si na hladinu chodia rybky pre kŕmenie, keď im ho tam nasypem. To v návodoch nebýva.

Povysával som počítač. Pekne znútra. Odmenil sa mi stíšením. Vraj keď to budem robiť pravidelne, dlhšie mi vydrží. No ja neviem, ale mám aspoň dobrý pocit, že pár metrov od nosa nemám guču prachu. Aj keď, ak sa na to pozriem z opačnej strany, vlastne som vyhodil kus seba a hviezdneho prachu. Vedci to hovoria, ale mne sa to nezdá. Skôr to bude pôda z neďalekej stavby a sadze z výfukov okolojazdiacich autobusov.

A umyl som riad. Umývanie riadu mám rád. Teda tú činnosť. Nemám rád ten proces dostávania sa k umývania riadu. To ma niekto k tomu alebo núti alebo to niekto ticho očakáva ako samozrejmosť. A to sú procesy, ktoré skutočne nemám rád a systém gándiho pasívnej rezistencie proti nim bojujem. Ale je jeden proces, kvôli ktorému sa do umývania riadu rád pustím. Je to zdielanie cudzieho ušetreného času. Viete, také to, že keď umyjem namiesto mojej láskavej ženy riad a umývam ho v čase, keď ešte len dokončuje varenie, ktoré tú kopu riadu spôsobilo, tak skončíme skoro naraz. A to je to, o čo ide! Získal som jej čas, ktorý môže venovať mne a nie kope riadu. Takže čisto zištné úmysly, to sme my chlapi. Ale ženy to nechápu a ak zaváham a trvá mi to trošku dlhšie, vo svojej nekonečnej usilovnosti sa medzičasom vrhne na ďalšiu prácu. A to mi potom tie zištné úmysly pekne otrávi. Ona to vie a aj tak mi to už 18 rokov robí. A ja ju aj po 18 rokoch milujem. Ale dnes nie, išla sa posadiť pred telku (ono je to monitor, ale aby ste to chápali a nemusel som to vysvetľovať súvetiami, ktoré sú dlhé a zložené, čo som aj tak urobil, tak napíšem telku). A to mám radosť neskazenú. Veď som to umývanie vlastne urobil pre ňu.

Ale keď už začnem, to umývanie, ak by ste sa boli v tých súvetiach stratili, priam sa v tom vyžívam. Ak by ste, podobne ako ja, absolvovali niekoľko semestrov rôznych analytických chémii, tiež by vás to možno bavilo. Mám rád, ako sa mi pod rukami odplavujú nánosy mastnoty, ako detergent jedným koncom molekuly uchopí mastnotu, druhým koncom sa zachytí o HOH a už to sviští dole výlevkou. Pri umývaní používam veľa prípravku, často novú hubku a zásadne tečúcu vodu. Spotrebujem ich veľa. Hlavne vody a hlavne na oplachy. Veď načo by som sa stou mastnotou serinkal, keby som potom kastról poriadne neopláchol niekoľkokrát pod tečúcou vodou. Ak by ste dali vzorku tej poslednej vody do nejakého analyzátora, to by ste sa čudovali čo na tom hrnci ostalo a čo potom jete. Čistotu nevidno, verte mi a aj na najčistejšom riade je tej čistoty neúrekom.

Možno sa teraz pohoršujete nad mojou spotrebou vody. Ako s ňou plytvám. Ale poviem vám to vedou jednoduchou: Žijeme na hlavnom európskom rozvodí. Na všetku vodu, ktorá k nám z neba spadne, čakajú v ostatných okolitých krajinách ako na zmilovanie. Skúsili by sme tak mesiac-dva prestať plytvať s vodou a nepustiť ani kvapku od nás preč. To by sme tu mali spriatelené armády a ani osmička by nemusela byť v dátume. Nehovorím, znečisťovať, to by sa nemalo, ale plytvať treba. Čím sa nečistoty viac zriedia, tým je výsledná voda čistejšia. Zas tá analytická chémia, priatelia.

Mal som chuť si niečo pekné napísať a umývanie riadu je pre mozog príjemná oddychová činnosť. Tak som si bol tento článok nad dresom premyslel a kým Marta pozerá, tak naťukal. V open.office.org. Je to zadarmo, aj korektor to má a funguje to bezvadne. Niekto iný mal s ním nejaké podivné obskurné skúsenosti. Tak nech si mal, mne funguje bez problémov. Mám ho na každom stroji a nemám starosti. Ale to je už príbeh na zajtra alebo na pozajtra.

Zdieľať?

Mám konečne svoju alergiu

Ide jar a to je obdobie kedy som sa odjakživa cítil nejaký utisnutý. Všetci sa hromadne tešili, že ide jar. A všetci sa hromadne sťažovali na svoju alergiu. A ja som nemohol. Jednak na upršanom mokrom počasí nevidím nič  potešujúce, na zablatených topánkach nič okulahodiace a po druhé, hladina histamínu mi rastie akurát tak v žalúdočnej sliznici a podnetom je jedine dobré jedlo.

Ale dnes sa všetko na dobré obrátilo.  Konečne som ju objavil. Bola diagnostikovaká koťuha jedna latentná. Konečne sa budem môcť zapojiť do polemiky, či je horšia alergia na peľ alebo na prach.

A pozor, nejde o žiadnu alergiu v prenesenom význame slova. Skutočne, príznaky sú presné.  Histamín rastie, serotonín klesá.  Ošívam sa a škrabem. Nálada klesá, nasranosť stúpa. Zrak sa zakaľuje. Len z nosa mi netečie.

Antigénom je veta: “Načo toto budem kedy potrebovať?”

Nositeľom: “Dieťa základo-školo-povinné.”

Zdieľať?

Decembrové slnko

Práve mi zasvietilo do kancelárie decembrové slnko. Mám rád toto mrazivé úsmevné ráno.Viete, je to presne tá atmosféra, ako keď si začiatkom augusta privstanete a tak o 5:20 hľadíte na východ slnka nad horami cítite ešte trochu chladu v predzvesti spaľujúcej celodennej horúčavy.

Stojím za oknom, hrnček kávy v ruke, tak sladkej, že by sa sa sirupus simplex červenal závisťou, je mi krásne teplúčko a neviem sa vynadívať. Predstavujem si čo sa deje na iných mne známych miestach práve v tejto chvíli. Ako chlapík nastupuje do električky, ako si pani kupuje koblíšky, ako na križovatke stoja na červenú dvaja manažéri, jeden uvažuje o tom či to ešte stihne, druhý o tom či jeho sekretárka stihla tú včerajšiu večeru s jej nastávajúcim.

Dánky východ slnka

Dánky východ slnka

A či bude naozaj jej nastávajúcim. predstavujem si, ako sa kmotor nahýňa nad postieľku svojich párdňových dvojičiek.

Tak si tu stojím s tým hrnčekom a pri pohľade naň si spomínam na svoj kongeniálny výlet do Kodane. Hm, asi by sme mali cez víkend niekam zájsť. Stačí len do mesta.

A viete čo je najkrajšie na decembrovom slnku? Že nemusíte vstávať o 5:20 aby ste si tú krásu užili.

Zdieľať?

Jablko, ona a ja – príbeh o jednom dejstve

Toto mi robí vždy! Položí vedľa klávesnice misku s očisteným jablkom a ja sa načahujem. Aj dnes, človek sa potom nemôže sústrediť na surfovanie. Stojí si tá miska vyzývavo a ja siaham a siaham, až je prázdna.

Potom príde s otázkou: “A ty si to už zjedol?”

Ja s hrôzou v očiach: “A to som nemal?”

Ona: “Ale mohol, to bolo pre teba, dve jablká a jeden pomaranč”, podotkne mimochodom.

A to som bol donedávna zarytý odporca jabĺk. Nič proti nim nemám, aj mi chutia, len ich nejem. Pokiaľ o tom viem. Ale ona, zákerne… Ešte donedávna som si odjedol svoju ročnú dávka na dvakrát. Dve jablká v lete, tie letné zelené a štyri na jeseň. Treba vyskúšať či už sú. A ona mi toto urobí! Dve naraz! A pomaranč k tomu! Čo keď dostanem hypervitaminózu, ň? Že na to ešte nikto neumrel? Zato prvý byť môžem.

Toto si vôbec neuvedomuje moja láskavá a dobrá manželka. Buď jej za to veľká vďaka. Aj za to že mi skorigovala tento text.

Zdieľať?