Piano nesplnilo želania predajcov, tak zákazníci nedostanú nič

Hm, nesplnil očakávania vydavateľov. To je to, čo vydavatelia do titulku tejto správy nedajú.

Systém pro placení za obsah webů Piano na Slovensku končí, nesplnil očekávání médií Službu Piano, která na Slovensku zahájila provoz v roce 2011, slovenská média postupně opouštěla. Tento krok vydavatelé odůvodnili kromě jiného tím, že projekt představoval pouze malou část jejich příjmů a že Piano tlumilo návštěvnost internetových stránek.

Ešte markantnejšie to zaznelo v inej, podrobnejšej správe:

„Najväčšou nevýhodou spoločného platobného riešenia je, že ho vydavatelia nemôžu mať pod plnou kontrolou,“ vysvetľuje Peter Mačinga z vydavateľstva Petit Press, ktoré vydáva denník SME. Práve to je najsilnejším titulom využívajúcim Piano až do týchto dní. Mačinga poukazuje na nemožnosť vydavateľa priamo manipulovať s platobným systémom, komunikovať s predplatiteľmi či tvoriť marketingové aktivity a cenotvorbu. Zdroj: Národný paywall Piano po piatich rokoch končí | Médiá | Stratégie

Pre mňa je systém Piano pre jednu platbu za “celý internet” výborná vec. Zodpovedá totiž spôsobu ako čitatel-platca číta internet.

Najčastejšia kritika na platenie za obsah, s ktorou som sa vo svojej digitálnej sociálnej bubline stretol je, že predsa nebudem platiť celé mesačné predplatné za prečítanie jedného článku za deň. Aj ja som si takto napríklad ešte stále nekúpil predplatné pre .týždeň. O Sme.sk ani neuvažujem.

Ten trh s platbou za obsah zatiaľ nefunguje. Inak by o jeho podobe nerozhodovali predávajúci, ale kupujúci. Jeden z dôvodov, ktorý vidím je, že stále ešte prevláda hlúpe krížové financovania. Kedy digitálny obsah je financovaný príjmom z papierových novín. A oboje ide úspešne do straty a likvidácie.

Veľmi, ale veľmi sa mi páči, že tvrdé dáta potvrdzujú, že Denník N sa vydal dobrou cestou. Založiť digitálny denník s papierovou prílohou pre môjho otca.

O systéme platenia za obsah som písal počas posledných rokov viackrát.

Napríklad, keď skvelo porovnávali vydavatelia hrušky s jablkami:

Všetci vystúpivší sa sťažujú, že im Piano tlmilo návštevnosť. Okrem Pravdy všetci nasadili svoj vlastný systém. Tak prečo porovnávať návštevnosť mimo walled garden a za Piánom, keď je obsah po novom prístupný v mnohonásobne drahšej vlastnej walled garden? No prečo nie?

Lebo by museli ukázať, ako sa im zmenili reklamné príjmy z plne free obsahu a po ohradení časti obsahu do Piana. Lebo by museli ukázať, ako je ich drahá a izolovaná walled garden atraktívna  a úspešná.

Zdroj: Základom hodnotenia úspešnosti Piana je matematika | M+M+M+M (4M)

Napríklad, keď som písal o horespomenutom inom spôsobe čítania internetov.

Vydavatelia produkujúci obsah na internete si musia uvedomiť, že ich server je súčasťou jedného nedeleného internetového prostredia. Akonáhle si svoj obsah zamknú do svojej walled garden, tak sa z neho vydeľujú. A ten obsah za tou stenou potom musí byť sakra dobrý, aby obstál v konkurencii s celým ostatným internetom. Ten vydelený obsah musí byť potom sakra veľký, aby obstál s nekonečnosťou (o pardon, vy neviete jazyky, tak teda obmedzenosťou nekonečna) internetového priestoru. Zdroj: V digizone.cz sa pri predplatnom s mŕtvym koňom zrazili a osedlali ho | M+M+M+M (4M)

Tak uvidíme, hádam sa dožijeme.

 

 

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Základom hodnotenia úspešnosti Piana je matematika

Porovnanie dvoch čísiel je matematika. Súčasťou tejto operácie je aj výber správnych čísiel. Novinári si naozaj nezaslúžia ani korunu nie to cent za svoj obsah. Signifikantná ukážka novinárskej matematiky.

Zisk z projektu Piano představuje pro vydavatele slovenského tisku jen malou část příjmů. Podle údajů agentury TNS Slovakia hodnota otištěné reklamy v novinách bez zohlednění případných slev a bonusů loni dosáhla 83,5 milionu eur.

Zdroj:  Slovenské Piano? Vydavatelům přineslo jen zlomek z příjmů z reklamy | Média | Lidovky.cz.

Aj mne, jednoduchému lekárnikovi, je známe, že skutočné koncové ceny reklamy v médiách sú diametrálne iné (nižšie) ako cenníkové ceny. Ale prečo nevziať na porovnanie 83,5 milióna, ktoré nikto nikdy nevidel na účtoch?  No prečo nie, že?

Podľa formulácie vety, o všetky papierové reklamné príjmy, teda z  off-line. Ale prečo nevziať na porovnanie 83,5 milióna, keď nejde o príjmy od online čitateľov? No prečo nie?

Tých 83,5 milióna je reklamný príjem všetkých, ale úplne všetkých papierových vydavateľov. Tak prečo ho neporovnať s príjmom, ktorý vytvoril obsah len pár webov? No prečo nie, že? (A to chcem naozaj dúfať, že je to za papierovú reklamu, nie súčet papierovej a on-line reklamy.)

Tých 83,5 milióna je príjem z novín. Tak prečo ho neporovnať z príjmom, ktorého časť generoval absolútne nepapierový obsah a do papieru nekonvertovateľný, ako sú mulimediálne články či filmy. No prečo nie, že?

Keď oproti tomu stojí príjem:

  • z čisto jedného finančného kanála – platba za obsah na webe
  • skutočný príjem, ktorý bol skutočne vyplatený na účet
  • spárovaný s konkrétnym obsah, teda žiadne krížové financovanie
  • príjem z oblasti, z ktorej pred Piánom nebol ani cent

No prečo nie? Veď použitie slov zlomok príjmov v nadpise  treba nejako zdôvodniť. Tak porovnáme neporovnateľné.

Všetci vystúpivší sa sťažujú, že im Piano tlmilo návštevnosť. Okrem Pravdy všetci nasadili svoj vlastný systém. Tak prečo porovnávať návštevnosť mimo walled garden a za Piánom, keď je obsah po novom prístupný v mnohonásobne drahšej vlastnej walled garden? No prečo nie?

Lebo by museli ukázať, ako sa im zmenili reklamné príjmy z plne free obsahu a po ohradení časti obsahu do Piana. Lebo by museli ukázať, ako je ich drahá a izolovaná walled garden atraktívna  a úspešná.

Všetky média ponechali časť obsahu mimo Piána a všade ostala klasická reklama. Vo walled garden je aj obsah, ktorý vyšiel na papieri a teda predplatitelia papieru ho na webe museli zaplatiť ešte raz. A naopak, nečitatelia papieru konečne museli za tento papierový obsah zaplatiť. No prečo to nespomenúť?

Lebo by museli ukázať, koľko návštevníkov nikdy nevidelo paušálne zaplatenú reklamu, pretože majú pozapínané rôzne blokovače či konzumujú obsah cez kanále s nízkym výskytom reklamy.  Lebo by museli od príjmu z reklamy na free webe odčítať príjem z reklamy vo walled garden, aby mohli porovnať čistý príjem z walled garden. Pretože by museli ukázať, aké hausnumerá o návštevnosti poskytujú auditované merače (mobilný prístup s 10 palcového Androida). Pretože by museli ukázať, ako obmedzujú webový obsah oproti papierovému a ako je webový obsah nejedinečný. Pretože by museli ukázať, ako krížovo financujú webový obsah. Pretože by museli ukázať, koľko obsahu zaplatil čitateľ 2-3x (reklama na webe, Piano, papierové predplatné,. papierová reklama)

Viete, v tom článku nezazneli zásadné  myšlienky:

  1. Nezaznela sťažnosť vydavateľov, že Piano momentálne nedokáže vybrať dostatok peňazí za kompletný novinový on-line obsah. Leda by zásadne zdražilo alebo by oslovilo viac predplatiteľov.
  2. Piano prinieslo nové peniaze. Peniaze od ľudí, ktorí nepredplácajú papier, ktorí neplatia za jednotlivé weby a už vonkoncom neplatia za jednotlivé články.
  3. Piano prinieslo univerzálny platobný a zúčtovací systém tam, kde doteraz nikto kvôli technickým prekážkam nedokázal vyberať peniaze aj keď veľmi chcel.
  4. Nikto nevykonal A/B testovanie výnosu free prístupného obsahu s reklamami verzus walled garden, verzus Piano ako zdieľaná walled garden.
  5. Alternatívou k Pianu je dnes len vlastná izolovaná walled garden.

To totiž hovorí matematika a princípy internetu. Na čo sú mi takýto novinári? Načo sú mi novinári, ktorí v záujme podpori svojho nadpisového sna ohnú či selektujú argumenty?

Určite nie je Piano dokonalé. No nalejme si čistej pepsi-coly. Za obsah treba platiť. 

Nikto dnes nedokáže predať on-line obsah tak, aby mala  on-line redakcia vyrovnané hospodárenie. Každá koruna od ľudí, ktorí doteraz neplatili je dobrá. Čím skôr sa dokážeme na obsah pozrieť opačne, tým skôr sa pohneme k lepšej, bohatšej a slobodnejšej výmene informácii.

Pozrime sa na internetový obsah opačne. Predstavte si, že tvoríte obsah primárne pre internet. A až potom, ako odpad, ako druhotná surovina vzniká papierová verzia. Čím skôr sa k tomu princípu dopracujeme aj v prípade financovania, tým lepšie pre našu spoločnosť. Čím skôr začnú byť redakcie primárne financované z toho, čo vydajú on-line, tým lepšie pre našu spoločnosť.

Článok bude mať ešte pokračovanie o tom, čo hovoria princípy internetu na Piano, reklamu a izolovanú walled garden.

Pod čiarou: Nie, nie som platený firmou Pianomedia (ale neurazil by som sa). Len považujem tento platobný systém za dnes najlepší existujúci. A vadí mi, keď niekto píše somariny. 

Zdieľajte obsah s priateľmi:

V digizone.cz sa pri predplatnom s mŕtvym koňom zrazili a osedlali ho

Základom všetkého je matematika. Priama platba  50 Kč za článok je hodné leda tak Pulitzera. Priama platba 50 Kč za správu je urážka slušného podnikania. A predplatné?

Nuž, ak by to bol denník, tak cca 18,90 Kč za jedno vydanie, tak akurát. Pre internetový magazín je to známka, že svoj obsah považujú za super luxusný tovar. Dnes o 10:20 tam bolo 6 (slovom šesť) článkov z dnešným dátumom. Z toho jedna je PR noticka s odkazom na externý produktový web. Do konca dňa tam hádam ešte niečo povychádza. Včera, teda s dátumom 9.4. to bolo až 16 článkov. Ale mám tam chodiť každú hodinu znovu? Čítať včerajšie noviny na internete, to je oxymoron.

Jáj, oni nie sú denník. Oni sú magazín. Takže ak to beriem ako týždenník, tak 4719 Kč ročného občianskeho predplatného je 92,50 Kč (118,60 Kč pri štvrťročnej platbe). Za týždenník 150 Kč na stánku za číslo? A súčasne chcú za jeden text 50Kč?

To bol ale veľký kôň, s ktorým sa ich markeťák zrazil A navyše mŕtvy kôň.

Viete prečo je to veľa? Pretože nie všetky články sú zamknuté. Takže jednotková cena plateného obsahu je výrazne vyššia. Rádovo vyššia. Na krížové financovanie ja nehrám. Ak predávam jablká, musím vyberať peniaze za jablká, nie za tašku.

A perly nekončia. Ponuka na ročné a polročné predplatné je vyjadrená v cene bez DPH. Takže predurčujú svoj obsah ako nástroj pre podnikanie. Inak by sa predsa DPH nedala žiadať späť. Súkromná osoba platí ročné predplatné 4719 Kč a v prípade štvrťročnej platby je to 6050 Kč/rok.

predplatne

Rozumiete tomu?

Ja veru áno. Toto je presne ten spôsob ako u ľudí vyvolať nenávisť k platenému obsahu na internete.

Viete prečo je to veľa? Pretože internetové prostredie sa číta úplne inak ako papierové noviny a časopisy. Internet je jedno veľké prostredie. Konkurencia je na jeden klik. Z koľkých servrov ste čítali články za ostatný týždeň?  Z koľkých servrov sa objavili odkazy na vašej facebookovskej stene od vašich priateľov? Koľko serverov máte vo svojej RSS čítačke? 10? 20? 25?

To nevadí, že ste na nich za týždeň prečítali jeden text či pozreli si jednu fotogalériu. Viete si predstaviť individuálne predplatné pre každý jeden z nich? Ani ja nie, pretože to z povahy internetového priestoru nedáva zmysel.

Ja som zažil časy, kedy sme si doma a v škole objednávali časopisy a noviny. Sledoval som jedny noviny a dva časopisy od názvu po tiráž a keď som bol na návšteve prečítal som si pár článkov z iných. Áno, dohromady som toho prečítal rovnako vtedy ako teraz. Len ten zdroj bol vtedy jeden. Ono aj teraz je len jeden. Je to  internetové prostredie.

Deň má stále 24 hodín, 8 hodín prespím a nejaké hodiny treba aj pracovať.

Vydavatelia produkujúci obsah na internete si musia uvedomiť, že ich server je súčasťou jedného nedeleného internetového prostredia. Akonáhle si svoj obsah zamknú do svojej walled garden, tak sa z neho vydeľujú. A ten obsah za tou stenou potom musí byť sakra dobrý, aby obstál v konkurencii s celým ostatným internetom. Ten vydelený obsah musí byť potom sakra veľký, aby obstál s nekonečnosťou (o pardon, vy neviete jazyky, tak teda obmedzenosťou nekonečna) internetového priestoru.

Dokáže tieto požiadavky na kvantitu a kvalitu za platenou stenou naplniť jeden jediný vydavateľ?

No?

No dokáže?

Preto považujem Piano za nateraz najlepší model predplatného pre užívateľa. A čo je dobré pre zákazníka, to je dobré pre… No pre koho?

Áno, mohol som si vybrať akýkoľvek iný server a spočítať to napríklad pre Hospodárske noviny či iných. Digizone mi proste dnes ako prvé padli pod ruku. A po včerajšom texte od Slonkovej to bola tá povestná kvapka.

To znamená, že původní zprávy si necháte jen do tištěného vydání a na onlinu se objeví až se zpožděním nebo ve velmi zúžené podobě?

Nastavili jsme nová pravidla využívání obsahu MF Dnes na iDnes.cz. Nepovažovala jsem za šťastné, aby se kompletně celé texty z MF Dnes překlápěly na web. Těžko pak od čtenářů chtít, aby za noviny platili. Není to lehká disciplína, ale díky vstřícnosti kolegů z iDnesu hledáme v konkrétních případech kompromisy, na nichž nebude ani print, ani online tratit.

Zdroj:  Hledáme novou podobu moderních novin | MediaGuru.

Ja si už nikdy nepredplatím papierové noviny len preto, aby som ich čítal na internete. Považovať internet ako reklamný priestor na prilákanie čitateľov k papieru, len preto, že je redakcia neschopná si za svoju prácu nechať zaplatiť aj prostredníctvom internetu, to mi je tak neuveriteľné protivné.

V roku 2007 som bol býval bol napísal:

Stále sa čaká na nejaký spásny systém. Aby bol jednoduchý, aby bol nepriestrelný, aby súčasne vôbec neobmedzoval konzumenta a súčasne zabezpečil 100% ochranu autorových investícii. Stále sa čaká, že budú splnené všetky spomenuté podmienky a kým sa tak nestane, nič nikto nenasadí, nič nikto nevyskúša.

Zdroj:  Anketa o platbe za obsah | M+M+M+M (4M).

Ako je vidieť, niektorí čakajú na Godota dodnes. Iný zas osedlali mŕtveho koňa. Ich škoda.

Pod čiarou: A čo platba za obsahu tu, na tomto blogu? Áno, dobrovoľné príspevky pomocou platby kartou (sekcia Paypal dole na konci stránky), to je na úrovni minulého desaťročia, ale ak by bola možnosť zapadnúť za hradby kolektívnej platenej walled garden, frčím tam hneď a bez váhania. Je škoda nechávať moje peniaze vo vašich vreckách.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Vydavatelia novín, za ktoré na internete neplatím, sú idioti

Rozvinutie jednej z tém, ktoré som nadhodil v článku  Zamneď: Potrebujeme takýchto novinárov v našej spoločnosti?

Kým sú noviny živé z tržieb, je to tovar ako každý iný. Prosím vás, so špecifikami novín na mňa nechoďte. Som lekárnik, celý svoj profesný život predávam lieky – tovar zvláštnej povahy. O špecifikách tovaru vám môžem rozprávať do konca vášho života.  Kým sú noviny živé z tržieb, je to tovar ako každý iný. Bodka.

Pýtajú sa ma:

Ako sa staviaš k obľúbeným argumentom a la “rovnaký alebo lepší obsah je k dispozícii aj bezplatne inde”? Rozumiem tomu správne, že nechceš platiť diskomfortom alebo časom stráveným hľadaním? Je to služba/tovar ako každý iný. Ak o to mám záujem a je to za peniaze, tak zaplatím.

Áno, je to služba/tovar ako každý iný. To je proste fakt o ktorom som presvedčený.

A keďže je to služby/tovar ako každý iný – predajca sa musí ako prvý snažiť, aby som chcel ich produkt a teda mal ochotu zaplatiť. Zákazník odjakživa nič nemusí. Viete, som vo svojej profesii aj predajcom, preto s plnou vážnosťou, vám čo nejaký tovar/službu predávate, radím: Opakujte si to ako mantru.

Zákazník odjakživa nič nemusí. Zákazník odjakživa nič nemusí. Zákazník odjakživa nič nemusí. Zákazník odjakživa nič nemusí. Zákazník odjakživa nič nemusí.

V opačnom prípade počítajte so svojím neúspechom ako s istotou. Proste skôr či neskôr skončíte bez peňazí. Leda že by ste boli podvodník a predávate nič za niečo.

Takže sme si vyjasnili východiská. Moja odpoveď je teda veľmi jednoduchá: Noviny musia ísť prvé do rizika, že investujú do kvalitného produktu a my zákazníci to prípadne niekedy od nich aj kúpime.

Áno, s cenovým dumpingom v podobe ceny “zadarmo” sa ťažko bojuje. Ale oni chcú robiť noviny. Prečo nejdú predávať autá, alebo cigarety? Tam žiadna konkurencia v podobe áut zadarmo či cigariet zadarmo neexistuje.

Len si to predstavte: Všetci novinári by začali predávať autá a noviny by neboli. Chvíľu. Potom by prišiel niekto, kto objaví dieru na trhu – chýbajú noviny. A začne za peniaze uspokojovať potrebu čitateľov mať noviny.  Jáj, vy neveríte na neviditeľnú ruku trhu. Tak kašlite na to. Odsťahujte sa do Severnej Kóreji a budete mať od trhu pokoj.

Ak sa predávajú “informácie ako tovar” zadarmo, no tak by som išiel predávať “informácie ako službu”. Proste by som sa snažil nájsť, kde som ako novinár/vydavateľ schopný vytvoriť predajaschopnú pridanú hodnotu. (Ruka trhu, ruka trhu, ruka trhu…)

V prípade novín na internete sú to veci o ktorých som tu už párkrát písal. Námatkovo: súvislosti, hypertextovosť, trvalý archív, multimédiá, predžutie informácii… Ale čo vám budem radiť, vy chcete robiť noviny, nie ja. Ja som tu dnes za zákazníka a teda nič nemusím.

A teraz ešte trochu k technike platena

Aj tu na tomto blogu mám kdesi dole box, cez ktorý mi môžete prispieť. Bol by som somár keby som ho tam nemal. Veď čo ak sa raz za uhorský rok objaví niekto, kto by mi chcel prispieť? Pošlem ho preč, lebo nie som schopný od neho prijať peniaze?

Viete, buď by som nedostal od roku 2004 ani cent, alebo tých pár desiatok (možno už stoviek, nepočítam to) Eur. Nula alebo XXX€. Čo je viac?

A zas budem tvrdý – Je mi skutočne jedno, aké sú provízie Paypalu. Je mi úplne jedno, že keď z vašej karty odíde 1€, mne príde na účet 0,67€. Pre mňa je dôležité, či som dostal 0,67€ alebo nič.

Ale hej, koncept Piana je mi sympatický. Bolo by fajn, ak by sa ujal doširoka. Je to rozhodne k dnešnému dňu asi najlepší koncept platby za obsah z pohľadu zákazníkov. A ak Piano porovnám s ničím, tak je to aj najlepší spôsob pre tvorcov.  Určite sa nájde ďalší vynálezca, ktorý vymyslí službu na platenie na webe tak, aby mala väčšiu pridanú hodnotu ako Piano. Potom budem hovoriť, že Piano nestojí ani za fajku močky. Že už je to zdochnutí kôň a snaha ho oživiť je absurdná. Podobne ako dnes o platbe reklamou.

Trh platobných systémov za bude ďalej vyvíjať. Možno v istom momente banky uvidia, že ak by si účtovali za mikroplatby rozumnejšie poplatky, že by ten obrat, čo ide cez Piano, mohol ísť cez nich.

To mám plakať, že si si Paypal vzal 0,33€? od závisti si dupnúť a povedať: “Trd dostanete, nebudem pýtať od čitateľov nič!”

Vydavatelia, ktorí dnes čakajú, že raz bude lepší systém ako je dnes k dispozícii a stále si odo mňa nie sú schopní vybrať platbu za obsah do ktorého investovali, sú idioti. Podobne, majitelia práv k audiovizuálneho obsahu sú z podobného dôvodu obchodný idioti.

Všetko je trochu zložitejšie

Ale pozor, je tu ešte matematika veľkých čísiel a štatistika. A ten prekliaty vývoj v čase. A náklady na marketing.

Naozaj by som chcel veriť že to majú majitelia práv exaktne namodelované. Veď viete, ten problém s kanibalizmom rôznych obchodných modelov. Určite si to dobre spočítali, že marže na DVD (ktoré vraj nikto nekupuje) a vstupenky do kina (kam vraj chodia diváci stále menej a menej) sú stále dosť vysoké, aby sa zatiaľ neoplatilo investovať do oficiálneho predaja filmov na kilá za paušálny poplatok. Tak, ako to už roky robia nelegálne/neeticky (hádať sa s vami dnes nebudem – nehodiace sa škrtnite) filesharingové služby.

Možno to majú dobre spočítané a ešte nenastal správny čas. Možno sme early adopters a plačeme o pár svetelných rokov inde a teda aj do nesprávneho času. Možno sú straty na nás pre nich smiešne malé a predvídané vedľajšie škody. (Prečo potom, keď nie sú idioti,  do nás kopú ako zakľatá sviňa?)

Aj ja by som mohlo  trochu investovať do marketingu toho, že za tento obsah mi môžete zaplatiť.  Ako vždy, keď ide o peniaze, dôležité je, či sa to v daný moment platí.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Nemotajte paušál s konkrétnou platbou za článok do Piana

Sú rôzne marketingové triky. Jedným z nich je použiť slovo paušál pre platbu za jednotku. Typickým aktuálnym príkladom sú paušálne neobmedzené mobilné internetové pripojenia s konečnou FUP.

Určite je takéto pomätenie pojmov výhodné pre predávajúceho. Ale ak to spomenie zákazník, začínam sa obzerať po deke.

Každý sprostredkovaný nákup by znamenal kredit na účte Piana. Ten by som už mohol nejakým spôsobom čerpať, možno nie len na hlúpe “predlžovanie” plateného prístupu ale trebárs by som si selektívne čerpal prístup k jednotlivým článkom.

Virtuálny kolportér pre platené sekcie novín na webe.

Piano je kongeniálne práve preto, že je to paušál. Superkongeniálne, že o ňom po zaplatení už nemusím počuť. Nič neodomykám, nikam sa tisíckrát neprihlasujem a už vonkoncom nemusím sledovať ako sa mi míňa kredit.

Nezabime si ho, my zákazníci, požiadavkami na FUP. Ešte by nás Tomáš jeho nový investorský otrokár vyslyšal.

Pod čiarou: S tým odporúčaním pre vydavateľov obsahu na marketing v podobe “virtuálneho kolportéra” Rony trafil do čierneho ale úplne presne. Paradoxne sa musia vydavatelia internetových novín  zas naučiť, že priamo tvoria niečo, čo sa predáva za reálne peniaze.

Zdieľajte obsah s priateľmi: