Regulovať podporou neviditeľnej ruky trhu

This entry is part 5 of 10 in the series Očakávaný volebný program

Dáme príbeh. Príbehy priťahujú.

Takže ten príbeh: Ekologický aktivisti chceli na novom sídlisku vytvoriť super-eko-chránený trávnik. Tak prvý rok vysadili trávu úplne všade. Obyvatelia sídliska si podľa svojich potrieb vychodili cestičky.  Nasledujúci rok stavebná firma v trajektóriách týchto vychodených cestičiek postavila trvalé chodníky. Ekologický aktivisti následne prísne zakázali vstup na trávnik. Nikoho z obyvateľov ani nenapadlo, že by mali na trávu stúpať.

V ďalších rokoch sa sledovali len miesta s najväčším porušením regulácii. Po 5 rokoch sa na menej používané cestičky zmenili a na miestach s najväčším porušovaním pravidiel sa zaviedli nové. A takto to robia odvtedy každých 5 rokov. Posledných 30 rokov sa už skoro nič nemení.

Tak tomu to ja hovorím regulovať pomocou neviditeľnej ruky trhu. Obyvatelia si nastavili sami pravidlá, sami si definovali cestičky. Následne sa systém zafixoval. Tradícia prehodnocovania priniesla istotu, že regulácia je tu dočasne, že nie je nemenná.

Takže to zhrniem.

  1. Primárny cieľ regulácie dosiahnuť akoby mimochodom.
  2. Pravidelne v známych intervaloch prehodnocovať regulácie.

Viac podrobností nájdete tiež v článku  Zákon už len s odloženou platnosťou a na dobu určitú | M+M+M+M (4M).

Dáme trochu iný príklad. A je to zas o tom istom.

Nedávno som zachytil sťažnosti ďalšej obce, že po zavedení mýta sa im začali pod oknami preháňať kamióny. Viete, tí dopravcovia sa pohybujú v trhovom prostredí. Takže akákoľvek regulácia, a mýto ňou rozhodne je, v nich vyvolá prispôsobenie sa tomuto trhovému prostrediu. Preto je dôležité, aby sa regulácie zavádzali v zhode s mechanizmami trhového prostredia. V prípade toho mýta tak musí byť položené otázka úplne inak:

  • Nesprávne: Ako vybrať viac peňazí za používanie drahých diaľnic?
  • Správne: Ako dostať kamióny na pre ne určené cesty?

Každá regulácia vnáša neprirodzený prvok. A všetci hráči v trhovom prostredí sa snažia čo najskôr zaujať pozíciu ako predtým, teda s najnižšou možno hladinou nákladov. Preto rozlišujem požiadavky na správne a nesprávne

Výber peňazí, ten primárny cieľ, musí dosiahnuť každá regulácia akoby mimochodom.  Tak ako to bolo v tom úvodnom príklade s ochranou trávnika. Na reguláciu sa musí ísť s príslovečnou česckou vychytralostí. A nie so slovenským budzogáňom.

Takže ako dostať kamióny so súbežnej okresky na diaľnicu? Stačí zapojiť ruku trhu a nastaviť ceny tak, aby to za tých nad XX km nestálo.

1. Spoplatniť vyššou sadzbou cesty prvej triedy ako diaľnice.  – to by ste videli, ako ich tam ruka trhu tlačí. (Formou zľavy za kontinuálne úseky samozrejme, nie prirážkou k cestám I. triedy. Všetko je to len marketing. Všetko je to len a len o trhovom myslení.)

2: Počítať inteligentne sadzby: U súbežných komunikácii počítať mýtne náklady v súčte s nákladmi na naftu za „obchádzkové kilometre“ tak, aby sa zaviedlo mýto na súbežných len/už tam, kde by bol výpadok mýta ešte/už nekompenzovaný výberom spotrebnej dane z nadspotreby nafty.   (Ja viem, zistili by sme, že všade.)

Regulácia proste musí počítať s tým, že sa jej budú podriaďovať prispôsobovať subjekty v trhovom prostredí. Na každú reguláciu sa čoskoro nájde riešenie. Vždy sa nájde nejaký šikula a ostatní sa čoskoro pridajú. S tým treba počítať ako s istotou. 

Ide o to, že kamiónu je, hlavne na východnom Slovensku s cestnou sieťou budovanou vrámci „socialistickej industrializácie východu“, skoro jedno či ide 90 po diaľnici alebo 90 po ceste prvej triedy. A ak špedičná firma počíta kumulatívne náklady, aj štát musí počítať kumulatívny výber. Tá regulácia štátu nepadne do prázdna, ale do existujúceho prostredia. A to je, chvála kapitalizmu, trhové.

Regulácie musia byť lievikom, ktorý nás pritiahne k rozumu. Nesmie to byť pohonič, ktorý nakopáva teľce do zadku, aby sa konečne pohli tam, kam on chce. Vyhovieť regulácii musí byť na ceste k stavu s najnižšou možnou energiou a nákladmi.

Hovoríte, že chýbajú presné informácie, kto a kadiaľ a prečo jazdí? Nehovorte mi, že by sa s nami NSA so spriatelenej krajiny nepodelila o presné dáta začiatočných a koncových bodov každého kamiónu idúceho dnes po Slovenskom národnom tankodróme.

Výchova je silnejšia ako regulácie

Mnohí isto poznáte rôzne iniciatívy burcujúce dobro v nás. Pre mňa je charakteristickým príkladom hnutie Fair-trade. Je to hnutie, ktoré burcuje zákazníkov, aby sa pýtali, ako bol vyrobený ich tovar. Aké podmienky mali zamestnanci v ďalekej rovníkovej Afrike.

Páči sa mi tento výchovný prvok. Oveľa viac ako akákoľvek regulácia. Nie vždy sa to podarí, ale skúšať burcovať dobro v nás treba.

Čo takto fair- u nás doma. Čo takto sa u nás doma pýtať svojho dopravcu, či nenasiera miestnych obyvateľov jazdením po okreskách! Veď si to len predstavte: Nálepka na plachte kamióna a na nej: „Nejazdíme vám pod oknom po okreskách.“

Kde nie je objednávka, nevznikne ponuka, ako nám to nedávno predviedli české obchodné reťazce, keď prestali predávať krechčené mäso. Kým by to niekto spísal ako sa to nesmie, poučený zákazníci sa rozhodli, že mäsový výrobok naplnený vodou nebudú kupovať. Stačilo, aby prebehla informačná kampaň. Stačilo, aby niekto trochu vzdelal zákazníkov v tovaroznalectve.

Robiť dobro sa musí oplatiť

Keď si pozriete všetky moje predchádzajúce očakávané body volebného programu tak uvidíte, že je to stále o tom istom. Všetky sú o tom, ako motivovať gaunerov, aby pri pechorení sa za svojimi podivnými cieľmi mimochodom aj moje dobro urobili.

Ak ich chceme, tých gaunerov zregulovať, musí sa im to oplatiť. To je ich trhové prostredie. Nakopávanie nám nepomôže. Ich zadky sú vytrénované a keď je najhoršie, nasadia nejaký cudzí zadok namiesto svojho.  Musíme ich k tomu dobru umne manévrovať.

Zdieľať?