V ostatnom čase som riešil niekoľko životných situácii, kedy mi niekto stúpil na otlak. Aj sa ospravedlnil, ale agonistu pre moje morfínové receptory som si musel musel dodať ja. (nefarmaceut by povedal: ale otlak bolel mňa).

Niekto vám rozbije auto, lebo nedal prednosť. Toho vybavovania, tých telefonátov… Niekto vám ukradne doklady. Toho vybavovania, toho strateného času. Čím dlhšie spoznávam tento dospelácky svet, mám pocit, že nielen príroda je na strane skrytých závad, ale aj ľudská spoločnosť sa dobrovoľne stavia na stranu zlodejov, ničiteľov, arogancie… Hej, zlodeja polapíme, ničiteľov odhalíme, arogantným pristrihneme hrebienok, ale toho vybavovania…

Trochu z iného súdka. Sú tu isté hlasy, že keď sa nám nepáči nejaké pravidlo, rozhodnutie štátneho úradu, treba sa ozvať. Iné hlasy volajú po niečom inom, no veľmi podobnom a nazývajú to občianska spoločnosť. Ja to vidím skôr tak, že si niekoho platím, robí svoju robotu zle a ja ju mám naprávať? Starať sa o každú pakovinu, len preto, že niekto pri svojej práci nerozmýšľal?

A z tretieho súdka. Aktuálne vnikám kamsi, kde je radšej radno nevnikať. Zisťujem, že ono to nebudú nejakú náhodné chyby, úradov, štátu… Ono sú to konkrétni ľudia, ktorí nejako rozhodli. A veru, nedospeli k bizardnému rozhodnutiu náhodne, nevedomky, pretože by na to rozhodnutie intelektuálne nemali. Presne naopak. Ukazuje sa, že im bola bližšia košeľa, ich vrecko, ich pohodlie, ako nejaké spoločensky prospešné ciele. O mojom blahu ani nehovoriac.

Keby tie súdky boli plné pušného prachu, vedel by som čo s nimi. Poliať vodou, prach by zvlhol a bolo by po radosti. Neberte to ako nariekanie nad rozliatym mliekom. Len som si tak existencionálne povzdychol. Raz za čas má človek právo vykašľať sa na všetky všeobecné očakávania typu štíhle ženy, silní muži, ambiciózna mládež, krásny štíhly vyšportovaný manažér oblečený podľa poslednej módy a dodržiavajúci všetky pravidlá vedúce k maximalizácii svojho potenciálu.

Je leto, treba si oddýchnúť. Aj od života.