Pobavil ma údiv nad PRISM sledovačkou od NSA

Sú na svete ľudia, ktorí chcú všetko vedieť. Nie preto, aby vedeli, ale preto, že sa im to môže niekedy hodiť. Sú to takí zberatelia.  Viete prečo majú kriminálnici náskok pred vyšetrovateľmi? Pretože kým kriminálnik to proste urobí, vyšetrovateľ to musí všetko spísať.  Spojte si tieto dve veci a máte s každou sledovačkou podnikateľov vo firme Štát, s.r.o.  vyrovnaný účet

Skúste si odžiť týždeň naplno a potom skúste popísať, čo ste robili. Skatalogizovať všetky telefonáty, statusy, ústne rozhovori. Nie len zapísať čo sa v nich hovorilo. Ale riadne skatalogizovať. To znamená označkovať ich heslami, urobiť register, vyznačiť kľúčové slová.

V starých dobrých časoch pred Eniacom na to slúžili papierové katalógové lístky. Tony papiera v archívoch. A čo ste si nepamätali, to ste v tých archívoch aj tak nenašli.

A potom prišiel fulltext a bigdata.

Ak je možné prehľadávať a nachádzať zmysluplné výsledky v elektronickej časti písomnej zložky našich životov, myslíte si, že nie je možné rovnako pracovať so zvukom a obrazom? Ale no, veď už aj vy ste sa stretli s rozpoznávaním tváre v niektorej bežnej aplikácii na prácu s osobným archívom fotiek.

Voľakedy sa tradovalo také pravidlo: Ak ste sa s niečím doma stretli, vojaci to mali pred desiatimi rokmi a dvadsaťkrát väčšie, silnejšie a odolnejšie. Občas Google vypustí informácie o svojom technickom zázemí. Jednotkou HW je vraj u nich kontajner. Ak ste videli na vlastné oči kontajnerovú loď v morskom prístave, tak viete, že 200 kontajnerov nie je až tak veľké dátové úložisko.

Odjakživa sú medzi nami ľudia, ktorí túžia zhromažďovať. Prehistorické katalogizačné nástroje nahradili vysoko produktívne fulltextové zberacie roboty a nad nimi vyhľadávače. Okrem textu máme k dispozícii technológie pre zvuk aj obraz.

A vy sa čudujete, že niekto sleduje váš život?

Tak ako sa dajú zbierať známky, tak rovnako sa dajú zbierať ľudské životy.

Ešte vám tu nadhodím jednu súvislosť: V jednom statuse na Twitteri som čítal:

Do noční tramvaje nastoupil vyholený debílek se zapálenou cigaretou. Kouřil, plival na zem. Kdybych to neviděl na vlastní oči, neuvěřím.

Zdroj:  Twitter / elka_cz: Do noční tramvaje nastoupil ….

Predstavujte si chvíľu tú situáciu. Čo bráni vám, konkrétne tebe, aby si nastúpil s cigaretou do električky? Nič! Absolútne nič! Ak si slabšej telesnej konštrukcie, stačí sa spojiť s 5-6 ľuďmi a veziete sa pofajčievajúc. Električka zastane, dvere sa otvoria a ty nastúpiš. V prostredí, kde neexistuje prokuratúra a súdy, každý pofajčieva v električke.

Veľmi dobrý priateľ, teda skôr rodina ako priateľ, mi včera hovoril (Že pozdravujem kapitána Jariabka v našom konferenčnom hovore.), že by som sa pokojne mohol na leto ostrihať na pár milimetrov. K mojej brade by mi to vraj seklo. Keď k tej holej lebke prirátam moje kilá a výšku, verím tomu, že by ste aj vy chvíľu rozmýšľali, kým by ste mi tú cigaretu chceli vyhovoriť. Veď hovorím, že každý. Aj ty by si si chcel pofajčiť, že?

Ešte stále ste pobúrený, že niekto sleduje váš život? Skúste si v tom zabrániť!

Ja sa nečudujem, ale to mi nebráni povedať, že mi to vadí. Rovnako, ako to, že ma poniektorí chcete na ceste svojim autom zabiť. Vadí mi to, ale rozhodne nie som prekvapený, že po mne idete. Preto som sa aj predvčerom, vchádzajúc po hlavnej ceste do križovatky, pozrel na obe strany či nejde герой.  Som síce optimista, ale aj lekárnik. Viem o vás svoje. A aj o práci s dátami. Preto ma ten герой o pol metra nezabil.

Ak s tým sledovaním predsa len chcete niečo urobiť poradím vám. Dôležité sú dva body:

  1. Pristúpiť k ochrane svojho súkromia podobne ako to urobil Noe. Že ako to je? Nuž takto: Kedy staval Noe archu, no kedy? Pred dažďom priatelia, pred dažďom.
  2. Druhá metóda podľa Indiana Jones
Zdieľať?

Predná kamera na mobile dostala čiernu pásku

Čokoľvek čo máte pod kontrolou sa dá hacknúť, aby to mal pod kontrolou niekto iný. U niektorých vecí to nevadí, u niektorých to môže byť fatálne.

Verizon podal patent na set-top box vybavený kamerami, pohybovými senzory a mikrofony a schopný sledovat pohyb v místnosti, tedy něco velmi podobného tomu, co si nedávno dal patentovat Microsoft (viz Microsoft si patentoval detekci počtu lidí v místnosti).
Verizon si podal patent na televizi, která sleduje své diváky

Kto ste čítali Orwelov román 1984, viete o čom hovorím. Kamerky na zariadeniach, ktoré sa na mňa pozerajú, dostanú na mojich zariadeniach čiernu pásku cez oko. Ak chcete, hovorte si tomu protest, ja tomu budem hovoriť preventívne opatrenie. Videohovory nepoužívam a vždy je možnosť tú pásku na chvíľu odložiť.

Moja profesia ma naučila zvažovať benefi & risk. Neverím, že niekedy vôbec bude existovať benefit z toho, že ma môže robot nejakej firmy cez kameru sledovať a analyzovať. Nula výhod voči nenulovému riziku. Neexistuje menší výsledok ako keď delíte nulu.

Nejde o to, že nerobím niečo zlé. Je to osobné a osobný život patrí len mne. To je ľudské právo a ľudské práva každého z nás robia človekom.

Aby som do budúcna nezabudol, nasleduje trochu filozofický presach.

Vyspelosť a demokracia spoločnosti sa začína merať schopnosťou akceptovať snahu o odpojenie sa od virtuálneho životného priestoru. Práve my čo denno-denne intenzívnejšie ako naši spoluobčania používame moderné technológie, by sme sa mali začať biť za právo kohokoľvek byť offline. Každú jednu modernizáciu musíme robiť tak, aby sme nediskriminovali čo i len jediného človeka, ktorý chce byť v danej oblasti offline, neevidovaný v počítačových databázach, neskenovaný, nefotený.

Je z pohľadu dodržania ľudských práv neprípustné, aby sme zamedzili v prístupe či využitiu verejných služieb niekomu, kto nie je online, kto nemá online identitu, elektornický doklad či iný výdobytok “modernej” techniky. Rozhodne, “moderné” technológie umožňujú zrýchlenie a pohodlnejší život. O tom nie je diskusia, že by offline a online cesty k rovnakému cieľu mali byť rovnako pohodlné či rovnako rýchle. No musia existovať. A hlavne, ak sa offline cestu niekto odváži využiť, nesmieme na neho pozerať ako na černocha žiadajúceho o azyl na veľvyslanectve Juhoafrickej republiky v roku 1984.

Problém offline subkultúry je prítomný hádam v každom lepšom sci-fi filme či románe. Zamyslite sa, keď taký film budete pozerať, alebo keď budete o tom niekde čítať. Už dnes sa nás to bytostne a každodenne dotýka.

Zdieľať?

Malý brat a jeho paradox falošne pozitívneho výsledku

Chytili ďalšieho teroristu! Skvelý výsledok.

Ak domácnosti výrazne klesne spotreba elektriny, stáva sa podozrivou. Hovorkyňa spoločnosti Východoslovenská distribučná Andrea Danihelová potvrdila, že každý výrazný rozdiel v odbere preverujú, aby zistili príčinu a prípadnú poruchu odstránili.

„Kontroly meradiel uskutočňujeme podľa toho a na tých miestach, kde zistíme anomáliu v objeme spotrebovanej elektriny.“

SME.sk | Kto šetrí elektrinou, je podozrivý z krádeže.

Predstavte si, že existuje super vzácna choroba, nazvime ju, ako v tej knihe, superAIDS. Jej výskyt bude 1:1 milión.  Vyviniete test, ktorý je presný na 99%. Takže štatisticky vám vyjde 1:100 ako falošne pozitívny.

Už to vidíte? Vraj sa to volá “paradox falošne pozitívneho výsledku”.

Jedno percento z 1 miliónu je 10 tisíc. Ak otestujete 1 milión ľudí, z testu máte štatisticky 10 tisíc potenciálnych chorých.  Ale len jeden z nich, len jeden z tých 10 000 ho skutočne má. 9999 ľudí ste ozančili ako superAIDS pozitívnych falošne, nesprávne.

Zničili ste im život. Ja viem, chráni ich  zákaz rasizmu, šovinizmu a genderová rovnosť. Aha, to sú tie nástroje, ktoré sú súčasťou Listiny.  A to chcete, aby sa nimi riadili tí, ktorí 9999 ľuďom z ich Listiny urobili konfetky?

Často uvažujem, ako zrozumiteľne argumentovať proti obligátnemu ak nerobíš nič zlé, tak ti špehovanie nemôže vadiť. V jednej knihe sa píše:

Je vyslovene osvobozující, když nějaká část vašeho života patří jenom vám, když ji nikdo jiný nezná. Dalo by se to přirovnat k nahotě nebo tomu, když jdete položit kabel. Každej se čas od času svlíkne. Každej si musí sednout na mísu. Přitom ani na jednom není nic nestydatýho, úchylnýho nebo nepřirozenýho. Jenže co kdybych vydal nařízení, že si odteď můžete vyluftovat střeva jenom v prosklený kukani zavěšený uprostřed Time Square, a to jak vás pámbu stvořil?

I kdyby na vašem těle nebylo nic v nepořádku nebo nezvyklýho – a kolik z nás to o sobě může říct? -, museli byste být totální pošuci, aby se vám ta představa líbila. Většina z nás by zdrhala jako o život. Většina z nás by to držela, dokud by si nevyvalila bok.

Neděláme nic, za co bysme se měli stydět. Děláme neco osobního. Náš život patří jenom nám. (Strana 50)

Máte pocit, že ste tento článok na tomto blogu  už čítali?  Viete, nie je nad to si zopakovať jednoduché pravdy. Prečítané: Cory Doctorow – Malý bratr

Zdieľať?

Prečítané: Cory Doctorow – Malý bratr

Čítam beletriu, čítam beletriu a zrazu si uvedomujem, že čítam dokument. Áno, je to dokument o našom svete. V tomto žijeme. Listina základných práv a slobôd je trhaná na cucky v záujme – koho vlastne?!?

Často som v ostatnom čase uvažoval, ako zrozumiteľne argumentovať proti obligátnemu ak nerobíš nič zlé, tak ti špehovanie nemôže vadiť. V tej knihe sa píše:

Je vyslovene osvobozující, když nějaká část vašeho života patří jenom vám, když ji nikdo jiný nezná. Dalo by se to přirovnat k nahotě nebo tomu, když jdete položit kabel. Každej se čas od času svlíkne. Každej si musí sednout na mísu. Přitom ani na jednom není nic nestydatýho, úchylnýho nebo nepřirozenýho. Jenže co kdybych vydal nařízení, že si odteď můžete vyluftovat střeva jenom v prosklený kukani zavěšený uprostřed Time Square, a to jak vás pámbu stvořil?

I kdyby na vašem těle nebylo nic v nepořádku nebo nezvyklýho – a kolik z nás to o sobě může říct? -, museli byste být totální pošuci, aby se vám ta představa líbila. Většina z nás by zdrhala jako o život. Většina z nás by to držela, dokud by si nevyvalila bok.

Neděláme nic, za co bysme se měli stydět. Děláme neco osobního. Náš život patří jenom nám.

(Strana 50)

Čítal som tie riadky uprostred kempu pred stanom. Všetci sme tam boli uzrozumení s tým, že sa delíme o mnoho itímností, o mnoho z našich osobných životov, o mnoho viac, ako v bežnom živote.  V mnohom sme sa tam podobali tomu chlapíkovi, čo ho vytiahli v sklenenej kukani nad Time Square.

Teraz sedím v tichu vlastného domu. Za pevnými stenami.  Nerobím nič iné, ako v tom kempe. Ale je veľmi príjemné vedieť, že môj život patrí len mne. Vrátane zvukov peristalitických pohybov a flatulencie. Zaručuje mi to Listina základných práv a slobôd.  V pevnom dome sa nemusím spoliehať na rešpekt ostatných.  Môj osobný život je v tom najlepšom poriadku bez toho, aby som od vás niečo musel požadovať.  Aj vy ste razom slobodnejší, keď nemáte možnosť ani len náhodou sledovať, ako si freudovsky užívam kladenie kábla.

Sú dokumenty, ktoré naozaj nie sú trhacím kalendárom. Ústava napríklad, ktorej Listina je súčasťou. Tie práva sme si ako ľudstvo dali dohromady preto, že stojí za ne bojovať akýmikoľvek prostriedkami.

Naozaj akýmikoľvek? Naozaj si myslíte, že 250 kamier na  českých dialniciach je tak akurát? Podľa mňa je to práve o 250 viac ako je únosné.  Vďaka nim sa podarilo nájsť práve to jedno auto, ktoré viezlo unesené decko. Spomedzi bambilióna našich ostatných áut, ktoré boli v rovnakom čase špehované.  Je naozaj mojou osobnou vecou odkiaľ kam a prečo cestujem.  Čo vás do toho? PREČO MA SLEDUJETE? A to nekričím na vás preto, že ste idiot, len nemám trpezlivosť , kým na to prídete sami.

Podľa nejakého zákona mám požiadať, aby mi bolo oznámené, aké osobné údaje sú o mne zhromažďované. A vzápätí mi musí byť vyhovené, ak požiadam aby tie údaje boli vymazané a už nikdy viac neboli zhromažďované.  Uvažujem, že požiadam správcov dialnic  od Česka, cez Rakúsko, Taliansko až po Francúzsko, aby mi oznámil a následne vymazali všetky záznamy, ktoré o mne zhromaždili za ostatných 14 dní.  A potom ešte asi tak bambilión ďalších firiem, ktoré majú uložené číslo mojej karty a číslo môjho pasu vo svojich zákazníckych databázach.

To, že som bol na dovolenke na Korzike nie je nič, za čo by som sa mal hanbiť. Robil som len nejaké tie osobné záležitosti, ako napríklad, že som každé ráno položil kábel. No dobre, tak skoro každé ráno. Ale môj osobný život patrí len a len mne. Každého z tých, čo si ma na tej ceste zaznamenali, je do môjho osobného života hovno.

Matematika nadovšetko

Predstavte si, že existuje super vzácna choroba, nazvime ju, ako v tej knihe, superAIDS. Jej výskyt bude 1:1 milión.  Vyviniete test, ktorý je presný na 99%. Takže štatisticky vám vyjde 1:100 ako falošne pozitívny.

Už to vidíte? Vraj sa to volá “paradox falošne pozitívneho výsledku”.

Jedno percento z 1 miliónu je 10 tisíc. Ak otestujete 1 milión ľudí, z testu máte štatisticky 10 tisíc potenciálnych chorých.  Ale len jeden z nich, len jeden z tých 10 000 ho skutočne má. 9999 ľudí ste ozančili ako superAIDS pozitívnych falošne, nesprávne.

Zničili ste im život. Ja viem, chráni ich  zákaz rasizmu, šovinizmu a genderová rovnosť. Aha, to sú tie nástroje, ktoré sú súčasťou Listiny.  A to chcete, aby sa nimi riadili tí, ktorí 9999 ľuďom z ich Listiny urobili konfetky?

Rozporuplné pocity nikdy nekončia

Ak toho jedného so superAIDSom nenájdeme,  je síce pravdepodobnosť len 1:1miliónu,  že sa od neho nakazíte, ale nakazený je na 100% mŕtvy.  Jeden nakazený za nejakých pár rokov dokáže nakaziť tisíce.  Ticíce, ktorý každý jeden z nich je na 100% mŕtvy.

Takže po nejakom čase sa ten test stane presnejší, ako je výskyt toho, čo má odhaliť. Už prestane byť problematický kvôli “paradoxu falošne pozitívneho výsledku”. Naozaj neviem, či máme na to čakať.  V súvislosti s prevenciou skutočne nákazlivých (lietajúcich vzduchom) a skutočne smrteľných (po ich výhre v lotérii života ste na 100% mŕtvy) chorôb hovorievam, že čakať s preventívnymi opatreniami nemáme.

A zas tá matematika

Denne sa na planéte naplnia tisíce kinosál ľuďmi túžiacimi si pozrieť Batmana a iných preoblečencov.  Tí 12 v tej jednej jedinej polnočnej kinosále sú dnes na 100% mŕtvi. To je fakt, vďaka ktorému si to môžeme presne spočítať.

Dajte mi matematický dôkaz, že za ostatných 365 dní bolo práve len 12 mŕtvych filmových fanúšikov  vďaka vašim super 99% účinným metódam na odhalovanie teroristov, vrahov a psychopatov.

Dokážte, že vaši teroristi lietajú vzduchom a po styku s nimi sme na 100% mŕtvi.  

Na sledovanie môjho osobného života podľa citu už vám nikdy neskočím.  Poznáte úspešnosť  vašich sledovacích a odhaľovacích metód,  máte k dispozícii skutočný počet  vrahov a ich obetí, ktorí vám prekĺzli. Tak matematicky dokážte, že  rozmontovanie do poslednho šroubíka každého jedného auta pred nalodením na trajekt má zmysel. 

Alebo prepusitite tých tajtrlíkov, čo náhodne otvorili a nakukli do natrieskaného kufra toho Taliana predo mnou. Peniaze na toho tajtrlíka, čo ma podľa vás ochránil počas následnej plauby trajektom máte odo mňa. Tak už konečne dokážte svoju opodstatnenosť, alebo choďte so svojimi 250 kamerami do tej riti sami.

Priatelia, alebo ste si to každodenné a všadeprítomné špehovanie vy zvolili?

Zdieľať?

PRP: Pri keškovaní na dovolenke používajte Field notes

Určenie lokality osobného výskytu je tou najintímnejšou informáciou. Všelijaké to logovanie, statusovanie, čekovanie, keškovanie,  sú  otvorenými vrátami do vášho súkromia. Myslite na to, keď budete v lete vzdialení a nebudete chcieť, aby niektorí ostatní vedeli, kde ste. Naríklad niektorí vagabundi.

Geocaching je pekná záľuba. Na dovolenke je to fajný sprievodca. Domáci majitelia kešulí vás privedú na miesta, ktoré často ani v tých najpodrobnejších turistických sprievodcoch nenájdete. Moderné techológie spájajúce v telefóne GPS a on-line internet sú nám veľkým lákadlom. Online keškovanie tiež uľahčí nezabudnúť, čo všetko sme skombajnovali.

No používajte radšej Field notes (terénne poznámky), ako priamo on-line logovanie.  Nič vám neujde, nič nezabudnete a po návrate z dovolenky strávite pekných pár chvíľ pri spomínaní na odlovené kešule. Postnúť  Field notes je otázka dvoch klikov. A nemusíte robiť ani odpor ležmo za rukami.

Viete, stalo sa mi, že som bol svedkom jednej diskusie, kde sa ktosi sťažoval, ako nestíha so svojimi pracovnými povinnosťami. Tak sme mu pripomenuli, že za ostatný čas odlovil niekoľko stoviek kešulí. Je to totiž vidieť na jeho verejnom profile.  A aj kde v ktorý deň bol.  Ako hovorievam svojim deťom: “Neurážajte ma trápnym klamstvom. Keď už, nech to stojí za to.”

Ja viem, nemysleli ste si čo všetko o sebe môžete mimochodom prezradiť. Veď to, že nemysleli.

Zdieľať?

Chrome 17 podporuje druhú metódu Indiana Jones

Hlavní novinkou je přednačítání stránek na pozadí v okamžiku, kdy uživatel stále dokončuje adresu v adresním/vyh­ledávacím políčku

Chrome 17 vylepšuje zabezpečení a rychlost – Lupa.cz.

Pri prehrabávaní sa v dátach provajdera, ktoré k vám tečú, bude viac a viac neporiadku. Rovnako aj vo vašej vyrovnávacej pamäti. A keď sa začnú tie “náhodne” stiahnuté skripty na pozadí aj vykonávať stratíte aj tú poslednú ilúziu o tom, ako ovládate svoj počítač.

Teda, nie že by ste dnes mali akúkoľvek kontrolu nad tým, čo k vám a od vás tečie káblom a čo váš stroj vlastne robí.

Tiež je to celé nepríjemné pre prehistorické tarify s počítanými dátami. Veď preto sú prehistorické.

Tak, tak, pokrok nezastavíš.

O druhej metóde podľa Indiana Jones som písal.

Zdieľať?

Súkromie na internete neexistuje – písali v novinách

Soukromí na Internetu neexistuje a na Facebooku už vůbec ne. Stále platí zásadní věc – cokoliv umístíte na Internet, umisťujete do veřejně přístupného prostoru. Jakákoliv omezení v podobě „nastavení soukromí na Facebooku“ jsou jenom iluze a k jejich překonání vždy stačí málo – ať už chyba provozovatele (Facebooku) nebo prostý průnik na váš účet. Chcete-li tedy na Facebook, sociální sítě a Internet vůbec, cokoliv vkládat, vždy tam vkládejte věci, které jsou určeny pro veřejnost. Které může vidět, slyšet a číst kdokoliv, aniž by vám to mohlo jakkoliv vadit či ublížit.

Chyba Facebooku (opět) umožňuje prohlížet cizí fotografie, i ty co nemáte vidět – Lupa.cz.

Zdieľať?

PRP: Čo nenapíšeš, to sa nikto nedozvie

Prestaň na internete publikovať informácie o sebe, ktoré nemá niekto vedieť. Keď ich tam nenapíšeš, tak sa ich nik nedozvie.

Ak niečo neurobíš, nik sa nik nedozvie, že si to urobil. Ak sa neožerieš na verejnosti, nikto neuverejní fotku, ako sa ožratá vyzliekaš.

A ja som myslel, že je to úplne jasné. Keď tak čítam diskusie o ochrane súkromia na Fecebooku, tak mám pocit ako u hotentótov. Napíšeš si do profilu telefónne číslo, kde študuješ, čekneš sa každú chvíľu a pravidelne na rovnakom mieste, nadávaš na svojho skúšajúceho.  A potom sa čuduješ, že je táto informácia niekde na sieti zverejnená.

Máme tu 350 500 miliónov blogérov, ale oni o tom netušíš, že si blogér. Kúpiš si chladničku a čuduješ sa, že chladí. Ach jo!

Ja viem, povieš, že malo by byť… Ale nie je! A ani nie si schopný to akokoľvek ovplyvniť. Tak sa podľa toho správaj a prestaň túžiť po modrom z neba. Tvoja viera, že niekto cudzí bude myslieť na tvoje blaho je zúfalo naivná. Prečo by mal?!? Veď ani teba ani tvoje peniaze nepotrebuje.

Zdieľať?

"Vy" znamená jednotné číslo, teda konkrétny anonymný jedinec

Vykanie je zaujímavý fenomén. Na oslovenie jednej konkrétnej osoby sa používa množné číslo. Tak sa ľahko stane, že autor textu podľahne ilúzii, že píše dostatočne všeobecne a anonymizovane.

Na základe anonymizovaných údajov vieme, čo ste (ty konkrétne) na našom serveri čítali ( si čítal). Údaje z vášho prehliadača (tvoje údaje) porovnáme s údajmi ďalších používateľov, ktorí majú podobné záujmy ako vy (ty) a na základe toho vám (tebe) sprostredkujeme ďalšie články.


Takže vy (sme.sk) ma vlastne sledujete?

Nie, služba vychádza zo štandardných anonymných informácií, ktoré už dnes obsahujú všetky webové stránky (ktoré ty už dávno navštevuješ a dávno to o tebe všetci vedia). Služba nepracuje so žiadnymi (tvojimi) osobnými informáciami, iba zoznamom článkov úplne anonymných používateľov.

Sme.sk | Čo čítať (BETA) (Text v zátvorkách doplnil autor)

Aby bolo jasno: Nekritizujem tú službu, ani nehovorím, že je to nejaká nová diera do súkromia. Ono je totiž fakt, že informácie o tom, ktoré stránky boli zobrazené každému jednému návštevníkovi na tejto doméne (a každej inej) vidím aj ja. Slúžia na to nástroje na sledovanie návštevnosti webu. A tie používa hádam každý majiteľ stránok, ktorého zaujíma, čo jeho návštevníci na jeho webe robili. Je pravda, že neviem napochytre priradiť konkrétnu návštevu tohto webu priamo k tebe. Ale ak by som sa trochu posnažil… Tie dáta tu v matrixe niekde už dávno sú.

Naopak, chválim tento počin sme.sk. Na jednej strane jasne dávajú užívateľom na vedomie, že informácia o tom, čo čítajú sa kdesi kamsi ukladá. Či na trvalo, alebo dočasne je jedno. Na druhej strane je príjemné nechať si personalizovať noviny.

Čo je nepríjemné, je strata rozhľadu. Ako farmaceut, teda príslušník posledných polyhistorov, mnohokrát až dodatočne po prečítaní textu zistím, aké zaujímavé bolo aj o tomto sa dozvedieť, pre doplnenie súvislostí. Služby ako “Čo čítať” nás o tento rozhľad oberajú.

Zdieľať?

“Vy” znamená jednotné číslo, teda konkrétny anonymný jedinec

Vykanie je zaujímavý fenomén. Na oslovenie jednej konkrétnej osoby sa používa množné číslo. Tak sa ľahko stane, že autor textu podľahne ilúzii, že píše dostatočne všeobecne a anonymizovane.

Na základe anonymizovaných údajov vieme, čo ste (ty konkrétne) na našom serveri čítali ( si čítal). Údaje z vášho prehliadača (tvoje údaje) porovnáme s údajmi ďalších používateľov, ktorí majú podobné záujmy ako vy (ty) a na základe toho vám (tebe) sprostredkujeme ďalšie články.


Takže vy (sme.sk) ma vlastne sledujete?

Nie, služba vychádza zo štandardných anonymných informácií, ktoré už dnes obsahujú všetky webové stránky (ktoré ty už dávno navštevuješ a dávno to o tebe všetci vedia). Služba nepracuje so žiadnymi (tvojimi) osobnými informáciami, iba zoznamom článkov úplne anonymných používateľov.

Sme.sk | Čo čítať (BETA) (Text v zátvorkách doplnil autor)

Aby bolo jasno: Nekritizujem tú službu, ani nehovorím, že je to nejaká nová diera do súkromia. Ono je totiž fakt, že informácie o tom, ktoré stránky boli zobrazené každému jednému návštevníkovi na tejto doméne (a každej inej) vidím aj ja. Slúžia na to nástroje na sledovanie návštevnosti webu. A tie používa hádam každý majiteľ stránok, ktorého zaujíma, čo jeho návštevníci na jeho webe robili. Je pravda, že neviem napochytre priradiť konkrétnu návštevu tohto webu priamo k tebe. Ale ak by som sa trochu posnažil… Tie dáta tu v matrixe niekde už dávno sú.

Naopak, chválim tento počin sme.sk. Na jednej strane jasne dávajú užívateľom na vedomie, že informácia o tom, čo čítajú sa kdesi kamsi ukladá. Či na trvalo, alebo dočasne je jedno. Na druhej strane je príjemné nechať si personalizovať noviny.

Čo je nepríjemné, je strata rozhľadu. Ako farmaceut, teda príslušník posledných polyhistorov, mnohokrát až dodatočne po prečítaní textu zistím, aké zaujímavé bolo aj o tomto sa dozvedieť, pre doplnenie súvislostí. Služby ako “Čo čítať” nás o tento rozhľad oberajú.

Zdieľať?