Výroková logika by bola fajn, ale je tu historický kontext

Frikulíni sa oháňajú všelijakým trvalo udržateľným dobytkom.  Toť nedávno som linkoval nezabudnutiahodné argumentačné fauly v oblasti komunikácie s deprivantom. Ale stále mi to tak nejako neštimovalo. A potom som ostarol.

Mám manželkinu štyridsiatku na krku a  do svojej sa už aj kameňom trafím.  A tým to je, že tie poučky stále viac a viac neštimujú. Mám poučenie z histórie. Ale takej, ktorá je úplne autentická. Dokážem vytvoriť kontinuálnu líniu v kontexte, v aktuálne nevyslovenom až k rozporovanému výroku.

História ma učí.

Pamätáte? „Nie sú dôkazy, skutok sa nestal.“ Pretože na dôkazy sa vzťahovala amnestia. Živo si pamätám, že som bol v našej škole, pozrel na referendové lístky a otočil sa na cestu domov.

Lege artis sa skutok nestal. Ale keď vidím kontext? Mám prehľad o úlohe motivácie a vidím podklady k tej motivácii, to sa naozaj ťažko pracuje v čistej izolácii posudzovaného výroku.  Asi by som to pomenoval: Som pripravený, keďže vidím o krok ďalej.

Samozrejme, môžem sa mýliť. No zásadné je, kde má byť dôkazné bremeno. Na mne? Aby som dokázal, že sa vyjadrujem logicky správne, bez predsudkov a s porozumením písaného textu? Alebo na autorovi výroku, aby jeho ďalším pokračovaním udržal kravu trvalo udržateľnú?

Idiot sa nepoučí z histórie. Takže je to na vás. Aby vaše výroky boli v kontexte histórie vašich skutkov a v kontexte vašich motivácii do budúcna uveriteľné.

Už len tak tíško pre seba. Čím ďalej to bude horšie. (To len aby som sa nečertil podaromnici. )  Zažitého bude viac, skúsenosti pribudnú. Ani moja  vlastnosť, že píšem  každý štvrtý krok riešenia rovnice

Keď napíšem “Že by sa presťahoval do Plzne?”, pre mňa to znamená nie len, že sa tam fyzicky či pracovne presťahoval, ale aj s ohľadom na aféru plagiárostva na plzenskej právnickej fakulte je to narážka na možnú prítomnosť plagiátorstva. Ak tú skúsenosť či vedomosť o afére na plzenských právach nemáte, len ťažko budete chápať o čom točím.

Písať každý štvrtý krok riešenia rovnice je zrážka z prizmou.

Keď si čítam ten svoj starý článok – vlastne sa to za tie roky nezmenilo. Po troch rokoch narážam stále na to isté.

Chcú sa so mnou hádať o izolovanom výroku, ale konajú kontinuálne v súlade so svojou históriou, ktorú si neuvedomujú. A keď im formou odhadu ich budúcnosti pripomeniem históriu, tak sa rozčuľujú, že to nie je fér, že to nie je v súlade s trvalo udržateľným dobytkom. Dobytci.

A aby to aj moje deti pochopili:

Mějme větu: „Jel jsem vlakem s černochem, který smrděl a krkal.“ Co touto větou její autor říká? Co z ní lze vyvodit?

a) že jel vlakem s člověkem, který měl černou kůži, a ten člověk smrděl a krkal.
b) že lidé co jezdí vlakem smrdí a krkají
c) že kdo krká, ten smrdí
d) že černoši smrdí
e) že černoši jezdí vlakem, protože nemají na auto
f) že vlaky jsou plné černochů, co smrdí
g) že je svět nespravedlivý, protože on musí jezdit vlakem, kde mu smrdí černoši
h) že vždycky když jede vlakem, tak sedí s krkajícím smradlavým černochem
i) že když někdo krká a smrdí, tak je černoch
j) že mimo vlak není možno krkat
k) že smrdí jen černoši
l) že by bylo potřeba všechny černochy vyhnat
m) že kdo jede vlakem, pojede s černochem
n) že černoši žijou ve vlacích
o) že kdyby nejel vlakem, tak krkajícího smradlavého černocha nepotká
p) že nesnáší černochy
q) že se považuje za lepšího než onen černoch
r) že za to může Klaus
s) že vlak není dobrý dopravní prostředek
t) že se považuje za odborníka přes železnici
u) že nemá sociální cítění
v) že každý, s kým kdy jel vlakem, krkal a byl černoch
w) že krkání je způsobeno jízdou ve vlaku
x) že už nikdy vlakem nepojede
y) že jel jednou jedinkrát vlakem
z) že cesta vlakem způsobuje, že krkající černoši smrdí

Čítajte viac: http://maly.blog.sme.sk/c/72147/Trvale-udrzitelna-krava.html

Ak ste žili v Afrike a ten vlak bol v Afrike… Ak cestujete vlakom a máte prehľad o hospodárení ČD… Ak dotyčného poznáte už 22 rokov…  Takže je len na kontexte ktorá z odpovedí B-Z sa ukáže čoskoro ako správna. Môžete sa samozrejme mýliť a staviť na istotu odpovede A.  Ak ale dobre vyberiete niektorú z B-Z, budete mať konkurenčnú výhodu.  Nebudete spravodliví, občas sa sakramentsky seknete, ale budete predvídaví.

Skúsenosť so šoférovania o predvídavosti je na nezaplatenie. Život sa totiž nedá zaplatiť.

Nabádam k predsudkom?  Pozor nezabúdajte, že všetko má kontext. Predvídavosť bez kontextu dobroty, lásky a „každý má mať šancu“ by nebola predvídavosťou, ale zaujatosťou a predsudkom.

Veď vám hovorím, kontext je dôležitejší ako by sme chceli.

Pokora jedného z miliónov poučeného z histórie a skúseností

To, že sa celý vesmír točí okolo zeme vychádzalo z pozorovania. A ešte trochu z ľudskej sebastrednosti. A potom prišli pozorovania, že sme jedno z N telies a stred je niekde úplne inde.  Ale my sme to tak videli, takže to bola pravda. Jedine pohľad do histórie nás môže ochrániť od opakovania rovnakého.

Tisícky lokálnych špecifík pochádzajú z osobnej sebastrednoti. A proti nim je pozorovanie sveta z nadhľadu, vďaka ktorému sa vždy ukáže, že lokálne špecifikum je osobná túžba jednotlivca. Túžba, aby sa svet točil okolo neho. A potom, veď on to tak aj vidí. Až skúsenosti nás môžu ochrániť pred opakovaním rovnakého.

Bavia ma „odborníci“, ktorí majú pravdu, lebo oni to tak vidia. Lebo oni to spočítali na základe svojich dát a skúseností.  Postavia gigantický chrám svojej teórie. A potom sa na to mrknete z nadhľadu a vánok od mihalníc im to celé zbúra. Ich pozorovanie je v širšom súbore len štatistickou chybou.  Lebo história nás naučila a skúsenosť túto teóriu opakovane potvrdzuje.

Takže ako na to? Máme metodológiu ktorej sa hovorí dvojitý slepý pokus. Prvýkrát je to zaslepené, keď zbierate dáta a neviete či sú to dáta vzorky alebo dáta štandardu. A druhýkrát je to zaslepené, keď neviete či vyhodnocujete dáta vzorky alebo štandardu.  Toto je všeobecne uznávaná nepriestrelná metóda. Určite ich je viac, ktoré z historického nadhľadu zabezpečia istotu pravdivosti.

No a potom príde filkulín, ktorý jasne vie, odkiaľ zbiera dáta a ako ich má vyhodnocovať.  Namiesto toho, aby dokázal, že jeho metodika je dvojitým slepím pokusom (alebo iným nepriestrelným beťárstvom), snaží sa ukázať, aký je super odborník.  A odborník by predsa neurobil chybu v metodológii.

Ja mu vlastne nakoniec verím. Veď on to tak vidí už odpočiatka. Len nikto nesmie mrkať. 😉

Moja charakteristika štátu ako inštitúcie

Môžete to pozorovať spolu so mnou. Štát plní z 90% úlohy, ktoré sú pre 90% občanov nedôležité až zbytočné. Politici z 99% trávia čas politikárčením.  Obsah pojmov spojených s fungovaním štátu a politického systému je z 90% rozdielny od skutočného, teda slovníkového, terminologickému obsahu.  Až 99,9% občanov nevie správne popísať, ako funguje ich vlastný štát.  Ani ja nie a to som chodil 17 rokov do školy.

Striedavo, paralelne a súčasne bývam a pracujem na Slovensku aj v Česku. V oboch krajinách vediem plnohodnotné domácnosti. Sledujem obe politické scény, oba zdravotnícke systémy, štátne inštitúcie v oboch krajinách. Som súčasťou bežného verejného života v oboch krajinách a osobne sa ma dotýkajú občianske problémy bežného dňa Slovákov aj Čechov.

Ak sa na tieto dva štáty pozriem ako na inštitúcie, vychádza mi z môjho pozorovania jediný záver:

Slovensko aj Česko sú absurdnou paródiou na štát. Politické systémy v oboch krajinách sú podobne rovnakou absurdnou paródiou na politiku.

Namiesto toho, aby Ústava, zákony a podzákonné normy vymedzovali rámec pre každodenný život všetkých nás, životné túžby 2% občanov sú hýbateľmi neustálych zmien zákonov a vyhlášok.  Všetky tieto zmeny sa dejú len a len v záujme osobných cieľov pár percent. Niečo ako nadčasovosť, stabilita, predvídateľnosť spoločenského prostredia dnes neexistuje. Politika zlyháva, pretože Ústava, zákony a vyhlášky dnes nie sú mantinelmy, ale hracou plochou podnikania.

Ako spoločnosť nemáme žiadnu dlhodobú víziu, ktorú by zákony stelesňovali. Ak sa opýtam, 90% ľudí nebude vedieť, aké plány má jeho štát a jeho politický zástupca v horizonte 50 rokov. Naša spoločnosť nedokáže povedať ako chceme žiť o 20-50 rokov. Aké chceme mať životné prostredie, aké technológie chceme používať, aké potraviny chceme vyrábať.

Priatelia, tento text je založený na pozorovaní reálneho sveta okolo mňa. Z tohto záveru vidím jediné východisko:

Radikálne zjednodušenie, zoškrtania, zmenšenie všetkého a čohokoľvek čo nesie vo svojom pomenovaní prídavné meno „štátny“. Očistenie zákonodarného procesu až na dreň. Úlohu politického systému minimalizovať do čistej esencie samosprávnych úloh.

Bodka. Koniec návodu.

Bude len ďalšou zbytočnou stratou nášho času a našich peňazí, ak budeme čokoľvek dnes existujúce analyzovať, preratávať, optimalizovať či reformovať.  Súčasné štátne inštitúcie a súčasný politický systém je v totálnych sračkách. Jediným pracovným postupom sa musí stať vyhadzovanie, škrtanie, zmenšovanie, zjednodušovanie všetkého štátneho a politického.

Som presvedčený, že jedine to každému jednému z nás prinesie viac osobného šťastia a fyzického blahobytu.

Slovník pojmov:
politika (grec.)
verejná činnosť zameraná na uplatňovanie sociálnych a politických celospoločenských záujmov, na zachovanie, rozvíjanie a upevňovanie štátnej moci
politikárčiť
podriaďovať zásadné politické otázky, úlohy a ciele malicherným (neraz i osobným) cieľom a záujmom
daň (v slovenskom práve)
platba fyzických alebo právnických osôb, ktorá je vynútiteľná, nenávratná, spravidla neúčelová, zákonom určená a pravidelne sa opakujúca, a ktorú vyberá štát a orgány miestnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov a účelových fondov na úhradu verejných výdavkov vo vopred určenej výške a s presne určeným termínom splatnosti.
sociálny (lat.)
1. spoločenský; týkajúci sa spoločnosti, vyplývajúci zo spoločenského života; zodpovedajúci potrebám, záujmom, požiadavkám spoločnosti a pod.
2. vzťahujúci sa na hmotné zabezpečenie členov spoločnosti, na úpravy, usporiadanie spoločenských vzťahov

Prečo na nás všetci serú? Lebo im to tak dáva zmysel.

Príbeh zo základnej vojenskej služby.

Prišiel déveťák k nám na ošetrovňu. Len tak sa porozprávať. Ako to sám pomenoval, boli sme intelektuálna oáza v tej našej posádke Železničného vojska.

A rozrozprával sa: „Bol som teraz v tých kúpeloch. Teda poviem vám, tam sa kradlo. Na raňaky saláma a syr, to aby si človek chodil do kuchyne kontrolovať, aby ho neokradi na raňajkách.“

Chvíľu ešte rozprával, aké boli procedúry, ako mu zreparovali pohybový aparát.

A pokračoval: „Kúpil som si teraz auto. Veď samozrejme dízel, s naftou nikdy nie je problém.“

Alebo iný príbeh:

Pýtam sa, že kto má teda rozhodnúť, komu dáme modernú zdravotnú starostlivosť? Odpoveď zhrniem do jediného súvetia: „Nech si rozhodne kto chce a ako chce, ja musím dosť tú najlepšiu a zadarmo.“  A nasledovalo niekoľko príbehov, ako kapacity po známosti vyliečili to a hento.

Dáme ešte jeden príbeh? Dáme:

„Hnusný Apple si patentoval obdĺžnik. To by som si mohol pokojne patentovať koleso.“  Po chvíli sa presunie diskusia k inej téme a ten istý človek zahlási: „Minule mi nejaká sviňa ukradla článok.“

Viete priatelia, priemerná inteligencia na planéte sa zvyšuje vraj o nejakých 10 bodov za 100 rokov.

Dnes som v rádiou počul, že väčšina Slovákov túži po jednej poisťovni.

Počet obyvateľov evidentne rastia oveľa strmšie.  Ja vám to neberiem, že sa správate ako idioti. Ale vďaka tomu sa musím aj aj  riadiť  debilnými nápadmi nejakého šikulu priemerných. Necháte sa presvedčiť sprostosťami na sprostosti. Pritom o vetu skôr to odsúdite.

Celý rok sledujem jedného twiteristu. Furtom nadáva na EU a jej ekonomické počínanie. Nepáči sa mu prístup, kde sa socializujú dlhy a privatizujú zisky. No stačil správny  nadpis a osobný bankrot 9. ročného kvôli neschopnosti zákonných zástupcov hospodáriť s majetkom je zlyhanie systému.

Súvislosti, kontext, vidieť si kus ďalej od nosa.  Chápať písaný text, sledovať skutky a kriticky myslieť. Zosobniť si ťažkosti a podeliť sa o radosti. Priznať si neschopnosť a poprosiť o radu. To ľudia nedokážu.

Dnes mám práve manželkynu 40. na krku a tak si tento osobný zlom, kedy začal lekárnik víťaziť nad optimistom, si budem ľahko pamätať.  Stále som lekárnik-optimista. Môj optimizmus pramení z vieri,  že počet debilných riešení je menší ako čas môjho života.

Lekárnik vo mne sa mi za môj optimizmus smeje a z mojej viery rehúňa. Tvrdé dáta predsa nepustia. Stačí si prečítať dnešné noviny po riadkoch a aj po medziriadkoch.

Prečo na nás všetci serú? Lebo im to tak dáva zmysel. Vôbec sa im nečudujem. Tvrdé dáta naozaj nepustia.

Bez závislosti nebude poriadok

Uvažujem nad nezvládateľnosťou. Teda skôr neprispôsobivosťou. Teda skôr nad neschopnosťou iných robiť veci tak, ako si predstavujem.

Ja viem, nie je to ktovie ako hodné demokrata, ale stane sa. Stane sa, že aj takto človek začne uvažovať. Veď nebolo by to skvelé, keby ostatní robili veci tak, aby to mne vyhovovalo? No bolo!

Keď nemáte čo stratiť, začnete sa správať ako niekto, kto nemá čo stratiť.  Možno v tejto tautológii je práve to riešenie. Vzbudiť pocit, že máte čo stratiť. Vznikne závislosť a začnú vám zobať z ruky.

Keď si niečo urobíte vlastnými rukami, miniete na to vlastnú energiu. A začne vám vadiť, keď vám vaše dielo niekto rozdupe. Začínate byť od toho závislí. (Viac a podrobnejšie v Malom princovi) Akokoľvek by ste boli ľahostajní, aspoň štipôčka sa nájde. A v tom momente sa máme o čo zadrapiť.

Hm, najťažšie je na tejto úvahe vymyslieť, na čo nalákať tých nemajetných.

Mimochodom, tie závislosti sú dôvodom, prečo si nemyslím, že rozvoľňovanie pravidiel, ktoré zakazujú návykové látky je dobrý nápad.

Občas som tu na blogu použil príbeh o zásadnom rozdiele medzi problémom a nepohodlím.  V tom príbehu je to dosť významne o nastavení latky. Niekto vnímame niečo ako problém, pričom pre iného je to len a len nepohodlie. A vysmeje sa, že problémom sú oveľa závažnejšie veci.  Myslím, že potrebujeme vymyslieť, ako túto latku problému dvíhať práve tým, ktorí naše problémy považujú len za nepohodlie.  Určite oprávnene.

Ty jo, to je teoretizovania o cigánskej, muslimskej či socialistickej  otázke. Dosaďte si za osobné zámená v dnešnom texte ktorýkoľvek z týchto skupinových neprispôsobilcov.

Akokoľvek, šťastie je ďaleko od nepohodlia a problém naň ani len nevidí. Ale šťastie je dôležité.  A keďže som vždy a stále nesvoj z Misantropovej otázky: Kdo má právo rozhodnout se, komu pomůže?, hľadám furtom nejaké riešenie, ako sa jej vyhnúť. Nie len, že si ju nepoložiť. Ale predísť jej.

Primerané pohodlie

Uvažujem nad jednotlivými stupňami medzi človekom a gorilou.  Len tak a dosť abstraktne.

Charakter je málo na udržanie človečenstva v nás. Vraj až 74% ľudí sa správa konformne a 33% vždy pláva s davom. Asi by som si to mal niekde overiť. Je to veľmi zásadná sociologická vedomosť. Ak sú tie čísla pravdivé, tak mnoho bezcharakterností je vo svojej podstate nezavinených. A heslo, kto neokráda štát, okráda svoju rodinu je vlastne správnym opisom reality.

Okrem charakteru potrebuje človek primerané pohodlie. Ale čo je to primerané? A čo je to to pohodlie? Je to rodinný dom? Auto alebo  dve autá v garáži? Mobil, iPhone, GPS-ka, laptop, desktop, hlasovo ovládané závesy, teplý záchod?

Zásadnú úlohu v kvantifikácii primeraného pohodlia hrá susedova koza. Teda okolie. Nastavenie strednej vrstvy. Okolitých priemerných podmienok. Hm, čo je to okolitých? Je to dedina, kraj, región, mesto, kontinent?

Onehdá som zachytil fatálnu otázku? Prečo pracujete? Čo vás núti každý deň vstať a pracovať? Vytvárať hodnoty? Vstanete preto, že sa to patrí, alebo preto, aby ste v posteli neobrástli machom a nezapadli prachom? Vo filme Sedem, je  zobrazená dokonaná lenivosť.

Ak nám ostáva len 26% populácie u ktorej môžeme počítať s dostatočne silným sebavedomím, nie je to žiadna sranda postaviť štát, tak ako ho doteraz nepoznáme. Ale je tu istá nádej. Veď po naozaj demokratických voľbách s úspechom vládne 16 percentná väčšina.

Prebytková spoločnosť… Vraj kapitalizmus je charakterizovaný nadhodnotou. Ako skoro päťročný kapitalista to môžem potvrdiť. Akonáhle vznikal v spoločnosti prebytok, začne delenie.

Čo sa stane, ak postavíme prebytkový rozpočet? Čo s tou nadhodnotou? Kam s ňou? Komu ju solidárne dať? Majú o nej rozhodovať tí 74 percentní, čo sa pridajú v rozhodovaní k tým 33 percentným, ktorých si dopredu pripravil nejaký vodca? Tomu hovorím typické slobodné demokratické rozhodnutie. Ach jo!

Ak je to s tými 74 percentami konformných pravda, sme v gorilej riti. Leda že by…

Leda že by sme boli tým vodcom a tých 74% konformných sa pridalo k nám charakterným. Ale boli by sme ešte charakterní? Veď viete, to s tým záludným primeraným pohodlím… A zákernosťou inej teórie. Teórie, ktorá hovorí, že gorila v spoločnosti charakterných vždy vyhráva.

Pod čiarou: Nie je dôležité, čo je konkrétna pravda. Stačí, že je tu skutočnosť. Nie je dôležité, kto to bol. Stačí, že veci nie sú tam, kde boli, aby ste vedeli, že ich niekto vzal.

Dve-tri iterácie k normálnosti a dosť?

Hľadiac na to, ako zas víťazia bafuňársky politici z každej sveta strany, si kladiem otázku: To naozaj nie sme schopní podstúpiť viac ako dve-tri iterácie k normálnosti? (Kontext:Prvých sto dní – prvá iterácia k normálnosti)

Použitie iterácii v hodnotení našej spoločnosti má jednu výhodu: Čo je dnes možné ohodnotiť ako ešte akceptovateľné pre to, aby vôbec mohlo dôjsť na veci ešte lepšie, bude o rok štandardom pre porovnávanie. Čo v prvej iterácii považujem za megaúspech, bude o rok nastavenou latkou.

Ale kto o smer hore vôbec stojí? Má význam mať na Slovensku lepšiu spoločnosť?

Víziu mám a tá ma pri niečom drží. Ale poviem vám, kvôli tomu zmaru, pri pohľade na tých bafuňárov a bleskovú podržtašku a pretekárskeho podržtašku na špici, sa musím veľmi často  k tej vízii obracať. Či tam vôbec ešte je a náhodou mi medzičasom poza chrbáta neemigrovala niekam, kde si to ľudia aspoň trochu zaslúžia. Či ma tá vízia ešte podopiera.

Niekde tam medzi nami sa práve rodí Šikula priemernosti. Veľmi nadpriemerný Šikula, ktorý vie vypočuť priemerných a vie im povedať to, čo priemerný chcú počuť. Šikula, ktorý to tím priemerným zo stredu dokáže dať. Zatiaľ priemerní chcú počúvať len bezpečné veci ako trinásty dôchodok, dlhšiu materskú, kratší pracovný čas. No poľahky sa stane, že priemerný ľud bude chcieť počuť veci xenofóbne, rasistické a fašistické. Smrť bankárom, napríklad. A tento Šikula priemernosti to tomu priemernému ľudu dodá.  A my už len budeme pozerať ako vysoko skáče jeho pes.

Čím viac iterácii od normálnosti k extrémizmu by musel tento Šikula pomaličky a potichúčky absolvovať, tým by sme boli ako spoločnosť chránený. Mali by sme čas si všimnúť, že sa rútime kamsi. Ale ako tak v týchto dňoch čítam noviny, luxus tohto veľkého vankúša modernej spoločnosti 21. storočia evidentne nemáme.

Sme v riti priatelia.

Objektívna zodpovednosť – klamlivo a nevýchovne

Zavedenie zodpovednosti majiteľa auta nachádzajúceho sa 400 km od miesta priestupku spáchaného niekým iným je vrcholom arogancie. Navyše je sprevádzané otvoreným klamstvom priamo v dôvodovej správe:

Hlavným účelom predkladaného návrhu zákona je zavedenie objektívnej zodpovednosti držiteľa vozidla za porušenie vybraných pravidiel cestnej premávky. Prejednanie správnych deliktov držiteľov vozidla bude prebiehať čo najviac automatizovaným systémom, s minimom ľudských zásahov, čím sa jednak znížia administratívne náklady a jednak zvýši právna istota účastníkov konania.

Objektívna zodpovednosť – text návrhu zákona. Blog – Jozef Drahovský (blog.sme.sk).

Ako sa zvýši moja právna istota, keď ja ako majiteľ budem vláčený po pristupkových konaniach a budem sa musieť na vlastné náklady vyvyňovať, čo si nejaký úradník v snahe splniť ukazovateľe pre svoje prémie vymyslí?!?

A ten predposledný argument? To akože mám skákať od radosti, keď mi po polroku príde automatom vygenerované pokuta? To sa mám akože poučiť a vychovať k lepšiemu? Alebo len k strachu pred stojom?

Nie, rozhodne nechcem, aby ma pokutoval robot.

Dobro je len jedno

A diskusia o lepšom dobre možno nemá zmysel.

Preto sa mi zdá nad slnko jasnejšie, že nemôžeme naďalej rešpektovať a tolerovať obrovské rozdiely v chápaní ľudského blahobytu, tak, ako nemôžeme rešpektovať a tolerovať obrovské rozdiely v názoroch na to, ako sa šíri ochorenie, alebo v názoroch na bezpečnostné štandardy budov a lietadiel. Jednoducho sa musíme zhodnúť na odpovediach, ktoré dávame na najdôležitejšie otázky ľudského života. Aby to bolo možné, musíme pripustiť, že tieto otázky majú odpovede.

Sam Harris: Veda je schopná odpovedať na otázky morálky « Život, vesmír a vôbec

To len aby som mezabudol, keď o tom budem zas niekdy písať. Aby som nezabudol, že v tom názore nie som sám.

A čo takto odtiahnuť ten blok betónu nabok?

Ekológovia brzdia formulu pätami. Ale že by bolo lepšie tú blížiacu sa stenu odsunúť, to ich nenapadne.

Chlapi na Facebooku, deda pardón, na G+ diskutovali o probléme dlhého programu na umývačke riadu. Diskusia sa z predmetu (potrebujem to rýchlo umyť) presunula na diskusiu o tom, ako ekologické tlaky spôsobili, že sa vyrábajú už len umývačky s dlhými umývacími programami.  A v tej súvislosti mi to opäť zabúchalo na mozgovňu.

Myslím, že problémom (nie, žiadna výzva to nie je, je to regulárny problém dneška) ekologických opatrení je, že sa upriamuje na prevenciu namiesto skutočné riešenia.

V ostatných oblastiach života by sme na problém vzali nástroj, ktorý ho vyrieši. Na zavesenie obrazu by sme si kúpili klinec a kladivo, zatĺkli obraz a bolo by po probléme. V ekológii mi to pripadá, že ma bude niekto presviedčať, aby som si obraz ani nekúpil. A tak nebudem mať problém, ako ho zavesiť.

Ekológovia neustále omieľajú vetu: „Za peniaze si lepší vzduch nekúpime.“ a začnú niečo o prevencii o znižovaní emisii a podobne.

Prečo ekológovia neinvestujú energiu do vývoja očistných technológii?

Freóny ničia ozónovú dieru. Tak ich zakážeme. Prečo nepostavíme rúru do stratosféry a nenapumpujeme tam nový ozón? Výroba energie spôsobuje emisie. Tak zakážeme žiarovky. Prečo nepostavíme pračku vzduchu?

A celé to budeme financovať z výroby a predaja tých „neekologických“ nástrojov. Keď už teda treba nejako motivovať ten vývoj. Umelohmotná motivácia vývoja je samozrejme tiež podivný paradox.

Viete, ide o to, že niekomu skutočne stojí za to si priplatiť za rýchle umytie riadu. Za príjemné osvetlenie. Ale dnes som porobený diktátormi, ktorí povedali, že neexistuje aby som, chcel rýchle umytie a príjemné svietenie. Rozhodli za mňa, fašisti jedny. A pritom, čo ak je z hľadiska dlhodobého vývoja civilizácie dôležité, aby sme mali rýchle umývačky a svetelné zdroje s 20-30% účinnosťou?!? Ktorí z bohov to dnes rozhodne?

Dnešné nástroje na zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja našej civilizácie mi naozaj pripadajú ako brzdenie monopostu Formule 1 pätami. Ja chápem, že odstrániť ten blok betónu z cesty nie je len tak. Ale nehovorte mi, že by to nešlo. A nehovorte mi, že je v našom bytostnom civilizačnom záujme ten kus betónu tam nechať!

Nehovorte mi, že by nešlo vyrobiť umývačku, ktorá vie umyť riad za 30 minút a súčasne vreckovú atómovú elektráreň a osobnú čističku vody ako zubehér.