Nad Sýriou to nie je ochrana územia krajiny NATO.

Existuje celkom pohodové východisko s krízy NATO-Rusko po zostrelení toho lietadla. Dokonca to môže priniesť posilnenie nás v NATO. Posilnenie čisto obranného charakteru Severoatlantickej aliancie. Chce to ale byť zásadový a držať sa predsavzatí.

Nech už si Turecko od svojej akcie sľubovalo čokoľvek, pre nás je to len dobre, že sa to udialo. Za ostatných pár týždňov Rusko viac ako menej provokovalo a viac ako veľmi bolo upozorňované, že sme si toho provokovania vedomí a že nás to už nebaví.

A Rusko? Žiadna zmena svojho správania.

Naozaj máme ustupovať? A kam? Hranice krajín NATO a aj EU sú tou stenou o ktorú sa už opierame. Nie je veľmi kam ustúpiť. Darujeme Rusku kvôli jeho rečiam a provokáciám kus pohraničia? Lebo naozaj takto stojí otázka. A kladiem ju s plným vedomím toho, že Rusko drží atómový kufrík. (Vysvetlenie terminus technikus “kokot použil jadrový arzenál”).

Za hranice do vnútrozemia členského štátu EU a NATO sa ustupovať nedá. V tom si Turecko zaslúži plnú podporu. To je presne v duchu obrannej úlohy. A tá je pre mňa absolútne zásadná. Nezmenenie hraníc krajín NATO a EU je jediný pevný bod celej absurdnosti na území Mezopotámie.

Otázka zasahovania na iných územiach, to je už iná vec a vždy to chce medzinárodnú dohodu najlepšie na pôde OSN. No dá sa s Ruskom na niečom dohodnúť v Sýrii?

Nad Mezopotámiou, lebo Sýria či Irak ako štáty dnes reálne neexistujú, tak na d Mezopotámiou dnes prebieha konflikt, v ktorom má tak 5-6 strán tohto konfliktu tak 8-10 svojich vlastných záujmov. A každý si ide po svojej osamelej linke.

A tak aj Turci v tom ostanú sami. Rusko nebude už provokovať nad Tureckým územím. Putin nechce doma vysvetľovať zjavný bojový neúspech. Hlave keď má dosť možností nad Sýriou “potrestať” Turecko. A nad Sýriou to nie je ochrana územia krajiny NATO.

Nad Sýriou neplatí bod 5 zmluvy o NATO, ktorá by nás zaväzovala k tomu, že keď je napadnutý členský štát, tak sme napadnutí všetci, vrátane Slovenska.

A nie som si ani veľmi istý, či v takom prípade, keď si Rusko počíha mimo územia Turecka, budem Turecko ľutovať. Chýba mi totiž od Turecka tá zásadné vec: Predrokovanie si s priateľmi svoje ciele a svoje záujmy.

Navyše tak NATO môže posilniť image obranného zoskupenia. Podporiť Turecko ak by Rusi ďalej narušovali turecké územie je správne a presne v duchu obrannej doktríny. To je o solidarite, to je o článku 5.

Zlé je, že si to za Turecko na území Mezopotámie odnesie niekto iný.

Ako to, že už proti Ruskému besnému bombardovaniu nevytiahol niekto satelitné dôkazy? Karibská kríza skončila práve vďaka špionážnym fotkám. Je všeobecne známe zahanbenie ruskej delegácie na pôde OSN, keď amíci vytiahli špionážne fotky dokazujúce, že Sovietsky zväz klamal.

Som presvedčený, že dnešné masívne kampane ruského vojska si odnášajú stovky ak nie tisíce civilistov.

Rusko do Sýrie neprinieslo žiadny mierový plán. Iba bomby. Lepšie na tom nie sú ani ďalšie krajiny. A to mi je z toho celého najviac ľúto. Dnes nie je žiadna perspektíva. Akoby jediným cieľom činností v Mezopotámii bolo lietať, zhadzovať bomby a strieľať.

Viete, pripomína mi to I. svetovú vojnu. Tá bola vedená spôsobom obvyklím 17-18 storočia, akurát vojvodcovia a politici si nevšimli, že majú kvalitatívne úplne iné zbrane. V Sýrii to dnes vyzerá ako by šlo o boj afrických kmeňov niekde uprostred pralesov o pár metrov štvorcových. Akurát že nie s oštepami, ale s F16.

V Mezopotámii je to celé jeden veľký nezmysel. Ak to má byť zástupná vojna mocností, tak je to ten najhorší vtip 21. storočia.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: Koľko je tá trocha popretia humanizmu, demokracie a ľudských práv v ich mene?

Spoločnosť založená na humanizme, demokracii a ľudských právach berie zajatcov, zatvára na doživotie a poskytuje obhajobu. To nie je chyba, to je vlastnosť. Prestaneme to robiť a zrazu zistíme, že už nie je ani humanizmus ani demokracia ani ľudské práva. Už len bojujeme bez cieľa. Guantanamo, bombardovanie Belehradu… Trochu nevadí ale kto rozhodne, koľko nevadí? Kto nám bude stále pripomínať, že tá trocha bola nutná aby sme zachránili humanizmus, demokraciu, ľudské práva a súčasne bude pripomínať, že sme povinní nebyť na seba hrdí, že zabijeme nepriateľov? Bez toho pripomínania NEhrdinstva nebudeme iný ako teroristi, ktorí nás vraždia.

Kto má dnes tak vysoký celosvetový morálny kredit, že jeho schválenie chvíľkového a teritoriálne ohraničeného popretia humanizmu, demokracie a ľudských práv bude s istotou návratu?

Už dnes, keď plánuje kde-kto odplatu, musíme myslieť na to, že budeme musieť žiť so svojimi protivníkmi. Už dnes, keď sa vyrojí kde aký hitlerovský rečník a šikula priemerných, musíme myslieť na to, že s našimi protivníkmi budeme musieť žiť.

Naozaj chcete navrhnúť, aby sme v roku 1946 na revanš poslali všetkých Nemcov do Plynu? Takže vrámci deislamizácie vyluxujeme aj Bosnu a Hercegovinu? No odpovedajte! Budeme vyháňať tých niekoľko milionov vnutroEU presídlencov? Všetkých tých tohotročných 800000 migrantov pohádžeme do Stredozemného mora? No odpovedajte! Sú to jednoduché otázky. Máte plnú hubu jednoduchých riešení, tak vás nemôže pár jednoduchých otázok vyviesť z konceptu. Ked žiadna spolupráca v EU a NATO, tak to pôjde Slovensko samo tiahnuť na Damašk poraziť islamistov? Alebo ponúkneme Bansko-bystrický kraj Rusku, aby si ho obsadil ako Krym?

Nie, priatelia, je to tak, že musíme v EU a NATO spolupracovať a so svojimi dnešnými nepriateľmi budeme musieť o pár rokov spolužiť. Ako obyvateľ Československa o tom niečo viem. Vieme o tom niečo viac ako zvyšok Európanov.

Máme isto dostatok konvenčnej sily, aby sme chirurgicky presne zrovnali pol Sýrie a Iráku so zemou. Budeme môcť žiť s tými, čo žijú s nami v Európe a ich príbuzní ostali tam? Budeme sa im môcť pozrieť do očí a povedat: Kvôli nám museli vaši príbuzní umrieť.

Václav Havel s týmto vedomím žil. Tisíce Bosniakov sú mu za jeho postoj vďační. Srbi ho preklínajú. To rozhodnutie musel urobiť. On je ten zlý s nálepkou “humanitárne bombardovanie”. Nie tí zbabelci , čo sedeli roky na Sarajevskom letisku a pozerali sa ako na uliciach pribúdajú “sarajevské ruže”.

Takže kto urobí to rozhodnutie? Rozhodnutie, že nebudeme brať zajatcov, že budeme vraždiť, že obhajoba nebude možná?

A nájde sa niekto, kto bude mať dostatok morálnej autority, aby Európania do toho išli s vedomím ľútosti každého strateného života? S vedomím, že dnes dokážeme so Srbmi spolupracovať na ich integrácii do EU.

Nie, na rozpútanie vojny, nech je jej dôvod akýkoľvek, nikdy nebudeme môcť byť hrdí. A kto sa tak bude s Európanov cítiť, stratí právo patriť do Európy založenej na humanizme, demokracii a ľudských právach. Hrdý na svoju vojnu je len terorista, nacista, či komunista.

Hrdí budeme môcť byť len na to, že po vojne dokážeme spolu žiť. Spolu so Sýrčani, s Iráčanmi, s Francúzmi, s Britmi.

To je tam iu nich. A čo u nás doma?

Rozhodne som na strane projektu “Pevnosť Európa”. Alebo si to nazvite ako chcete inak. Je to proste to, čo tu máme dnes, mali sme tu pred 10. rokmi a čo tu mala západná Európa 40 rokov od vojny. Je to to, o čom som písal ostatný pol rok. Nič viac a nič menej.

Je to Európa s ponúknutou rukou na spoluprácu, na rozšírenie, na život medzi nami – keď do bodky splníte naše podmienky. Radi každému ukážeme, ako to spraviť, aby sa aj vám žilo tak dobre ako v Európe. Radi vám aj pomôžeme. A keď to tam u vás zvládnete, môžete sa pripojiť k nám. Keď spomedzi seba vylúčite terorizmus. Keď vykonáte de-mezopotamizáciu. Radi vám pomôžeme, keď budete sami chcieť.

A stále platí, že ktokoľvek zabúcha na hradby pevnosti Európa, musí byť zachránený pred hladom a zimou. Zachrániť musíme, spolužiť môžeme a mali by sme chcieť. Tak sa rozhodnite, či naše podmienky prijmete – vrátane tvrdej lustrácie, alebo len chcete prečkať zlé časy vašej domoviny a potom sa vrátiť. Stále sú to tie isté tri úlohy, o ktorých už pol roka píšem. A stále platí, že oni sami si dokážu mnohokrát svoj vlastný azyl zamietnuť. Aj o tom som písal.

Priatelia, ani dnes by som nič z toho, čo som tento rok na utečeneckú tému napísal, by som nenapísal inak. Písal som vedomím najhorších dôsledkov. A navrhoval som veci tak, aby sa nemuselo stať nič z toho, čo sa udialo v Paríži.

Asi to bolo málo. Možno keby bola šanca ich tak, ako som o nich písal, aj zrealizovať.

Čas na to, dať mi tú šancu budete mať 5.3.2016.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Vo februári ste čakali dôkazy? Ja som vedel, že dnes prídu priamo z Ruska.

Väčšinou sa uspokojím s tým, že na moje slová raz dôjde a nie je dôvod byť pochabí v nástojení na svojich slovách. Väčšinou, no okrem demokracie. V jej ochrane som skutočne tvrdý a neústupný.

Režim Vladimira Putina nemá strach z nešťastnej pani Šarinovej alebo pána Semenenka, nieto z nejakých kníh. Zmyslom policajného prepadu v ich bytoch i vo verejnej knižnici je zasiať strach do ich duší a duší všetkých tých, ktorí si ešte trúfajú žiť ako normálni ľudia. Čo môže byť normálnejšie a nevinnejšie než pracovať v knižnici? Lenže v Rusku dnes neexistujú pravidlá ako sa správať, aby ste sa vyhli vpádu policajného komanda do vášho bytu. To je odkaz od Vladimira Putina. Príbeh pani Šarinovej vypovedá o povahe ruského režimu viac ako anexia Krymu, vojna na Ukrajine či bombardovanie civilistov a nemocníc v Sýrii. Nechcem ani pomyslieť na to, čo sa stane, až to Rusom dôjde. To bude iná vlna utečencov. Zdroj: Časy sa menia, na knihy sa chodí s puškami

A teraz si predstavte, akú srandu/zdesenie z nás museli mať v takom 1972-75 za železnou oponou vo Viedni či Mníchove.

Pred mnohými mesiacmi som napísal text:

Tak ako? Je Rusko vzor pre váš spôsob života? Chcete chudobný  a diktátorský život na najbližších 20-40 rokov? Chcete sa v chudobe a diktatúre ruského satelitu pozerať na to, ako sa ekonomicky vyvíja Nemecko, Francúzsko či USA? JA NIE. Pre mňa je jedinou alternatívou spoločná EU a naše spoločné NATO. Zdroj: Zamneď: Je Rusko vzor pre váš vysnívaný život v chudobe a diktatúre? | M+M+M+M (4M)

 

Vtedy, 15. februára 2015 som napísal: “Slobodný názor je v Rusku perzekuovaný. Nesmiete si myslieť niečo iné, ako je oficiálna línia Putina. To je dnešné Rusko.” To bolo rečí v komentároch, že odkiaľ to mám. Že som pod vplyvom propagandy júesej. Nuž, čítam knihy a sledujem dejiny. História sa ide aj rozdrapiť od snahy nás poučiť. Stačí načúvať.

Viete čo, vážení zástancovia Ruska? Vylížte si riť!. Ak so mnou chcete slobodne nesúhlasiť, musíte sa postaviť na stranu demokracie EU a USA. Tak to proste je. Vy totiž neviete nesúhlasiť s iným názorom. Vy ho viete len zabíjať. Tak nazvite svoje snahy pravým menom.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: A čo takto prestať vynucovať a začať byť lákadlom?

Tutú fotografiu som spravil nad obcou Žunovica, mestskej časti mesta Hadžići, kanton Sarajevo, Federácia Bosny a Hercegoviny, štát Republika Bosna a Hercegovina, Európa, Zem.

Cintorín v Žunovici

Cintorín v Žunovici. Biele muslimské stĺpiky a čierne kresťanské do mramoru vytesané kríže.

Túto fotku som urobil vo Valašskom Meziříčí, okres Vsetín, Zlínský kraj, Česká republika, Európa, Zem.

Židovské hroby

Židovské hroby na cintoríne, Valašské Meziříčí. V pozadí sú hroby príslušníkov Wermachtu padlých v II. svetovej vojne.

Keď zas raz budete chcieť niečo od niekoho vyžadovať namiesto toho, aby ste išli príkladom a zlákali ho svojou atraktivitou, zájdite si prosím na cintorín. Jeden máte len kúsok cesty za svojim barákom.

Na cintorínoch, na tých fotkách, vedľa seba ležia ľudia, čo boli za života úhlavní nepriatelia. Aj na tom vašom je to tak. Ak by sa toho dožili, isto by ich šľak trafil od pobúrenia. Ako si to ich potomkovia len mohli dovoliť, pochovať ich vedľa toho človeka, na ktorého za života nemali pekného slova, vedľa človeka, ktorý bol pre nich len hnusný odpad. Dostali čo rozhodne nechceli.

Dám ešte jednu fotku?

Na pláži

Na pláži v Čiernej Hore

Je tak málo miest, kde sa dobrovoľne pripravujeme o svoj osobný priestor. No pláž, to je niečo iné. Deku máme pár centimetrov vedľa deky niekoho úplne neznámeho. Dokonca sme skoro nahý. Kam sa zrazu podela naša hanblivosť? Naša túžba po vydelení a ochránení svojho osobného priestoru?  Svoje osobné veci nechávame len tak bez dozoru, keď ideme do vody. Kľúče od auta, mobil, doklady, načatú fľašku s pitím, to všetko pokojne necháme, aby sa ktokoľvek mohol k tomu priblížiť na pár centimetrov.

Nemáme na výber. Ak sa chceme slniť či kúpať na rovnakej pláži, musíme byť spolu.

Aj na tej pláži aj na tom cintoríne, ležíme len pár centimetrov od iného človeka. Mohli sme ho nenávidieť, mohli sme ho milovať, mohol nám byť ľahostajný. Nakoniec si ustelieme vedľa seba a vôbec nezáleží  na našom prianí.

Každý by mal aspoň raz ležať na morskej pláži.  Aby si vyskúšal, aké to bude, keď bude ležať na cintoríne. Poobzerajte sa po tých skoronahých. Henten je obézny, tamtá má strije, tuto ten vyšportovaný manažér, tamto tá má vyfintené plavky. Všetci obnažení, nikde žiadne šaty, ktoré by robili človeka.

Ako k tomu prídem ja, najzbožnejší, najpočestnejší, najmierumilovnejší a najkrajší? No ako?

Keď prídete na pláž prvý deň, obzeráte sa po ostatných. Odhadujete čo sú zač. Akú majú výbavu, aké vychytávky do vody, ako majú skúsení matadori zabezpečený slnečník proti odfúknutiu. Po pár dňoch sa z vás stávajú skúsený plážový vlci, viete čo a ako, kedy zájde slnko za horu, kedy majú v plážovom bare šťastnú hodinu. Stávate sa okukovanými, dávate príklad ostatným. A tak ako vy pred pár dňami, dnes už iní od vás odkukávajú finty. Ste vzorom.

Na tom bosniansko-hercegovinskom cintoríne nikto pre nikoho nebol vzorom. Biele stĺpiky boli pre čierne kríže len odpadom a keď sa nechceli správať podľa predstáv čiernych krížov, strieľali po nich. Biele stĺpiky paľbu opätovali. Niekde to zas bolo naopak.

Vieme a nevieme spolu medzi sebou vychádzať. Bol by som oveľa radšej, keby sme spolu vedeli vychádzať. Keby sme prestali od toho druhého niečo násilím vynucovať. Aby sme začali byť nasledovaniahodným príkladom. Aby sme lákali, tak ako lákame imigrantov zo Sýrie či Afrických krajín svojim mierovým spolužitím a schopnosťou pracovať na svojom ekonomickom blahobyte.

Keď prestaneme násilím vynucovať a staneme sa nasledovaniacenným príkladom, cintoríny nebudú preplnené mladými mŕtvymi. Porozmýšľajte o tom, či by to nestálo za to. Prestať vynucovať a začať byť lákadlom.

Najbližšiu šancu na Slovensku nám dajú slobodné a demokratické voľby.

Nie, nie je to jednoduché. S pištoľou pri spánku voličov  poľahky vyhráte kde-aké referendum. Rozhadzovaním peňazí po uliciach si poľahky kúpite kde-koho.

Stať sa nasledovaniahodným príkladom, to si musíte dlho a namáhavo odpracovať. Keď ste nasledovaným príkladom získate povinnosť sa postarať o tých, ktorých ste zlákali. Ste zodpovedný za to, čo si skrotíte! Veď pamätáte na líšku, že? No nikdy sa vám nestane, že vás vaši pozostalí pochovajú pár metrov od tých, ktorých ste nenávideli, ktorých sa vám nepodarilo presvedčiť puškou, tak ste ich postrieľali ako odpad. Budete ležať medzi tými, pre ktorých ste boli vzor a ktorí vás nasledovali. Dostanete to čo ste si celý život priali.

Môžete nasledovať Hitlera, Miloševiča, Putina. Alebo mňa. Porozmýšľajte o tom, takto v nedeľu poobede, s krvou plnou chylomikrónov a parasympatikom v plnom záprahu. Je to len a len vaša slobodná voľba. Tak potom nehovorte:

– Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

Vždy sa môžete nejako rozhodnúť. Aj len tak stáť a pozerať sa, ako niekto niekoho núti, ste sa slobodne rozhodli. Raz z vás toto rozhodnutie isto-iste urobí alebo zavrhnutiahodného alebo nasledovaniahodného. Verte mi, stane sa to.

 

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Vyzývam svoju vládu povolať veľvyslanca Ruska na vysvetlenie k Srebrenici

Rusi, so svojím vetom si vylížte riť!

V roku 1995 som spokojne študoval vysokú školu. A vy?

Celý deň 6.7.2015  som sa prechádzal po Sarajeve. Lovil tie tri či štyri kešky čo tam sú, motkal sa s deckami a manželkou po bazáre. Plnými dúškami sa snažil absorbovať atmosféru tohto Rakúsko-Uhorského mesta. Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom. Keď sme stáli v tieni stromov v záhrade synagógy, rozozvučali sa zvony môjho kostola, bolo poludnie. Ponad stromy som hľadel na minaret nejakej neďalekej moslimskej modlitebne.

Po uliciach  prechádzali striedmo odeté baby. Občas aj nejaká veľmi vkusne zaodetá s šatkou na hlave. Kopa turistov, kopa domácich vysedávajúcich v kaviarňach a pijúcich  poriadny čierny driják, ktorý si nalievali z medených kanvičiek do malinkých šáločiek.

Dnes je rok 2015  a Sarajevo je fajn. Po hlavnej triede jazdia československé električky T3.  Sedíme pod slnečníkmi a v pizzérii si dávame chutný európsky obed – cézar šalát, tuniakový šalát, cestoviny s kuracinkou na hríboch a kurací prírodný rezeň s hranolkami. Sarajevské pivo je celkom fajn, cedevita s ľadom úplne super. Platíme konvertibilnou markou.

Niektoré domy ešte nemajú opravenú omietku, tak na nich vidno spŕšku dier po guľkách.

Čo ste robili v roku 1995, keď končilo obliehanie Sarajeva?

Ja som študoval vysokú školu a Juhoslávia sa ma dotýkala len tak, že som sa občas pýtal svojho priateľa, spolužiaka, vojvodinského Slováka narodeného na severe Slovenska, ako sa majú jeho rodičia v Novom Sade. On odpovedal, že ako vo vojne a tým to skončilo.  Nechcel o tom rozprávať. Viem, že s iným mojim spolužiakom riešili pre jeho rodičov nejakú dodávku liekov. Ich otcovia boli rovnakí spolužiaci a bývali v tých istých izbách na intráku ako my, ich deti.

To bola jedna z chýb môjho života. Bol som mladý a tak hľadám pre seba ospravedlnenie.

A vy? Čo ste robili v roku 1995?

Ráno, 7.7.2015, keď sme odchádzali zo Sarajeva ďalej po našej trase, zastavili sme sa v Múzeu tunela záchrany. Viedol popod letisko. To letisko, ktoré bolo pod kontrolou jednotiek OSN!  Tunel viedol z územia pod kontrolou Bosniakov do Sarajeva, ktoré sa snažili Srbi obsadiť. Skoro 3 roky to bola zásobovacia trasa pre mesto, v ktorom zahynulo 11 000 ľudí. Srajevo leží v kotline, Srbi mali pekný výhľad z kopcov na ulice.

Pri prehliadke sme sa pritajili k páriku Francúzov, čo mal so sebou sprievodkyňu a dcéra občas čosi preložila. Po chvíli sme sa zas pripojili k partii mládežníkov, keď im ich sprievodca anglicky rozprával podrobnosti k vystaveným exponátom a situačným mapám. Mládežníci boli dosť rozhorčení nad celou vtedajšou situáciou. My sme sprievodcu nepotrebovali, exponáty boli dobre popísané celkom zrozumiteľnou srbštinou a keď bolo treba, pomohli sme si hneď vedľa ležiacim anglickým textom. Keď  sme odchádzali z prehliadky, prišla autobusová výprava, nejaká zahraničná. Hm, Srbi asi do tohto múzea nechodia. Škoda.

Na druhý deň, 8.7.2015 sme už frčali pomaličky po úchvatnom Durmitore v Čiernej Hore.  Správy hlásili, že Rusko vetovalo v Bezpečnostnej rade OSN Britskú rezolúciu, ktorá označovala vyvraždenie 8000 obyvateľov v Srebrenici za genocídu.

A čo vy? Čo ste robili v roku 1995?

Vyzývam vládu svojej krajiny, vládu Slovenskej republiky, aby povolala veľvyslanca v Ruska na Slovensku na vysvetlenie, čo má znamenať tento postoj Ruska.

Vyzývam vlády všetkých krajín združených v OSN, aby si povolali ruských veľvyslancov vo svojich krajinách na vysvetlenie.

Vy si možno poviete, že Briti boli naivný, keď predložili takúto rezolúciu do Rady bezpečnosti, v ktorej má Rusko právo veta. Nie, priatelia! Je potrebné neustále vytvárať diplomatický a vyjednávaci tlak. Je potrebné, aby sa jednotlivé krajiny vrátane Ruska museli pravidelne odhaľovať. Je potrebné, aby bolo jasne vidieť, aké sú činy putinovho Ruska. A je nevyhnutné opakovane a opakovane, častejšie a častejšie vytvárať tento morálny a vyjednávací tlak. Je nevyhnutné ukazovať občanom Ruska, aký je postoj ľudí na tejto planéte, aký je postoj svetového spoločenstva k historickým udalostiam.

V Srebrenici boli ako nepotrebný zbytočný odpad postrieľaní ľudia. Viac ako 8000 ľudí bolo v jednu chvíľu na 100% mŕtvych. Finito, koniec, hotovo. Game over.

Prešli sme krížom celú Bosnu a Hercegovinu. Tá krajina je jedna veľká dedina, domy sú rozhádzané kade-tade, málokde sa nájde ohraničená obec či mesto. No všade kde je viac domov pohromade sa dnes nachádza mešita s minaretom a hájik či záhrada bielych stĺpikov.  Pri vstupe do dedín v Republike srbskej vlaje Ruská? Srbská? zástava. Bosna a Hercegovina nie je jednoduchá krajina. Zabiť odpad je jednoduché riešenie.

A vy viete, čo ste robili 9.7.2015?  Ja som, sediac na čiernohorskom pobreží, napísal jednu výzvu. Asi je to málo.

Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.

– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.

Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.

Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.

– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?

– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.

– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.

– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?

– Málo sa predáva.

– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.

– A ako deti?

– Rastú.

– A mama?

– Žije.

Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.

Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.

– Vyrástla si, – vraví Mubine.

– Zostarla som.

– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou

zabudla.

– Viem, boli ste priatelia.

– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?

– Kto vie? – muž stíši hlas.

– Chceli by sme ho s mamou pochovať.

– Nič neviem.

– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?

– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

Zdieľajte obsah s priateľmi: