Známa Volairova veta, že „síce s vami nesúhlasím, ale budem sa do krvi biť za to, aby ste svoj názor mohli vysloviť“ mi pripomína dôkaz sporom. A spoločne a dohromady mi už začína liezť do dendritov.
To je skutočne pekné, nechať ich nech sa sami zosmiešnia. Ale vyžaduje to veľkú trpezlivosť. Veď treba počkať, kým sa v duchu dôkazu sporom ukážu absurdnosti a nezmyselnosti ich východísk.
Hm, ale čo v medzičase? To nie je ako čakať na zastávke v intelektuálnom zadumaní. Tie ich debilné nápady musíte akceptovať, riadiť sa nimi. Vy viete už dávno pred vyvrcholením frašky, že to skôr či neskôr skončí v spore s niektorou do neba volajúcou pravdou. Ale ste demokrat, dovolíte im sa prejaviť. Ste matematik, tak sa netrápite priamym dôkazom.
A zrazu máte 70 rokov, do smrti tak 2-3 rôčky a celý život ste prežili vo veku tých idiotov.
Takže, aby aj moje deti pochopili:
Keď sa vychádza z bludných premís, výsledkom môže byť jedine totálna p***vina. Takže nekričím na vás preto, že ste idiot. Len nemám tú trpezlivosť čakať, kým na to prídete sám.
Pod čiarou: Grygar hovorí, že na internete je všetko zle. Mne sa zas nechce všetko pamätať, tak si to odvodzujem. Preto sa pokojne mohlo stať, že to nepovedal Voltaire. Ledaže by som sa ho išiel opýtať.