Zamneď: Pozri, skús to takto robiť a bude nám to spolu fungovať

Výsledkom našich predsavzatí je konanie. Etické pravidlá si môžme písať koľko chceme, zákony novelizovať ob deň. Jediné čo sa počíta, je konanie.

Pripadám si v tomto svete, ako keď si čítam vo voľnom čase o kvantovej teórii či teóriách okolo vesmíru. Obe prostredia sú v extrémoch, ale sú si tak ohromne podobné. A my žijeme niekde v strede a vidíme úplne iný svet. Pritom sa skladáme z častíc a žijeme vo vesmíre.

Trošku nevadí, giga či googel nevadí. Akurát keď to urobíme v mierke ľuďom blízkej, tak sme nemorálne svine. Ak si myslíte, že máme konať v mierke malej alebo až vo veľmi veľkej, nič ste nepochopili. Ale vôbec nič.

Za troška ani pán farár nič nepovie? Veľkým číslam nikto nerozumie? Nie, stále ste to nepochopili.

Keď sa nikto nedíva, tak nevadí? Bingo, bomba, hlavička po klinčeku! To je to konanie uprostred, ktoré nás všetkých zabíja. Uberá nám strednovekovým sily. Oberá naše dospievajúce deti o ideály.

Keď sa nikto nedíva, tak nevadí! – To je to konanie, ktoré je každodennou hrôzou bez konca. Malé nenápadné podvodiky, ktoré denno-denne robíme. Jeden trošku nevadí. No znásobte si to 8-9 miliardami, čo nás je na tejto planéte a sme v riti.

Zrazu sa nám zdá ako dobrí nápad chodiť po náhodných kontrolách. Vyvesiť kamery na každý roh. Zaviesť objektívnu zodpovednosť. Už nemáme ani sily na to, aby sme sa navzájom chytali pri nemorálnom konaní, tak to necháme na roboty A roboty nás pokutujú s veľkou radosťou.

A nakoniec? Nakoniec sme v stave, že prvou myšlienkou pri pozorovaní konania kohokoľvek v našom okolí, že prvou myšlienkou je: “Malo by sa mu to zakázať!”

A takto si tu, v strede medzi malými a hyper veľkými zlodejinami žijeme. Možno by stačilo nepodvádzať? Nie, skôr byť primerane tolerantný. Dôverovať. Nechať ľudí, aby sa sami za seba hanbili. Byť príkladom, že etické a morálne konanie má zmysel. Byť príkladom.

Kdesi-kamsi som bol býval bol cestoval a nad semaforovým panáčikom bola tabuľka: Dospelí, ste príkladom pre deti!

Skúste porozmýšľať, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov, akým príkladom ste vy sami osobne pre svoje okolie. Čo z vášho správania, z vašej etiky, z vášho chápania morálky si prajete, aby bolo príkladom pre tých ľudí, ktorých stretnete dnes na ulici, v meste.

Skúsme začať uvažovať, v tom našom strede každodennosti nad tým, čo by sa stalo, ak by sme nahradili vetu: “Zakázať sa mu to musí”, za vetu “Pozri, skús to takto robiť a bude nám to spolu fungovať.”

Nebojte sa, aj ja som len priemerne zodpovedný, priemerne poctivý, priemerne dokonalý, priemerne výhovorkový. Ale snažím sa byť príkladom, za ktorý by som sa ani ja nehanbil, keby som ho mal hodnotiť.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: Povedal som Servus a už mi to zamyslenie ostalo

Páči sa mi pozdrav Servus. Jednak ho používajú takí tí starí (Sledujete tú moju gramatiku? Toto by korektor nezachránil ani náhodou, nie to ešte automaticky.) intelektuáli ako je napríklad Lasica či Satinský. Servus! je od úradný sluha, posol. Keď niekam prídem, hneď sa tým predstavím. Som sám svojho seba posol.

A pritom mi ostane môj odpovedný pozdrav: No nazdar! Ten pozdrav mám rád. Je to hneď a zaraz odpoveď, reakcia na posolstvo vyslovené v pozdrave Servus!

Servus!
No nazdar!

A 3/4 komunikácie je vybavených. Som tu, priniesol som seba, nejaké posolstvo. Fajn, prekvapil si, že si prišiel, je to milé, ale veľmi ma neprekvapuj svojim posolstvom, lebo žiadne posolstvo nie je tak úplne neškodné. Minimálne narušením dovtedajšej homogenity ničoty, ktorú posol svojou novou prítomnosťou narušil.

Tri slová verzus za odstavec tárania. Hm, ako by som telefonoval so svojim otcom. Môj otec, a to je veľký syn svojho národa, to je stelesnenie úspornosti v telefonovaní. Máme to v sebe odmalička obaja. Možno aj preto, že sme ako deti nemali telefón doma. Na nás telefónne firmy nezarobia na dlhých telefonátoch. A keď sa stretneme na jednej linke, povieme si čo treba pár slovami.

K môjmu otcovi presne pasuje pozdrav Servus! Je to presne ten správny intelektuálny pozdrav, ktorý k nemu pasuje.

Tri slov verzus… Ale jedna veta ako hruda zlata.  Ako tá z filmu Rabaka. Na konci, keď Filan ide po rukách z Prahy zaznie:

Všetci by chceli byť van Gogh, ale odrezať si ucho ani jeden.

Ja viem, ono to nie je Filan, ale nejaký herec, čo hrá nejakého toho koncertného scenáristu. Pre mňa je to „Filan“.

Pozeral som ten film s mladším deckom. Aby som mu doplnil vedomosti o slovenskom filme, muzike a Filanovej poetike. Nebyť takýchto filmov, ten socializmus 80. rokov nám už nikto neuverí. Uff, minul sa pre mňa v pravý čas.

Voľakedy dávno som mal také chcenie, občas napísať na blog úvodník. Chcenie dlho nevydržalo, lebo písanie úvodníkov chce výdrž a pravidelnosť. No nikdy nie je neskoro to skúsiť ešte raz. A tak vznikli nepravidelné Zamyslenie na nedeľu. A keďže niekedy som zamýšľal s krvou plnou chylomikrónov aj nad politickými témami, vznikli aj Politické zamyslenia na nedeľu.

Neviem koľko som ich už napísal. Iste je ich o jeden viac, ako by si minimálne 80% z vás prialo. A tým ostatným zas stále vŕta v hlave, prečo píše na konci svojich nedeľných zamyslení o nejakých chylomikrónoch.

Toto je ten moment, keď by sa hodilo to už konečne vysvetliť. Tak teda…

Dobré zamýšľanie prajem a Servus!

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: Vždy sa dá aj lepšie.

Dnes sa svätili ratolesti na počesť príchodu Ježiša do Jeruzalemu. Ľudia ho radostne vítali. O pár dní budeme kričať: “Ukrižuj!”

Sme rýchli a sme presvedčiví.

Chcel by som si to vykladať tak, že tú radosť mali jednotlivci a tú nenávisť mal dav. Nie je nad to hodiť, to čo sa nám samým na nás samých nepáči, zhodiť to na iných.

Svetlo sveta

Svetlo sveta

Ešte že o pár dní príde Ježiš a sníme všetky hriechy sveta. Hodíme ich všetky na neho a budeme mať od hriechov spätý pokoj. On sa za nás obetuje a my sa tak zbavíme všetkého trápenia. A po čase aj to, že sme vôbec mali nejaké hriechy, aj to všetko hodíme na neho. A budeme kričať: ON ZA TO MÔŽE!

O rok to urobíme zas a zas a znova. Niekto za to vždy môže. Niekto iný. A málokoho napadne uvažovať nad samým sebou. Nad tým, či sám urobil dosť pre to, aby sa vôbec do takej situácie nedostal. Síce si zakričia aj to “Ukrižuj!”, no kus toho zvolania budú adresovať aj sebe samému.

Vždy sa dá aj lepšie.

Tak sa skúste, takto počas vrcholiaceho pôstu s krvou plnou chylomikrónov  zamyslieť, či ste si vôbec spomenuli na to, že by sa dalo aj lepšie. Nech už to “lepšie” vztiahnete na akékoľvek svoje vlastné osobné konanie.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: Strpte ešte 2-3 mŕtvych, kým zistíme kto je hlavou teroristickej bunky

Pán Boh uchovaj, aby som chcel niekomu radiť. Je nedeľa, tak sa len tak zamýšľam.

Najprv navodíme atmošku.

Bol taký fajnový seriál, volal sa Případy 1. oddělení. A tam bola jedna epizóda, ktorá sa venovala chytaniu vraha strihača v televízii. A keď sa snažili rozpracovať jeho dávneho komplica z predošlej kriminálnej činnosti tak narazili na to, že toho komplica majú rozpracovaného kolegovia venujúci sa krádežiam aut.

A teraz príde pointa atmošky:

Tí policajti, ktorí riešia tie autá, vytiahnu spis hrubý ako encyklopedický časopis Pyramída a prosia tých policajtov čo vyšetrujú vraždu, že ešte nemajú nabité. Aby počkali, aby im nekazili ich niekoľkomesačnú  robotu.

Hele Vašku, děláme na nich půl roku. Máme už jen krok k velkejm rybám. Ale ješté nemáme nabito. Děláme na tom s němcema a rakúšákama. Potřebovali by sme je ješte chvilku  nechat pracovat. Aby sme je pochytali všechny.

Výš co po mě chceš?

Zdroj: Případy 1. oddělení: Smrt novináře (13/14) — Česká televize čas 43:35

 

Koniec navodenia atmošky.

Predstavte si, že vám počas tohoto obdobia, keď policajti zbierajú a zbierajú a zbierajú, keď vám počas tohto času ukradnú auto práve ľudia z tohoto gangu. A policajti o tom vedia no nekonajú, lebo zbierajú dôkazy na hlavu celého gangu.

Viete priatelia, sledujem teraz ako sa kde-ktorá policajná zložka vytasila s tým, ako mali mnohých z tých samovražedných atentátnikov z Paríži na muške, ako ich sledovali.

Sledujem to horúčkovité odhaľovanie z ničoho-nič.

Naozaj z ničoho nič?

Ja naozaj nechcem nikoho podozrievať z cynizmu. Sám som lekárnik a viem, čo znamená profesný cynizmus. Takže by som sa, takto v nedeľu s bruchom plným chylomikrónov, neodvážil policajtov obviniť s cynizmu nadhodeného v nadpise.

Ale zamýšľať sa hádam môžem. Nie?

Nie je náhodou čas zamyslieť sa nad tým, či v prípade podozrení zo snahy zabíjať, by sme rozhodne nemali ostať v rutine naučenej pri odkrývaní autíčkárskych gangov? Ja neviem, či áno alebo nie. Len sa zamýšľam.

Naozaj, to čakanie, kým budeme mať nabité a teda tiché strpenie páchania ďalšej trestnej činnosti pod dozorom, je také potrebné a také užitočné? Ja neviem, len sa zamýšľam.

Pretože nakoniec to aj tak bolí a tečie nie jeho, ale moja krv.

Ten chlap co mě kopl řekl sorry a pak šel ale ono to stejně bolí jako kdyby chtělo a to co kape z mého rozbitého kolena je moje ne jeho krev

Zdroj: JAROMÍR NOHAVICA – oficiální web – Tvorba

—-

To by ste nepovedali, kde mi napadol námet na dnešné nedeľné zamyslenie. To som takto dosť významne unavený a otrávený čakal v dosť významne absurdnom rade na zaplatenie za tankovanie nafty na jednej čerpačke. Predo mnou v rade bolo asi 7 ľudí, ktorí si kupovali colu, koláčik, baketu a kilo iných sprostostí. Na čerpačke som chcel zaplatiť a čakalo ma posledných 40 kilometrov do vytúženej postele. A za mnou už ďalší 4 čakajúci.

A v tejto atmosfére a mojej nálade prišiel ku mne chlapík, ktorý  so slovami “S dovolením” sa samozrejme pretláčal krížom cez tento rad priamo skrz moju komfortnú zónu (a že ju mám veľkú).

Nuž a mňa, v tejto vrcholne unavenej a rozmrzenej nálade napadlo odpovedať: “Nie nedovolím, urobte 5 krokov navyše a obíďte celý rad.”

Ani nemrkol a pretlačil sa skrz rad skrz moju komfortnú zónu.

Bola to nie jeho, ale moja komfortná zóna. Keď je človek unavený a rozmrzený všeličo sa mu začne zdať arogantnejšie ako inokedy.

A tak mi napadlo, že to je naša, nie  policajtova komfortná zóna, ktorá bola narušená. Či to už nie je tak trochu profesný cynizmus a profesná arogancia od policajtov, keď si myslia, že občania predsa musia strpieť, aby oni mali blyšťavejšie výsledky, či o 5 krokov kratší chodník.

—-

Nabudúce to môže byť váš čas, ktorý budete strácať, keď policajti v záujme svojej práce a svojich prémii strpia o jednu krádež auta navyše, aby už konečne mali nabité.

Nie nechcem si nič určitého myslieť, len sa tak zamýšľam, či náhodou aj v Paríži niekto len tak nečakal na to, kým bude mať nabité. Veď je také lákavé byť v žiari reflektorov za Usámu. Kvôli nejakému radovému atentátnikovi, čo sa ani atentátnikom nestal, len ste ho zabásli za nezaplatené dane (či podvodný sobáš), vás na tlačovke asi nebudú tak obletovať (leda na Slovensku).

Poviete si vyšší princíp berie všetko? Možno je ľudský život tým najvyšším princípom. Či nie? Ja sa len tak v nedeľu zamýšľam.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: Bejby, má zmysel sa ešte zamýšľať, alebo už len tresnúť dverami?

Je to tam! Máme 40% podporu okrádania blížneho svojho daňové poplatníka od samotných daňových poplatníkov.

Myslím, že tým to končí.

Keď na prelome 19. a 20. storočia mal proletariát biedny plat, komunistická Internacionála so svojim heslom “Proletári všetkých krajín spojte sa!” slávila úspech. Protivník bol jasný. Bol to ten vykorisťovateľ, kapitalista. Kam to viedlo nám ukázalo krásne 20. storočie.

Kým  na jeho začiatku sme si mohli povedať, že je dobre, že človek nevie čo ho čaká, tak dnes sme už poučený. Dnes, keď 40% mojich spoluobčanov túži po okrádaní zvyšných 60% by pomenovanie príčiny zla a riešenie podľa vzoru 20. storočia viedlo k susedskej genocíde.

Dnes sme v stave, že 40% nadáva na chýbajúce hajzel-dosky v nemocnici v Žiline a tých istých 40% si zvolí tých, čo tie hajzel-dosky ukradli. Ak by sa postavili proti sebe podporovatelia a odporcovia štátneho kradnutia, máme tu cca 800 000 samovrážd.

Takže čo? Je už naozaj čas len na tresnutie dverami za sebou? Počkáme, my z toho 60% elektorátu, kým sa tých našich 40% vyzabíja, alebo ako v prípade babiek-demokratiek, kým umrú?

Viete, mne je veľmi blízky prístup toho malého človiečika v plachte. Móhandás Karamčand Gándhí – to je môj kamoš do zlých čias. Gándhí, to bol majster dôkazu sporom. On len v pokoji a bez náhlenia vykonával všetko v medziach zákona.

Možno je ešte jedno riešenie. Paralelný svet novej ekonomiky. Napríklad v prípade mladých progresívnych start-upov jednoduchá otázka: Zúčastnili ste sa štátnej konferencie? Ak áno, môžeme pokračovať v jednaní už len na tému výsledkov futbalovej ligy majstrov či MS v Katare. O biznise už nemá zmysle diskutovať.

Možno je aj iné, nie až tak radikálne ako diskusia o futbale či tak hlasité, ako tresnutie dverami. Už čoskoro sa uzavrie fiškálny rok 2015. Ostáva tak 60-70 dní na investície. Čo je zo zisku zainvestované, z toho štát daňový základ jakživ neurobí. Možno vaša obec, alebo obec, kde žije vaša stará mama potrebuje nové zvodidlá okolo hlavnej cesty. O umeleckých dielach mladých výtvarníkov by sa mohla kde-aká lúka uprostred lesa obohatiť.

Veď podľa priania. Eurofondy vyčerpať treba, keď aj na šrot. Veď podľa zákona, každá novostavba má mať umelecké dielo a Napoleón nemôže stáť všade.

Mal som dva súkromné rozhovory. Dotyční boli prekvapení, keď som im vysvetlil, že reklama na operačné programy sú doplatky vládnej strany za svoju predvolebnú reklamu. Boli veľmi prekvapení, komu patrí televízia TA3 a že to nie je verejnoprávna televízia. Stačili 3 minúty a zmena volebných preferencii dosiahla π radiánov. Tých 40% sú vlastne chudáci neinformovaní. Možno stačí medzi nich zájsť a na jasných príkladoch na úrovní 6 triedy základnej školy im ukázať ich lásku seba okrádaniu.

No veď vy už isto niečo vymyslíte.

Je tu 60%, ktoré z donútenia, lebo veď len smrť a dane sa musia, ostatné sa môže, financujú tých 40%. Čo je z donútenia, nie je nikdy na plné gule. Výhodou navyše je, že tých 40% miluje kadejaké ojebávacie výnimky a diery. Takže ich zákony sú takýchto dier plné. Čo je podľa zákona, proti tomu ani Bonaparte nebude mať žiaden dišputát.

Tých 60% je väčšina… O výsledku volieb rozhodne 40% podiel zúčastnených voličov. Koho je to smola? Koho? No koho?

Zamyslite sa takto, s krvou plnou chylomykrónov, s kým budete najbližšie 4 roky robiť svoj biznis. Prečo je 40% viac ako 60%? Prečo víťazí hlúposť a nevedomosť nad nádejou a profesionalitou? Prečo sa 40% bojí toho, že im 60% zlepší život?

Možno vám pri tom uvažovaní poradí Bejby. Veď tá má informácie z prvej ruky.

Dnes už Bejby čakajú na zavolanie budúceho premiéra, aby zatočili s budúcimi triednymi nepriateľmi. Na čo čakáte vy? Na to, ako blahej pamäti veľký mufty siahol do toho, čo našiel v jedom rodinnom dome uprostred Trenčína, nový premiér siahne tam, kde posledných 8 rokov pracoval a zavolá Bejby?

Pod čiarou: Áno, ten pocit niekde v zadnej časti mozgovni je správny. Text obsahuje kopu narážok a inotajov, že by sa aj legendárna antológia Tisíc a jeden vtip mohla žltiť, keby sa už nie.

Zdieľajte obsah s priateľmi: