Tak ide čas, tým deťom

Pozerám sa na fotky z oslavy nejakých hovadsky neokrúhlych narodenín svojho gymnaziálneho matikára so svojou triedou. Také deti…

Aj som sa odmaskoval, aj tak sú to také deti a ja vraj, zrkadlo sa mi snaží nahovoriť, dospelák. Neverím mu ani ten nos medzi mojimi očami. Je tam stále, ten chalan, bol som sa lepšie pozrieť.

Bol býval bol hovorieval, matikár sediac ako stonoha v kúpeľoch v nezapnutých sandáloch,  že už nechce byť triednym. Ale asi mu to moja spolužiačka ako jeho šéfka nakázala. A on isto rád privolil, veď takým deťom sa ani nedá odolať.

To bolo dávno keď sme boli také deti. Práve sme s manželkou láskyplne porovnávali, ako to bolo keď boli naše deti úplne malé a aké je to teraz, keď niektorí iní len čerstvo opustili tesný výťah.

Čítam jej toto tu a manželka moja láskavá na to, že majú prípravy na stretávku v plnom prúde. Vraj si kdesi kamsi vyvesili tablo. Hovorí, že aj my sme boli také deti.

A ako sme boli strašlivo dospelí.

Tak nič, zajtra od rána budem zas ten, čo bude počítať a spisovať a plánovať a procesovať a spravovať, lebo bezomňa by sa zemeguľa zastavila. Aj bez vás, že?

Len tak medzi nami vám čosi pošuškám:  Mám chuť tak na 235 západov slnka. Asi dnes večer poriadne ošúcham stoličku. A nalejem si k tomu z toho svojho vínka. No dobre, tak nejaké výhody to má, takže len 233.

Zdieľať?