Pretože je víkend, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 11. 05. 2004 (vtedy 276x prečítané)
Screenshot starého webu (4M)
Pustil som si fajn muzičku, zapol internet a je fajn. Taký obyčajný večer. Dnes. Matúško zaspáva s maminou. To malé deti občas robia. Potrebujú cítiť istotu maminej prítomnosti. Maťa už dávno spí. Tie väčšie deti si už vystačia sami. Prípadne s plyšákom. Alebo s palcom. Ktoré ako, ktoré kedy. A tie najväčšie by si najradšej vystačili bez kohokoľvek. Do času. Raz sa prebudia a zistia, že je samému otupno. Začnú hľadať niekoho, s kým sa dá po večeroch porozprávať. Možno áno možno nie, nájdu spriaznenú dušu. Privinú sa k sebe. Zas si večer dajú ruku do dlane niekoho blízkeho. Privinú sa k sebe ako dieťa k plyšákovi.
Je krásne pozorovať ich. Žijú si svoje životy. Svoje starosti. S plyšákmi, so spolužiakmi. Darmo by ich chcel rodič ochrániť pred všetkým zlým, naučiť všetko. Nepodarí sa. Môžem im ukázať len cestu. Hľa, tamto to je vaša cesta. Vydajte sa po nej. Rovno za nosom. Môžem len dúfať, že sa nepotknú. Že nezídu z cesty. Rád by som ich naučil spravodlivosti. Zodpovednosti. Trochu starostlivosti o seba. Snažím sa, ale všetko je to málo. Rád by som uvidel, že sa to podarilo. Teším sa ako sa budeme s deťmi rozprávať o živote. O ich radostiach. O tom, čo včera, pred týždňom zažili.
Nuž, budem čakať. Príďte! Budem vás počúvať.
