Ubránila si pôrod a mala šťastie

Do rúk lekárov vkladáme svoje životy. Odovzdávame sa im, zverujeme im svoje najintímnejšie tajomstvá, očakávame profesionálny prístup, ale posledné slovo chceme mať mi.

Toto mi napadlo pri čítaní správy Ubránila jsem se císařskému řezu. Zrazu je niekto hrdina, keď vystúpi z radu a prevezme na seba zodpovednosť v slepej viere vo vlastné inštinkty a intuíciu. Veď ako inak sa dá nazvať toto:

“Kdyby se cokoli dělo, objevil se jakýkoli problém, hned bych souhlasila. Ale vše probíhalo zcela standardně,” vysvětluje žena situaci, v níž se cítila zahnána do kouta.

Tvrdím, že je to čistá nezodpovednosť a teraz, po bitke je hrdinkou. Oslavujeme niekoho, kto ignoroval profesionálov. Ignoroval rozhodnutia podložené rokmi výskumov a praktických skúseností zhormaždených generáciami odborníkov. Z duše im to prajem. Žene aj dieťaťu. Ale nech otcovi aj matke, ktorí rozhodli aj za to dieťa, znejú ako memento nasledujúce slová:

Gynekolog od Apolináře Antonín Kaprál přeje Nadie Brzobohaté, že to všechno dobře dopadlo. “Ale to ještě neznamená, že to tak dopadnout muselo,” neodpustí si přesto.

Na toto treba stále myslieť. S týmto si líhajú všetci, ktorí čo i len trochu vo svojej práci rozhodujú o osude a zdraví iných. Žiadne rozhodnutie nie je jednoduché. Vždy je tu otázka, či to-ktoré rozhodnutie bolo správne. A uľahčenie príde až v prípade úspechu pacienta. Pretože to, čo uspokojí profesionála, nie je radosť z dobrého rozhodnutia, ale z pacientovho vyliečenia. Radosť z toho, že to pre pacienta dopadlo dobre, aj keď nemuselo.

Nuž a po bitke prídu amatéri, laici a senzáciechtivý novinári, ktorí doplnia celkom seriózne vyznievajúci článok o, pre našu dobu tak príznačné, senzačné zvolania:

“Jsou snad lékaři bozi?” zasáhne do povídání rozhořčeně její manžel Cliff, pocházející z Londýna.

… trochu expresívnych výrazov…

Způsob, jakým jednali s jeho ženou, mu přišel šílený. “Nadiu znám tři roky. A nikdy jsem ji neviděl tolik brečet. “Nakonec porodila přirozeně a bez komplikací zdravou dceru.

… a šovinizmus na záver…

“S ženským porodním týmem, který vše zvládl s přehledem a bez komentářů. Lékařka mi pak pošeptala, že obdivuje, s jakou silou jsem si to dokázala prosadit,” líčí.

A čo by sa dialo v prípade, že by sa nezadarilo? Kto by bol na vine? Hrdinka? Nie veru, z nej by bola obeť a rozpútal by sa hon na nezodpovedných lekárov. Aj s týmto vedomím si každý večer líhajú a každé ráno vstávajú všetci, ktorí vo svojej práci rozhodujú o osudoch a zdraví iných. Preto sa nečudujme, že si pred každým rozhodnutím zvážia nielen medicínske fakty, ale aj právne riziká, ktorými hrozí práve tá spoločnosť, ktorá očakáva od nich rozhodnutia len a len odborné.

A viete čo je aj tak najdôležitejšie? Že to všetko dobre dopadlo.

Ale to ešte neznamená, že to tak dopadnúť muselo.

Zdieľať?