Tak som sa onehdá zamýšľal nad tým, prečo trpíme popieračov objektívnej pravdy. Viete, takéto, že keď niekto hovorí, že pomaranče sú hnedé a pozerá sa na kopu oranžových pomarančov na stole. Prečo mu jednu nevrazíme a neoznačíme ho rovno za hlupáka, prípadne za farboslepého a nezakážeme mu vyjadrovať sa k farbe pomarančov na stole?
Alebo také matematické dôkazy. Ak by niekto tvrdil, že 2+2 je 5, musel by to minimálne dokázať. Vrámci klasickej matematiky by sa mu to asi len ťažko podarilo. Preto je každý, kto tvrdí, že 2+2 je 5 označený priamo za toho, kto nehovorí pravdu. Ak by toto niekto tvrdil na skúške na matfyze…
Ak by niekto u nás na farmácii tvrdil, že opiáty nespôsobujú fyzickú a psychickú závislosť, vyhodili by ho zo skúšky z farmakológie. Ak by to tvrdil štyrikrát, ani by tú školu nedokončil. Prosto, sú to pochybnosti o faktoch, ktorých vyslovenie sa trestá jednoznačne a tvrdo a nikto sa nad tým ani len nepozastaví.
Aký je rozdiel medzi faktom a faktom? Žiaden.
A potom tu máme objektívny fakt holokaustu, vyhladzovacích táborov, gulagov, pracovných perzekúcii, núteného exilu a čo ja viem akých ešte chuťoviek, ktoré si jeden človek dokázal na iného človeka vymyslieť. Tieto deje, miesta a počty sú dokázané, potvrdené, zdokumentované a napriek tomu sa hľadajú dôvody prečo by pochybnosti a diskusie o pravde mali byť akceptované.
Aby som to ešte upresnil, samozrejme v procese dôkazu, v procese hľadania pravdy, v procese faktografického popisovania je miesta na diskusiu a rozporovanie neúrekom. Dokonca v procese dokazovania musí byť to spochybňovanie a hľadanie rozporov prítomné. Ale v momente, keď je pravda dokázaná… O čom chcete diskutovať?
A aby som to upresnil ešte viac: Existuje taký pojem, volá sa to „akademická pôda“. Je to pojem, ktorý prapôvodne vznikol na zastrešenie beztrestnosti rozporovania akejkoľvek pravdy. Je to jediné miesto, kde má zmysel rozporovať akúkoľvek pravdu. Sú tam na to nástroje, systematika, spôsob práce, vedomosti a ďalšie nutné predpoklady, aby mohla byť akákoľvek pravda kvalitne rozporovaná. Sú tieto podmienky v novinách, na trhu, na blogu alebo pri kávičke vytvorené?
Keď ma najbližšie niekto bude presviedčať, že z herákom môže kedykoľvek prestať len na základe svojho rozhodnutia, tak mu dokážem ako odborník, že sa mýli. Ale diskutovať o fakte nemá zmysel. Bolo by to mrhanie časom a energiou.
Akceptovanie šírenia pochybností o faktoch je trestuhodné. Či ide o kvadratúru kruhu, užívanie tetracyklínu v tehotenstve alebo neexistenciu Treblinky.
Inými slovami, aby aj moje deti pochopili: Klamať sa nemá a kto je prichytený pri klamstve, ten si zaslúži trest.
Prázdninové predsavzatia nestoja za veľa. Ani novoročné. Blogové? Radčej ani nehodnotiť. Ale také jedno som si… No hovorme tomu, že pomyslel. Práve ste boli svetkom prvého dielu. Či bude zajtra druhý? To sa uvidí. Zajtra.
Ale je Ti jasne, ze moze byt 2+2=1? 🙂
Viem na čo narážaš a v podstate s Tebou súhlasím. Je tam ale jedno vážne „ale“. A to také, že históriu tvoria a interpretujú ľudia a bohužiaľ ju častokrát interpretujú podľa aktuálnych potrieb a požiadaviek.
Takže niekedy je tažšie sa s odstupom času dopracovať k presným čislam, či presným formuláciám čo/kto/kedy/ako povedal, či urobil.
História nemusí byť až taká exaktná veda, ako matematika či farmácia.
v historii plati viac kosela ako kabat 🙂 a ludska pamat je kratka, kratsia ako sa zda. Historicky si vlastne „nepamatame“ poriadne ani v rokoch dozadu a vsetko dlhsie nam musia neustale pripominat. Preto je mozne spochybnovat historiu a dost uspesne 🙂
Nero je znamejsi ako ktokolvek, kto v Rime krical, ze je to hranol.
Je to jednoduché, na všetkých spochybňovačov zaviesť nejaký totalitný systém a budeme v tom odrazu všetci, alebo jednoducho neprikladať spochybňovačom vyššiu váhu ako majú? Narážaš na holocaust, gulagy a pod., ale takých vecí by sa našlo oveľa viac, nad niektorými sa iba usmejeme a vôbec nám nevadia (napríklad aj to 2+2=5). Problém nie je v treste za pochybnosť, ani vo vymedzení pôdy. Problém je v samotnej spoločnosti, ktorá mení svoje priority pod vplyvom blahobytu, rada sa nechá zvádzať samozvanými vodcami a necháva sa médiami masírovať. Problém je v médiách, ktoré sa takýchto spochybňovaní chytajú ako dôležitých faktov v záujme komerčného úspechu ich vyzdvihujú. Alebo inak, vedel by si definovať, čo sa smie a čo nesmie spochybňovať? Zverejniť zoznam, už dokázaných faktov (nemenných právd)? Kto by to mal zverejniť a kto by sa tým mal riadiť? Hádam nie jednotlivec so slobodným myslením… A nebol by taký zákon zákonom na zasahovanie do názoru a myslenia, čo je vlastne nemožné?
Čo sa nesmie spochybňovať? Fakty predsa.
Aký zoznam? Pravda je pravdou sama o sebe, takže žiaden zoznam netreba. Nemýlme si fakty a pravdu s dogmami. Na dogmy treba zoznam. Aby, napríklad náboženstvo, malo svoj smer, svoj základ, musí definovať dogmy, pretože nedisponuje dokázanou pravdou. Rovnako akákoľvek spoločnosť definuje dogmy. Ale o tých to v dnešnom článku nebolo. Bolo to o jasných faktoch. A tie holokaustové sú len jedny z mnohých, možno najviac známe, ale len jedny z mnohých faktov, ktorých spochybňovanie je podivne akceptované.
Len niekedy pravda reprezentovaná „jasnými faktami“ vychadza zo želaní, odhadov, či len obyčajne spochybniteľných podkladov. A my čo sme vyrastali v socializme vieme ako sa da s historiou manipulovať.