Učme decká narábať s reklamou vôkol nás

Českí ministri zaštítili akciu VELKOPLOŠNÉ OBRAZOVKY DO ŠKOL. Keď sa pozriem na to, že jedným je minister vnútra, tak by som sa asi mal vzápätí pozrieť do obchodného registra… A možno nie, možno je to všetko inak a mladý (Liška)  potreboval len zaštítiť nejakým starším (Langerom). No je isté, že kým obrazovky sú zaštítené, ja sa ich štítim.

Ale aby som im nekrivdil. Akcia je elegantne vymyslená:

Nejméně sedmdesát procent vysílaného obsahu, který poběží na těchto obrazovkách, by měly tvořit preventivní a výukové spoty, zaměřené proti šikaně, užívání drog a podobně. Zbývajících třicet procent ale slouží i reklamě.

Priatelia, hľadajme na tejto akcii niečo pozitívne.  Napríklad taký edukačný impulz. Myslím, že tento debilný nápad so zavlečením agresívneho reklamného média do prostredia školy (na akademickú pôdu, milí moji latiníci) by malo byť impulzom aj pre učiteľov. Máme nový školský rok. Koľko času je venované vyučovaniu správneho prístupu k mediálnej komunikácii vôkol nás?

Naozaj nemám na mysli hodiny marketingu

Viete, ide mi o to, že bojovať proti reklame v momente, keď na nás útočí zovšadial, ale hlavne skutočné masy manažérov za jej agresivitu dostávajú prémie, je poriadne donkichotské. A ak sa už na ten marketing vo vyučovaní niekto odhodlá, tak ho väčšinou pojme len zo strany zadávateľa, marketingového oddelenia a nie zo strany zákazníka a prijímateľa.

Naopak, treba decká učiť, čo je to útok na city. Aké základné princípy využíva reklama, aby sme jej podľahli. Treba učiť deti od malička, že veci sa kupujú, keď vzniká osobná potreba, nie keď ju videli v reklame. Ale tiež, že nakupovať podľa reklamy nie je nesprávne, pokiaľ sú splnené ďalšie kritériá. Že reklama počas filmu nie je súčasťou filmu a teda nie je nevyhnutná na pochopenie deja.  Že subjektívne vyjadrenie názoru na vec nie je reklamou. Že je normálne zapojiť sa so sebakontrolou do virálneho reklamného diania.  Že informovaný súhlas nie je možné dosiahnuť vydieraním. A tak podobne a tak ďalej.

Považujem za tragické, keď dôsledkom absolútnej absencie vyučovania správneho prístupu k mediálnej komunikácii sú nasledujúce hlášky:

  • Vo filme mi reklama nevadí, aspoň si môžem nachystať kávu.
  • Aspoň sa tým farebným bilbordom na námestí zakryl ten nevzhľadný plot.
  • Klikanie na reklamu je vlastne platba za obsah.
  • Odkedy mám kontokorent, mám viac peňazí na účte.
  • Isto v komentároch doplníte ďalšie perly ducha.

Alebo ich považujeme za skutočne prospešné pre našu civilizáciu? Pre spoločnosť v ktorej žijeme?

Je to základná životná zručnosť

Mám tu na blogu kategóriu Škola praktického života. Jej názov pochádza z jedného príjemného popoludnia, kedy nám naša známa rozprávala ako sa zvlášť nadané deti v ich špeciálnej škôlke učia. A jednou z vyučovacích hodín je takzvaná Škola praktického života. Sú to decká, ktoré predbiehajú rovesníkov v niektorej intelektuálnej činnsti, ale pri zapínaní gombíkov sú to stále len 4-5 ročné deti. Počas tejto hodiny sa učili  také obyčajné veci, ako napríklad nalievanie vody z veľkej nádoby do malej pomocou naberačky na polievku. Prosto, učili sa činnosti potrebné pre obyčajný život.

V normálnej základnej škole sa decká učia fyziku na úrovni vysokej školy 18. a 19. storočia. Starší Gymnazisti integrujú a derivujú ako najväčší učenci dávneho arabského sveta.  Ale rozlíšiť PíáR článok od spravodajského textu nedokážu.

Myslím, že schopnosť odolávať mediálnemu tlaku by mala byť jednou zo základných životných zručností detí, ktoré vyrastajú na začiatku  21. storočia. Tí markeťáci potrebujú poriadneho partnera.

Rada na úvod

Aby som len tak plano a teoreticky nepoučoval, dám aj jednu radu do života: Tovar je v regáloch ukladaný tak, aby v zóne dosahu priemerne vysokého dospelého človeka bol tovar s najvyššou maržou a najvyššou cenou. Preto hľadajte najlacnejšie keksíky v úplne spodnom regále. Nakupujte najedený a držte sa pripraveného zoznamu.