Všetko nie je na webe, ale v knihách

Google prišiel s ponukou, že si ktorékoľvek vydavateľstvo môže nechať zdigitalizovať svoje nové knihy a zapojiť ich tak do vyhľadávania pomocou Google Book Search. Píše sa o tom v Googlovom blogovom zápisku. Pekné od neho a pekné aj od tých, čo sa zapoja. Ale koľko je to z celkového množstva kníh, ktoré sa kedy objavili?

Minule som bol v jednom múzeu. Myslím, že Křivoklát to bol. Majú tam relatívne veľkú knižnicu. Celkom rád by som si aspoň prelistoval tieto knihy. Ale dostane sa k nim bežný smrteľník? A ku knihám na ktoromkoľvek z verejneprístupných múzeí?

Pamätám si, že Fulghum v jednom svojom zamyslení hovorí, ako sprevádzal svoju manželku na služobnej ceste. Ona cez deň pracovala a on zašiel to knižnice. Každý deň jeden či dva týždne za sebou. Každý deň začal tým, že si navyberal knihy, ktoré by si chcel v ten deň prečítať. A večer mu z nich aj tak ostalo pár, ktoré nestihol otvoriť. A na konci týchto dvoch týždňov ostalo mnoho kníh, ktoré ani len nedržal v ruke. A nebola to nejaká veľká knižnica. Len taká obyčajná mestská vo väčšom univerzitnom meste.

Ak ste špecialista v odbore, v jednom veľmi úzkom odbore, máte šancu, že všetko čo bolo o danej veci napísané, že ste to čítali. Nuž, tvrdí sa to, ale veľmi tomu neverím. Vždy sa nájde nejaký interdisciplinárny šikula, ktorý vás zavedie na scestie poznania, že existujú aj iné súvislosti.

Minule som bol pre manželku v práci. Aby sa nemusela terigať autobusom a mohla mi radšej rozprávať, čo za tých 8-10 hodín, čo mi chýbala, tak to čo prežila zaujímavého. Prišiel som trochu skôr a keďže do novín sa mi nechcelo, tak som jej povedal, že si spríjemním čakanie čítaním. Veď čo iné v knižnici, že? A náhodne mi podala Ottovu encyklopédiu, zväzok s písmenom CH. Náhodne som ju otvoril na hesle chudinství. Zaťažený som absolvovaním socialistického školstva, tak som si so záujmom prečítal, že organizácia podpory chudobných bola ja v takom Rakúsko-Uhorsku celkom prepracovaná.

Každá veta toho encyklopedického hesla by mohla byť východiskom pre ďalšie a ďalšie prehlbovanie znalostí. V tomto prípade o dobe minulej, aby sme nerobili chyby, ktoré už niekto nerád, ale dôkladne preskúmal. Aby sme nemuseli vymýšľať okrúhlejšie koleso.

Absolventi filozofických fakúlt najrôznejšieho zamerania majú plné ústa potreby zachovať kultúrne dedičstvo. Múdrosť vekov a hodnoty ľudskej civilizácie. Pokiaľ budú zamknuté v depozitároch, budú ľudstvu na nič. Google ponúka šancu práve im ukázať, že ich túžba po zachovaní je aj túžbou po sprístupnení komukoľvek.

Ešte jeden príklad. Toť nedávno bola v Prahe vystavená Ďáblova bible. Vraj jedna z najväčších kníh. Mal niekto možnosť vidieť ktorúkoľvek inú stranu ako tú s obrázkom? Normálne by som povedal, že to bolo leporelo. Fascinovalo ma, že ľudia stoja v rade len a len preto, aby si pozreli len jednu stranu. Celkom rád by som si prelistoval tú knihu. Nuž uvidíme. Švédi vraj vyčlenili pár miliónov na jej digitalizáciu.

A ešte jedna úvaha: O cene informácii. Vraj je Ďáblova bible knihou nevyčísliteľne veľkej hodnoty. Pre mňa má cenu tak akurát jedného pozretia sa na obrázok (10Sk? ak počítame cenu času ako cenu pracovného čas?). Mať ju na disku a listovať ňou, keď aj virtuálne, tak má cenu neporovnateľne vyššiu (10000Sk? ak počítame cenu času…). Mať možnosť dať si do súvislosti, vďaka fultextpvému prehľadávaniu, informácie o chudobe z Ottovho slovníka, z Ďáblovej bible a zo Zákona o hmotnej núdzi, to by bola bomba. To by bola skutočná hodnota. Viete, ide o cenu toho, čo je v tej knihe. O to, čo vďaka tým informáciám, ktoré sú v nej obsiahnuté, dokážeme vytvoriť. Čoho sa dokážeme vyvarovať, čo nemusím pracne znovuobjavovať, ale v tomto usporenom čase vymyslíme fungl nového. Myslím, že ak sa na knihy začneme pozerať len a len skrz ten obsah, získajú celkom inú hodnotu.

Marek Prokop sa snaží v článku Co je informační gramotnost (úvaha na neděli) pomenovať niekoľko základných chýb, ktoré robia infomačne negramotní.

Nejsou schopni využít zahraniční internetové zdroje, nebo se jich dokonce bojí. V souvislosti s tím je typické upřednostňování čistě českých vyhledavačů před vyhledavači mezinárodními.

V ostatnom čase pozorujem, že je typické uprednostňovanie zdrojov daného média. Obmedzenia na jeden nosič. Ak píšete na blog, tak ako zdroje sú používané len internetové zdroje. Ak je to kniha, tak sa cituje komótne len autor inej papierovej publikácie. Preto by som tento bod rozšíril, na schopnosť pracovať v heterogénom informačnom prostredí.

Myslím, že bude aj pokračovanie…

Zdieľať?