Cestoval som po neuveriteľne zničenej ceste z Trenčína do Prievidze. Ale neuveriteľne zničenej. Ale nie len to. Videl som tam neuveriteľné množstvo značiek „Zákaz predbiehania“. Väčšina, V ŽLTÝCH RÁMOCH, ZIAPALA, že mi to trhalo uši v aute. Na mnohých miestach som si všimol, že sú značky umiestnené pred riadne označenými križovatkami.
Ale čo som to vlastne videl? Nie neboli to značky. Bol to obraz našej spoločnosti.
- Preferenciu represie pred výchovou
- Absurdnosť dnešného zákonodarného systému
- Pohŕdanie vyššími európskymi princípmi
Nikto sa nenamáhal vysvetľovať dlhoročným vodičom, že kým oni sa učili, že v križovatke tvaru T sa predbiehať môže, dnešný zákon už túto výnimku „dobezpečna“ nepozná. Nikto sa nezamyslel nad tým, že nový šoféri vediac, že by sa nemalo v križovatke predbiehať môžu pokojne zabudnúť na „daj prednosť v oboch smeroch“ (to je to dobezpečna). A už vonkoncom zákonodarcu netrápil súlad s nejakým Viedenským dohovorom z nejakých trápnych 60. rokov minulého storočia o rovnakých dopravných pravidlách na celom kontinente.
Nuž, poviete si, veď sú tam tri značky pre istotu. Pozor križovatka, plná čiara a zákaz predbiehania. Aby aj najväčším ignorantom došlo, že… Nie, ja vidím iné: Ja vidím, že ľuďom už nestačí raz povedať, že pozor, mohlo by sa tam objaviť nejaké auto z boku. Vidím absenciu toho najväčšieho imperatívu, absenciu sebazáchovy. Vidím absenciu vedomia, že len ja sa môžem o seba najlepšie postarať a to tým, že keď nevidím do zákruty je tím najvyšším imperatívom, aby som v nej nepredbiehal. Spoliehame sa, že značky budú tam, kde treba. A vypíname svoj vlastný pud sebazáchovy. „Veď keby bolo treba, niekto by sa postaral za nás a dal tam tú značku.“ A tak musia byť ztripľované. A ziapať na nás, lebo obyčajnú čiaru si už nik nevšíma…
Keď pozerám z nadhľadu ekonomického emigranta na našu slovenskú spoločnosť, vidím, že sme si zvykli, že tam tie 3, 4 možno aj 5 značiek bude. A kým tam nie sú, tá jedna upozorňovacia sa môže aj rozdrapiť. Veď niekto by sa isto postaral, aby tam bolo 5 značiek, ak by to naozaj bolo dôležité v tej zákrute nepredbiehať.
A nie len značky. Všetky zákony sa menia na jeden veľký Trestný zákonník. Namiesto toho, aby ukazovali smer. Namiesto toho, aby ukazovali optimálnu trasu s najmenšími nákladmi, namiesto toho všetky zákony prikazujú, zakazujú a vnucujú v stále väčších podrobnostiach.
Tak sa stalo, že pomaly už máme zákon aj na čúranie chlapov posediačky. Viete, priatelia, nie som vôbec z toho nedávneho švédskeho nápadu prekvapený.
Nikoho už nenapadne, že by svoj nápad najprv vysvetlil. Najprv ukázal jeho zmysel. Najprv presvedčil. Najprv ukázať osobným príkladom užitočnosť svojho nápadu pre spoluobčanov. Nie! Prvá myšlienka je, drbnúť to do zákona ako príkaz, prideliť pečiatku a nastaviť likvidačné sankcie. Nikto sa nezamýšľa nad motívmi inakosti v správaní, nad nejakou výchovou, nad silou morálky. Vieme, že by to predsa nefungovalo. Bolo by to predsa málo počuť.
Je to tak zo všetkým, čoho sa dotkne dnešná ľudská myseľ. Na to, že o nás sa nikto cudzí tak dobre nepostará ako my sami (a naši rodičia o nás a my o deti), na to si už nikto nespomenie. Na to, akým smiešnym je čertík v krabičke. Na to, ako nebezpečné je ukazovať ako vysoko skáče váš pes.
Prikazovať, zakazovať, ziapať po ostatných, to je také… Po prejdení tej cesty z Trenčína do Prievidze som sa cítil vyšťavený ako po sledovaní Hitlerovho prejavu pred celonemeckým zhromaždením Hitlerjugend.
Keď sa svet trochu vyvinie, drbneme všade rovno zákaz, príkaz pokutu, reguláciu. To, že by sme mali postupne naučiť ľudí, že došlo k zmene v prostredí (to s tou stratenou výnimkou pre križovatky T bolo isto niečím motivované), to by bolo príliš intelektuálne náročné pre tvorcu spravodlivosti. Mohlo by sa totiž stať, že zverejnením nápadu by sa našlo pár šikovnejších a nápad by zhodili do koša. Či nebodaj ho vylepšili. Prípadne, nedaj Bože, by sa o tom diskutovalo. Tak drbneme pred každú križovatku značku zákaz predbiehania a to by som chcel vidieť toho potížistu, čo by chcel zdupľovaný zákaz či príkaz spochybňovať.
Veď je to v zákone, veď to hovorili v televízii, tak to bude určite užitočná Pravda. Aj keby to bola španielska ponorka či ruská betónová loď, hovorili, že pláva, tak pláva aj keby sa ponorila len raz. Pochybovať je isto proti nejakému zákonu a je za to isto nejaká sankcia. A ak sankcia, tak jedine likvidačná.
Kua, že nepredbieham, lebo do tej zákruty nevidno, že normálne je nekradnúť aj keby to boli eurofondy, že správne je byť solidárny medzi ľuďmi, že zodpovedné je si sporiť, to už kvôli tým všetkým zdupľovaným značkám, trojnásobným zákazom, päťnásobným príkazom, osemnásobným reguláciám, superlikvidačným pokutám nie sú ľudia schopní žiť v každodennosti.
Nebyť nehanebník už nie je životnou radosťou. Nie je to totiž v žiadnom svetskom zákone. A čo nie je v zákone a neziapa žltým orámovaním, to sa dostalo mimo rozlišovaciu schopnosť toho tichého dobra a nežného človečenstva v nás.
Spolu s tým dieťaťom v sprievode cisára vám, debilkovia moji, hovorím: Druhé desaťročie 21. storočia kráča v šľapajách najlepších tradícii socializmu 80. rokov 20 storočia.
Keď zajtra otvoríte noviny, bude to tam. V najbližšom zákone bude napísané, že je tamto most. A kto si pred vstupom do rieky vysúka nohavice dostane pokutu od Bielej panej.
A vám to nebude vôbec divné, lebo si to vôbec nevšimnete.
Pod čiarou: Tuto hľa je tá fotka tej križovatky o ktorej tu píšem. A ak vám tak strašne chýbala pre pochopenie tohoto textu, tak bola moja snaha márna. Riskol som to, a asi to vo vašom prípade nevyšlo. Text neprešiel ani minimálnou jazykovou úpravu. Ak vám to vadí, skúste sa zamyslieť o čom som to písal. Ak svoju výhradu ku gramatike prehodnotíte v poradí priorít, niečo malé sa mi podarilo.
