Len aby som nezabudol, pár nespojitých a neučesaných bodov k budúcej úvahe o hodených kameňoch, ktoré sa môžu stať kameňmi uholnými.
Obhajuje sqating a vzápätí sa domáha prepustenia novinára, ktorý, zdá sa medzi sqatermi pracoval, reportoval a bol s nimi aj zatknutý.
Odsudzuje squating s odvolaním sa na aktuálne právo, ktoré jasne chráni súkromný majetok ako nedotknuteľný a súčasne umiestni k textu obrázok stiahnutý z internetu obhajujúc sa, že pri obrázku nebol vyjadrený copyright majiteľa.
Áno, to sú paradoxy doby. Ale hlavne mi to opäť pripomenulo, že chcem do svojho seriálu o morálnych aspektoch žitia dopísať už konečne ďalší diel.
Viete, často sa stretávam s tým, že činy vykonané v minulosti alebo v niektorom z našich paralelných životov, sú argumentom, prečo daný človek nemá právo v súčasnosti niečo požadovať. Dám príklad, dobre? Napríklad keď človek chodil za mladi poza školu a teraz vyžaduje od svojich detí, aby do tej školy chodili. Alebo keď niekto vo svojej práci urobí nejakú chybu, verejne sa to prevalí a o niekoľko rokov tento človek očakáva, že dostane bezchybnú službu.
Hoďte kameňom, kto ste bez viny, povedala mi onehdá moja najvyššia morálna autorita.
S touto témou mám trochu problém, ako ju textovo uchopiť. Ako to napísať tak, aby to bolo pre vás ľahko pochopiteľné. A nie len pre vás. Aby to bol text, ktorý bude pochopiteľný aj o rok, či dva či desať. Túto sériu článkov píšem s trochu ďalekosiahlejším zámerom, ako je len podenkový text na blog. Tak by som chcel, aby to za niečo stálo.
Ale mám na to oprávnenie? Moralizovať… Veď toľkokrát som nie najskvostnejším príkladom. Vidíte a je to tu zas.
Aby som nezabudol, ešte jeden bodík osnovy tejto témy. Je jedna skvelá kniha, volá sa „Rady zkušeného ďábla“, v ktorej starý skúsený pokušiteľ píše svojmu synovcovi rady, ako na jeho ľudského pacienta. Sú tam jeden alebo aj dva listy, ktoré to riešia. V jednom sa pacient sťažuje, že má problém keď vidí ako nepoctivý mäsiar s ním sedí v jednej lavici a dostáva rovnaké odpustenie. A Tasemník dostáva radu, že práve v pocite nadradenosti, oprávnenosti má udržiavať svojho pacienta. A z toho prameniaci pocit pýchy
na svoju spravodlivosť, múdrosť a neomylnosť.
Mám taký osobný pocit niekde vo vnútri mozgovne, že s našimi chybami a slabosťami a nedokonalosťami je to ako s povestným uholným kameňom. Keď ich do nás dosť nahádžu, mali by sme si ich dobre uschovať a na nich postaviť stavbu svojho života. Lebo múdry stavia svoj dom na skale a učí sa na chybách iných a aj na chybách svojich. Keď sa dobre poučíme, dobre zapracujeme chytené kamene a nenecháme ich ako hrach len tak odskakovať, môže ten život stáť za to. A to ma vedie k úvahe, že práve od takých, ktorí si svoje alebo cudzie chyby už prežili sa najlepšie môžeme poučiť. Možno takí majú najväčšie právo na rovnakú chybu, ale v našom podaní, nás upozorniť. Lebo oni vedia...
A s takýmto vedomím sa nám nevydriape do čela argumentária argument z najdebilnejších, argument ad hominem. A s takýmto vedomím sa nebudeme báť zareagovať a nebudú nás v sebapresadzovaní gniaviť prežité vlastné chyby z minulosti či paralelných životov.
Nie, toto naozaj nie je dokončený text. Určite to chce ešte doladiť. Ale zabudol by som možno niektoré z myšlienok tu zapísaných. A práve keď viem, ako je to zabúdať fakty, môžno som ten oprávnený požadovať, aby si ľudia fakty pamätali.
Hm, už sa točím v kruhu úvah, tak to na dnes preruším uprostred… vety.
Po toku som túto tému zas rozvinul: Kvákať do svedomia si nenecháme
