Súčasná doba je prázdna, chýbajú intelektuálne vedúce osobnosti. Tento povzdych som zachytil za ostatných pár mesiacov niekoľkokrát. A tak som ich začal hľadať. A očakávane a predvídateľne som narazil na výzvu, ktorú v jednom svojom zákone popísal vodca svetových intelektuálov Murphy:

Ak sa človek, ktorého si nadmieru vážite hĺbavo zamyslí, s istotou môžete povedať, že myslí na svoj obed.

V preklade: Aj intelektuála konečne objavíte, vždy používajte kritické myslenie.

Jedným z intelektuálov, ktorých sa snažím trochu sledovať, lebo to má zmysel, je Miloš  Čermák.  Vzhľadom na to, že ho vysoko ohodnotilo viac ľudí tým, že mu zverili dosť zaujímavé úlohy, veril som, že by to nebola stratená príležitosť. To sa doteraz aj potvrdilo a verím, že sa bude aj potvrdzovať.

No verný Murphymi, pri čítaní Milošových názorov používam kritické myslenie. A veru, toto sa mi hodné intelektuála veru nezdá:

Ale to neznamená, že bych s výpovědí dotyčného řidiče souhlasil. Naopak, považuji ji za hloupé a nedomyšlené gesto podniku, který vystrašila negativní publicita. Nikoho přece nediskvalifijují jeho názory, a to pro jakékoliv povolání. Některé názory jsou hloupé a některé i potenciálně nebezpečné, ale pokud zůstávají pouze názory, tak je nelze trestat. Společnost by se měla vyhozeného řidiče zastat. Ne kvůli němu, ale kvůli sobě. Protože názory mohou být nepřijatelné společensky, ale nikoliv institucionálně. extra: Tajnosti, slabosti a úchylky těch druhých.

Vo firemnom prostredí neexistuje demokracia. Ani pre zamestnancov a ani pre majiteľov či výkonných manažérov. Sú len pravidlá v medziach zákona. Tvorba pravidiel je čisto diktátorská a porušenie pravidiel sa trestá. Ak to manažér neurobí, rozpadne sa mu firma pod rukami.

Sloboda zhromažďovania (kam patrí demokratické prejavenie názoru a naopak) v prostredí firmy neplatí.  Každá väčšia firma má vo svojich firemných pravidlách vylúčenie politickej angažovanosti na pracovisku.  Vo vlastnom záujme nadriadených manažérov. Pražský dopravný podnik to tam má. Alebo nemá? To je to zlyhanie, ktorého sa Miloš dopustil. Vykašľal sa na skúmanie prostredia v ktorom sa vyhodenie zamestnanca stalo a preniesol si skutok do svojho vysneného prostredia demokratickej spoločnosti.  A aj v tomto vysnenom prostredí pozabudol na fakt, že existujú názory (nacizmus), ktoré sme si ako spoločnosť z dobrých dôvodov medzi sebou zakázali.  Dvojnásobný diletantizmus.

Nebola to len polievka, ale kompletný obed, na ktorý Miloš myslel namiesto úvahy o vyšších princípoch.

Okrem naštrbenia mojej dôvery v jeho príslušnosť k intelektuálom, čo vám a svetovému mieru môže byť ukradnuté, má jeho článok ešte jeden nepríjemný rozmer.

Ak sa učiteľ žurnalistiky dopustí hlúpeho zanedbania faktov, je to tragické pre celý odbor na mnohé roky. Ak už nie je autoritou pre spoločnosť ako takú, vždy je autoritou pre svojich žiakov. A tí majú tendenciu svojich učiteľov nasledovať. Obzvlášť, ak ich učitelia nenaučia kritickému mysleniu.