Utečenci musia vytvoriť európsku verziu ich kultúry

Ak majú ľudia vedľa seba dokázať žiť, veľa z inakosti ostať nemôže

Ostatných 70 rokov sa Európa šľachtila do podoby, ktorá ich strašne láka a je pre nich atraktívna. Prečo chcú v Európe žiť rovnako ako tam u nich, keď ich ten ich spôsob šľachtenia Mezopotámie po 70 rokoch vyhnal z domova?

Prečo by im to mala Európa dovoliť? Prečo by sme nemali, my Európania, kritizovať prejavy tejto ich „kultúry“, ktoré považujeme za súčasť mozaiky vedúcej k stavu, že sa v Mezopotámii dnes nedá žiť.

Hovorím o miliónoch obyčajných ľudí, ktorí 70 rokov strpia bordel vo svojej krajine.

Tvrdé dáta z pohľadu masy miliónov obyvateľov:
Európa – 70 rokov bez vojny
Mezopotámia – 70 rokov krátkych či dlhých vojen.

(Vojna v Juhoslávii – izolovaná a nepodarilo sa jej infikovať zvyšok kontinentu, milióny ľudí na zvyšku kontinentu mali dosť rozumu pre mier. Obyvatelia Československa najviac zo všetkých.)

Odpoveď na tie otázky vezmem trochu zoširoka.

Zločinec ako zločinec

Nie, nechcem tuná túto „kultúru“ morálneho či protizákonného bahna. O akej „kultúre“ to hovorím?

Sú si úplne rovní. Aj tí, čo vo Francúzsku naskakujú na kamióny aj tí, čo sa búria v maďarských imigračných ubytovniach, aj tí, čo pochodujú po uliciach so šibenicami a aj tí, čo hádžu po kočíkoch s deťmi dlažobné kocky. A aj tí, čo v Tunisku strieľajú po turistoch. Nie, nie je medzi nimi žiaden rozdiel. Sú to zločinci. – Napísané v júli 2015.

Dnes len dodám: Aj futbalisti nepodávajúci ruku kvôli vyznaniu aj futbalisti pohadzjúci stoličky po kde-kom. Kultúra ako kultúra. Neprijateľná.

A možno aj deprivanti, čo sa rozbehnú po svojej vlastnej (to je to dôležité, že svojej vlastnej) šikmej ploche zlodej, vrah, nacista.

Viete, niekto si vyberie „moslim“ a začne to rozvíjať. Niekto si vyberie „nepodal ruku“ a začne to rozvíjať a niekto si vyberie „futbalista“ a začne to rozvíjať.

Pravda bola akurát taká, že jedno morálne hovädo sa nedokázalo prispôsobiť prostrediu, v ktorom žije a podať ruku žene. A niekto to okomentoval slovami:

„Nechcem na Slovensku ľudí tejto inej „kultúry“.“

Mohol by som teraz napísať 26 supr-čupr vývodov, ktoré z toho nevyplývajú a ktoré kadejakí deprivanti z tej vety už vyvodili. Vrátane toho, že – po 18 – Černosi smrdia a prdia a nechcem prdiacu kultúru.

Ja by som tak strašne chcel, aby bolo také jednoduché vždy označiť niekoho za nacistu, ako je to v prípade, keď takto označím človeka, čo sa programovo pozrie na druhú stranu ulice, keď po nej ide dav hladných a prechladnutých utečencov či keď sa pozrie na druhú stranu ulice, keď odvážali v Srebrenici moslimov. Ani ja pre označenie „nacista“ nejdem ďaleko.

Nie, nebudem politicky korektný a nebudem ticho, keď sa mi niekoho konanie nebude páčiť. Pretože nemému decku ani vlastná mater nerozumie. Keď budeme ticho odpočiatka, tak sa nikdy druhá strana nedozvie, že nám na nej niečo vadí. A skončí to výbuchom nahromadeného hnevu za desaťročia.

Áno, vo svojej podstate som rád, že si pri tomto začínajúcom sťahovaní národov hneď a z kraja vykričíme, čo na sebe navzájom nenávidíme. Bude sa nám ľahšie spolužiť. Lebo ľudia spolu žiť budú musieť. Počet obyvateľov na planéte stúpa a Zem sa nezväčšuje.

Takže poďme späť a hľadať odpoveď na to, čo s tou snahou ľudí, ktorým sa 70 rokov pod rukami rozpadal svet a teraz proste len utekajú.

De-šarijácia ako de-nacifikácia

Ono to môže totiž byť aj úúúplne naopak.

Nie že apriori akceptujeme inakosť a postupne sa vzájomne prispôsobíme. Pokojne môžeme urobiť aj opačný postup. Vyčkať, kým  sa prispôsobia a až keď sa preukáže súlad s našou kultúrou a zákonmi, tak akceptujeme to čo z inakosti ostane.

Či sa nám to páči alebo nie, ak majú ľudia vedľa seba dokázať žiť, veľa z inakosti neostane.

Nebolo by to prvý krát.

Keď sa chcelo nacistické Nemecko začleniť späť do civilizovanej Európy po druhej svetovej vojne, muselo vykonať totálnu a dôkladnu denacifikáciu. Vďaka nej a len vďaka nej dnes nikoho v Európe nenapadne pozerať na Nemcov skrz prsty. Dokonca kancelárka stála na jednej úrovni pri veľkých oslavách Dňa D.

Po skúsenosti s totálnou havárkou mulikulturalizmu by to dokonca nebolo ani prekvapivé, že sa nejaká očista prichádzajúcej „kultúry“ pred vstupom do prostredia Európy vyžaduje.

Opakujem a pripomínam: V Mezopotámii 70 rokov milióny ľudí strpeli bordel a vojny.

Moslimské náboženstvo existuje aj vo forme, ktorá je v rozpore s Listinou základných práv a slobôd človeka. Pre jednoduchosť, no nech to označíme „šaríja“. Nie je to úplne správne, ale nie som natoľko odborník a nemám ani toľko času, hľadať lepšie slovo. nejaké slovo potrebujem a potrebujem aby bolo jedno. Pre môj príklad to postačí.

Nie všetci sú moslimovia, ale všetci sú z „kultúry“ dnešnej Mezopotámie. Nie za všetko môže náboženstvo a už vonkoncom za 70 rokov miliónov ľudí vo vojne nemôže len islam. Preto skúsme byť trochu obšírnejší, aby nám niečo nebodaj neprekĺzlo. Zas to nie je úplne presné, ale potrebujem nejaké jedno slovo. Takže nazvime tú širšiu inakosť mezopotámstvo.

Tak ako Nemecko po druhej svetovej vojne prešlo denacifikáciou, tak by malo prejsť aj moslimské náboženstvo de-šaríjáciou, ak chce fungovať na území Európy. A mimoeurópsky obyvatelia de-mezopotámizáciou. Výsledkom musí byť európska verzia ich domácej kultúry.

Choďte sa pozrieť do Bosny a Hercegoviny a uvidíte, že to už existuje.

A podobne aj prišelci z iných kultúr, nech slovom kultúra myslíme čokoľvek.

Vysvetlenie pre deprivantov: Je to stále slobodné rozhodnutie. Môže ostať doma, alebo prísť k nám do Európy. A aj keď sa slobodne rozhodne nevzdať sa mezopotámskej „kultúry“ nikdy ho nikto z Európy nevyženie pred delá Asada a jemu podobných. Akurát mu nedovolí sa začleniť do európskej spoločnosti a keď tam u nich konflikt skončí, cestuje domov. Zachrániť musíme, integrovať môžeme. Stále to bude to najluxusnejšie, čo táto planéta ponúka.

Tak, ako musí byť konanie každého európskeho kresťana v súlade s Listinou. Tak, ako je konanie každej jednej politickej strany a politického hnutie po druhej svetovej vojne v Európe v súlade s Listinou, tak takto prísne musíme pozerať aj na každého človeka, ktorý chce v Európe žiť.

Listina – to je to, čomu sa musí každý príšelec prispôsobiť. Listina – to je to, čo sa musíme naučiť si navzájom pripomínať. A upozorňovať jednotlivcov, keď narušia obvyklú európsku kultúru a zvyky.

Takže súčasťou by bolo napríklad aj to, že v Európe muži ženám samozrejme podajú ruku v duchu pravidiel slušného správania sa podľa systému spoločenskej prednosti. De-šarijizácia či de-mezopotámizácia by v tomto konkrétnom bode znamenala, že sa to stane súčasťou prichádzajúcej „kultúry“. To v tomto bode znamená, že po prekročení hraníc Európy sa nepodanie ruky žene stane neakceptovanou súčasťou európskej verzie ich kultúry.

Proste ich tvorcovia ich „kultúry“ musia zapracovať na modifikáciách, zmenách, na vyčistení a zosúladení, na tvorbe európskej verzie ich kultúry. Oni sami musia chcieť a oni sami musia pre to začať niečo robiť. Tak, ako sami Nemci museli niečo so svojou spoločnosťou urobiť, aby ich zvyšok Európy akceptoval.

Tak jednoduché to je zadanie. Tak komplikované v uplatnení a tak zložité v identifikácii. A tak nebezpečné v skĺznutí k šikane a nacizmu Európanov.

Pamätáte na Euntropu, keď bolo Česko predsedajúcou krajinou Rady EU? Čo je Európskou „kultúrou“? Sandále bez ponožiek, alebo sandály s ponožkami? Aha, ono je to „čisté oblečenie“, „viditeľná tvár“ a príjemná vôňa.

Možno sa aj my niečo naučíme.

A možno to všetko vzájomné vykrikovanie si navzájom rôzne morálne či zákonné prehrešky nám v tom pomôžu.

Viete priatelia, takým super príkladom de-mezopotamizácie je rozhovor syna s otcom:

Syn: Otec, prečo máš na sebe kaftan

Otec: Dobre to vetrá a chráni pred spaľujúcim slnkom na púšti

Syn: Prečo nosíš sandále

Otec: Dobre z nich vypadáva piesok na púšti

Syn: A prečo to všetko nosíš v novembri uprostred Londýna?

Ja si zas ako príklad de-mezopotamizácie kladiem dookola básnickú otázku:

Ostatných 70 rokov sa Európa šľachtila do podoby, ktorá ich strašne láka a je pre nich atraktívna. Prečo chcú v Európe žiť rovnako ako tam u nich, keď ich ten ich spôsob šľachtenia Mezopotámie po 70 rokoch vyhnal z domova?

Škandál ako škandál. Nie je predsa rozdieľu vo význame toho, že chlap nepodá ruku žene odvolávajúc sa na svoje náboženstvo a toho, že chlap pohadzuje stoličky po kde-kom na ulici.

Zločinec ako zločinec. Alebo ste taký supr-čupr nacista, že je pre vás horšie, keď to spraví biely futbalista ako keď to spraví indický moslim? Podľa spoločenských pravidiel v Mezopotámii je nepodanie ruky žene normálne a dnes sa tam nedá žiť.

Pod čiarou: Napísané bez akejkoľvek ambície robiť Galkovi či Sulíkovi  „ďiablovho advokáta“. Sú to dospelí, vzdelaní ľudia, hádajte sa o ich názoroch s nimi, nie so mnou. Napísané s plným vedomím, presvedčením a absolútnym dôrazom na to, že zachrániť pred hladom a zimou musíme každého okoloidúceho.  (Napíšem to rovno, lebo deprivanti sú v plnej zbroji)

Príspevok bol vložený Nezaradené by . Vytvorte záložku trvalého odkazu.