Bez závislosti nebude poriadok

Uvažujem nad nezvládateľnosťou. Teda skôr neprispôsobivosťou. Teda skôr nad neschopnosťou iných robiť veci tak, ako si predstavujem.

Ja viem, nie je to ktovie ako hodné demokrata, ale stane sa. Stane sa, že aj takto človek začne uvažovať. Veď nebolo by to skvelé, keby ostatní robili veci tak, aby to mne vyhovovalo? No bolo!

Keď nemáte čo stratiť, začnete sa správať ako niekto, kto nemá čo stratiť.  Možno v tejto tautológii je práve to riešenie. Vzbudiť pocit, že máte čo stratiť. Vznikne závislosť a začnú vám zobať z ruky.

Keď si niečo urobíte vlastnými rukami, miniete na to vlastnú energiu. A začne vám vadiť, keď vám vaše dielo niekto rozdupe. Začínate byť od toho závislí. (Viac a podrobnejšie v Malom princovi) Akokoľvek by ste boli ľahostajní, aspoň štipôčka sa nájde. A v tom momente sa máme o čo zadrapiť.

Hm, najťažšie je na tejto úvahe vymyslieť, na čo nalákať tých nemajetných.

Mimochodom, tie závislosti sú dôvodom, prečo si nemyslím, že rozvoľňovanie pravidiel, ktoré zakazujú návykové látky je dobrý nápad.

Občas som tu na blogu použil príbeh o zásadnom rozdiele medzi problémom a nepohodlím.  V tom príbehu je to dosť významne o nastavení latky. Niekto vnímame niečo ako problém, pričom pre iného je to len a len nepohodlie. A vysmeje sa, že problémom sú oveľa závažnejšie veci.  Myslím, že potrebujeme vymyslieť, ako túto latku problému dvíhať práve tým, ktorí naše problémy považujú len za nepohodlie.  Určite oprávnene.

Ty jo, to je teoretizovania o cigánskej, muslimskej či socialistickej  otázke. Dosaďte si za osobné zámená v dnešnom texte ktorýkoľvek z týchto skupinových neprispôsobilcov.

Akokoľvek, šťastie je ďaleko od nepohodlia a problém naň ani len nevidí. Ale šťastie je dôležité.  A keďže som vždy a stále nesvoj z Misantropovej otázky: Kdo má právo rozhodnout se, komu pomůže?, hľadám furtom nejaké riešenie, ako sa jej vyhnúť. Nie len, že si ju nepoložiť. Ale predísť jej.