Na trase 2738 km je toľko  zaujímavých miest.  Objektívne povedané – nedá sa stihnúť všetko a nejako som vybrať musel. Vy by ste rozhodne navštívili niečo úplne iné.

Pred nejakým časom som sa smial absurdnosti vtipu o personalistovi, ktorý ako prvý krok hodí do koša polovicu životopisov so slovami: „Nebudem predsa pracovať s niekým, kto je smoliar“. Ale tak to naozaj v reálnom živote je.

Keď som plánoval cestu, atrakcie a lokality, ktorých webu som nerozumel, vypadli ako prvé. Požičali sme si sprievodcov a nechali si poradiť. Čo tam nebolo, malo smolu. Leda ak by nás oslovili po ceste. Rovnako kempy, ak nemali fotky miest pre stany. Až mnoho mnoho referencii dokázalo vrátiť takéto lokality do hry. Tá konkurencia je ohromne veľká. Musia sa snažiť oni..

Takže najprv som naplnil mapu lokalitami, ktoré ma zaujali v priebehu 2-3 mesiacov. Doplnil som zaujímavé veci zo sprievodcov, od iných cestovateľov. Pýtal som sa dieťaťa, mládeže a manželky, čo by chceli vidieť. Mládeže aj dvakrát, keď už sa učí tú francúzštinu.

A potom som urobil presne to, čo v tom vtipe. Keď som namaľoval trasu do mapy, tak som hodil do koša hafo-veľa krásnych a zaujímavých lokalít.  Máme len 13 dní a každý z nich 24 hodín. A je tu pár super dôležitých každodenných činností:

1. Čas na presun
2. Čas na stavanie a búranie stanu.  Máme to zmáknuté ako vo formule 1 – 35-55 minút.
3. Čas na jedlo, na jedlo, na jedlo, na jedlo. V kľude, ako s Heminwayom.
4. Čas na podvečerné vysedávanie, kochanie sa a pozorovanie detailov a zmrzlinu.

No kedy vôbec navštevovať tie pamiatky, zaujímavé miesta? No kedy?

Skvele sme to vyriešili v Marseille. Navštívili sme ten ich vyhlásený kostol na kopčeku. Naširoko na ďaleko je tam krásny výhľad na celé mesto uložené v kotline. Skvelé miesto na získanie predstavy o tom meste. Aj o tom, že na ostrov If do naozaj nie je ďaleko. Potom sme si dali dole v meste na pobreží obed. A bolo. Videl som Marseille.

Áno, premrhal som 100+1 zaujímavosť tohto famózneho mesta. Ale život mám len jeden. A zaujímavých miest čo i len v Európe je nekonečno. Áno nekonečno, pretože kým strácate svoj život poznávaním jednej časti Európy, tak sa na druhom konci rodia nové zaujímavé miesta. Prídete na ten druhý koniec a na tom prvom sa objavili nové zaujímavosti.

Už cestujem po Európe 22 rokov každé leto. 6 rokov veľmi intenzívne. Odlovil som 1200 kešiek a to si píšte, že to je 1200 zaujímavých miest o ktorých sa vám ani nesnívalo že ich máte za barákom. Verte mi priatelia, viem o čom hovorím.

Navyše sú tu naše deti, ktorým treba ukázať a naučiť ich slobodnému mysleniu. Im nemôžem povedať, že toto je zaujímavé. Im musím ukázať ako sa dá poznávať svet. Im treba dať možnosť vidieť existenciu rozmanitosti. Aby sa mohli samé rozhodnúť, kde a ako chcú žiť. Aby videli, že za hranicami Kremnických, Štiavnických vrchov a Vtáčnika je svet. Že to nie sú len rozprávania v telke o nejakom divnom cudzom svete. Že všade na okolo sú rovnaký ľudia ako doma, rovnaká zelenina ako doma. Že všade je dôvod žiť.

Tie moje to vedia. Vedia, že je tam ešte Praha. A teraz už vedia, že tam niekde je Livorno, Korzika, Rím, Furkapass, Marseille, Verdon, Chaminix…

Ohromne veľmi, ale veľmisko ma potešil syn, keď mi onehdá rozprával, ako si pripravil do školy prezentáciu o Ríme. A ako rozprával o tom, ako sa pozeral z vrcholu chrámu Sv. Petra vo Vatikáne. Ale nie tým, že sa mohol pochváliť. Ale tým, ako mi o tom rozprával. Ako mu žiarili oči, keď hovoril, že „mohol rozprávať ako to tam je vysoko“.

Viete, mal som takú dilemu. Či by nebolo dobré sa na tie miesta zas vrátiť a keď to tam človek už trochu pozná, naplánovať si podrobnejšie poznávanie. Tú dilemu som vyriešil a tohtoročná návšteva Monaca mi potvrdila správnosť môjho rozhodnutia.

Išli sme okolo, tak som sa tam pre kešku musel zastaviť. Bodík do štatistiky. Chápete, že? Ako starý Monačan som to bez navigácie rovno zakároval od diaľnice na parkovisko pod Oceánografickým múzeom. Odlovili sme kešky a frčali sme ďalej. Vôbec ma nelákala návšteva ďalší miestnych múzeí. Aj tie sochy formúl boli už divne známe. Presne som vedel, že keď budem opúšťať územie Monaca, tak pôjdem po takom suprovom kruhovom objazde, kde sa doľava odbočuje doprava o poschodie vyššie a dvakrát sa do Monaca vrátite. Proste som tam už bol, viem si to mesto predstaviť. Som tam už vlastne doma. Tak prečo tam chodiť zas?

Možno k vyriešeniu tejto dilemy prispieva to, že som všude zdejší. Autonavigácia je pre mňa len kontrola môjho orientačného zmyslu. Proste sa rýchlo všade vyznám a vizuálne si to už navždy pamätám. A kedykoľvek si to viem predstaviť. Som tam doma.

Viete, zaujíma celok, súvislosti, väzby a detaily. Múzeá, atrakcie, lokality – musia ma veľmi veľmi presviedčať, aby ma prilákalo na návštevu ďalšie 28 múzeum, 45 kúpalisko a 124 pobrežie. Miesta musia byť v mojom zozname nové a iné.  Ešte že sú tí ľudia všade iný a tie detaily iné.

Preto som chcel vidieť  štvortisícovky v Alpách. Šoférovať do priesmykov. Vidieť ľadovec.  Zaujímalo ma, prečo lokalita Albertvil, Grenoble a Chamonix toľkokrát hostila olympiádu. Čo je tam také lákavé? Mimochodom – nič. Sú to mestá ako každé iné. Také kopce ako má Grenoble, to mám doma za barákom.

Manželka chcela vidieť Avignon, pretože miluje detektívky z obdobia stredoveku a staroveku. A hafo z nich sa tam odohráva. Spolu s našou mládež chceli vidieť polia s levanduľou.

A ja zas kraj, kde sa zrodil charakter, ktorý tak veľmi obdivujem a túžim sa mu priblížiť.  A jeden z najväčších zachovaných akvaduktov z rímskych čias. Zaujímalo ma, čo je na ňom také špeciálne, že sa ho nikto za 2000 rokov nepokúsil vyhodiť do luftu. A že tých príležitostí bolo! Teraz je mi to jasné. A verte mi, ak by ste tam neboli, nezistili by ste to.

Navštívili sme aj koloseum v Arles. Ale bolo to po rímskom už druhé, ktoré som navštívil. A preto to bola nuda. Ale šli sme okolo neho. Dokonca dvakrát, tak by sa teda patrilo, že? Zaujímavé bolo, že to nie je mŕtva pamiatka. Vlastne to nie je žiadna pamiatka. Je to živé divadlo, živý amfiteáter, ktorý zhodou okolností stojí už 2000 rokov. Alebo tak asi. Normálne tam hrajú predstavenia. Rovnako ako v La Scale alebo v novej budove SND na nábreží. Dokonca sa im vnútri preháňajú kone.

Kým v Ríme sme videli mesto – Forum romanum, tú kopu kamenia ako v kameňolome, v Saint-Rémy-de-Provence sme si odhalili dedinku. Pekne tam mali popísané vykopávky s ohľadom na každodenný život v tom čase. Aj keď, plánované bolo len vyzdvihnutie kešky  pri asi 15 víťaznom oblúku a vidieť kraj, kde žil van Gogh.

More, pobrežie, to je už nuda. Dokonca aj naše mladšie decko už plávalo posledné dni len z povinnosti. Tak som sa obzeral, kam to zakárovať k moru, aby tam bolo niečo zaujímavé. A oblasť v okolí Saintes-Maries-de-la-Mer takou je. Chcel som vidieť vtáčie Safari. Plameniaky len tak voľne. A ryžové polia. Je to tak, netreba sa za nimi terigať kamsi do Vietnamu či do Afriky. Ale je pravda, že tie Márie sú už z Prahy dosť z ruky.

Trochu odbočím: Viete prečo toto cestovanie po toľkých kilometroch? Aby sme uvideli, čo nikdy nedokážete naplánovať. Oni na tých lokalitách sa už o nejakú tú atrakciu postarajú. Ale iste, môžete si pripraviť ešte podrobnejší itinerár a úplným naplánovaním každej minúty. Každej lokality. S rezerváciou každého prespania, každého predstavenia. Ale takto sloboda nefunguje!

Keď sme išli kedysi s manželkou na bicykloch skrz Poľsko k moru, jediné čo bolo naplánované bol smer a trasa kadiaľ. A na tretí alebo štvrtý deň ráno som zažil pocit absolútnej slobody. Večer sme postavili stan na najbližšej lúke. Ráno sme vyrazili, keď sme mali zbalené. Jedli sme, keď sme chceli jesť. Oddychovali sme, keď sme chceli oddychovať.

A tejto filozofie sa držím aj pri týchto cestách autom. Bude plný kemp? No tak to rozložíme na pláži. Zavretá reštaurácia? No tak si dáme studený obed. Ale čo vám budem rozprávať, pozrite si Forest Gump a Vykúpenie z väznice Shawshank. Možno to pochopíte, čo je skutočná sloboda.

Na juhu pri mori boli každú chvíľu predstavenia s drezúrou bielych koní. Vo Furkapasse sa dá vôjsť do umelej jaskyne v ľadovci.  Vo Verdone sa môžete člnkovať v kaňone. Neďaleko Hyeres sa objavila skvelá medená baňa so stálou teplotou 15 stupňou ako povestná studnička v Malom princovi. A na blízkom poloostrove sú parádne piesočné pláže s vodou po pás 200m od brehu. A len kilometrík-dva vedľa sú útesy na šnorchlovanie. Na Aiguille du midi vedie lanovka a v okolí Chamonix  to veru nie je jediná.  V antickom skanzene vám ukážu aj skvelý prístup múzea k detským výletom a bandu skutočne starých seniorov s celého sveta na tandemových bicykloch. V Arles nezaparkujete kvôli niekoľkokilometrovému blšiemu trhu.

A všade sa dá pekne poprechádzať a vidieť ta panoramata. A vidieť miestne detaily, ktoré doma ani nikde inde neuvidíte. Všade sa dá najesť úplne ale úplne inak ako všade inde.

Keď budete chodiť na jedno miesto, to je ako chodiť stále po dome. Ľudia cestujte po svete a zamilujete si slobodu! Svet je krásny, hlavne v tomto okolí. Len keby nebolo všade toľko ľudí, no Boh je spravodlivý, tak tú krásu sveta kompenzuje.

Nabudúce budú fotky.

Počas 12 dní sme precestovali 2738 kilometrov. Prešli sme 8 štátov. Zaplatil som nehorázne sumy za diaľničné poplatky.  Boli sme na ľadovci, teda presnejšie v ňom.  Boli sme v najväčšom európskom kaňone, teda nad ním. Boli sme 2436 metrov nad morom aj -1 meter nad vlastne pod morom. Aby sme to zvládli a bavili sa pri tom, chce to trochu prípravy a primerané technické vybavenie. Dnešný článok je práve o týchto technických veciach.

Viete, každá z našich dovoleniek začala tým, že ideme k moru. A potom sa to začne komplikovať. Keď už sa vydávame na cestu, chceme toho vidieť dosť veľa. Vyvaľovanie sa na jednom mieste nás s manželkou nebaví. Teda ju áno, ale len 3-4 dni. A aj to s nejakými „fakultatívnymi výletmi“ po okolí. A ja zas k tomu pridávam, že keď už tam ideme cez či okolo nejakého zaujímavého miesta, tak sa aspoň trochu zastavme a poobzerajme. A hlavne tie kešky, aby sa odlovili. A tak sa cesta k moru premení na poznávací zájazd s večerným kúpaním.

Ako jedine únosná  forma ubytovania sa nám javí spanie pod stanom. Je to supermobilné. A super lacné ubytovanie, keď spím, je tma všade rovnaká. Komfort rozumný, sprcha je vždy v cene.

Cestovné plánovanie som urobil pomocou Google Moje mapy. Základná podmienka všetkých účastníkov je, aby bolo večerné kúpanie. No a potom mame každý tie svoje. Aby bolo celodenné kúpanie v mori. Aby boli vlny. Aby bolo kúpanie v sladkej vode. Aby boli kešky. Aby sme niečo zaujímavé videli. Aby boli ta panoramata. Aby to už rýchlo skončilo. Štyria ľudia, hafo túžob. A tak vznikla tento rok nasledovná cesta:

Zobraziť Francúzsko 2013 na väčšej mape

Dopredu nebolo predplatené nič, skúsenosť z predcházajúcich ciest nám hovorila, že netreba. Mali sme komplet stanovú výbavu, takže by nebol problém prenocovať kdekoľvek pod širákom. Nie všetko naplánované sa podarilo navštíviť. Nie všetko navštívené sme mali dopredu naplánované. A vy by ste isto iste tam, kde sme boli my, navštívili aj ďalšie a ďalšie miesta, ktoré sme my trestuhodne vynechali.

Expedičné vozidlo

Večer som auto nabalil už rokmi overeným expedičným spôsobom. To znamená, že do stredu kufru prídu tašky s oblečením. Tie sa celý čas nevyberajú, len sa z nich losovaním lovia čisté kusy. Tašky sú dve – chlapčenská a dievčenská. Kým to tak nebolo, cítil som sa nepatrične, keď som po losovaní medzi trenkami vylovil gaťky s krajkou.  Medzi tašky náhradné tenisky. Zo strany od sedačiek prídu spacáky, karimatky a spacie tašky (s teplými a spacími vecami+aktuálna „večerná“ kniha+fenistil). To sú veci, ktoré potrebujeme vyberať až v kempe a všetky a naraz, takže prístup po odklopení sedačiek je ideálny.

Zo strany od kufrových dverí je kuchyňa. Prepravka so zásobami (káva, čaj, raňajkové keksíky, lekvár, vločky a podobne), chladnička (málokedy beží, ale dobre drží tvar), kúpeľňová taška (lekárnička, fenistil,  mydlo, kefky šampón, a tak podobne), vodné zásoby, škatuľa s hrnčekmi a škatuľa s kastrólami (kempingová zostava+nádoba s jarou). To sa nikdy nevyberá. Preto  vyberáme kemping, tak aby bol kompatibilný s našim expedičným autom. Nemám rád kempy, kde je auto ďaleko od stanu.

Do bočných vybraní v kufri patrí foťák, bomba (malá turistická, spotrebujeme obvykle  1,5 bomby, teraz ani len tú jednu celú nie) k variču, varič, štipce. Na druhú stranu LED svetlo do stanu, dáždnik.

Na vrstvu tašiek a kuchyne prídu pri presunoch dve komfortné kempingové kreslá (áno, deti majú smolu, je to škola, že život nie je spravodlivý) všelijaký ten drobný užitočný neporiadok, taška s vetrovkami, taška so špinavým prádlom určeným na pranie keď bude čas. Zakryje sa to „vonkajšou“ karimatkou, „vonkajším“ spacákom, stolíkom a taškou s plavkami, plachtou a uterákmi.

Sme štyria, takže mám 4 spacáky (3 v kompesných obaloch, jeden luxusný pérový), 2 penové karimatky, 2 nafukovacie karimatky (také tie malé, žiadna nafukovačka). Vezieme malé vankúšiky a kto chce, použije neoblečené teplé veci pod hlavu. Do obalu od stanu patria na noc všetky ostatné obaly a šnúrky. A obal od stanu do auta, aby obaly náhoodu nezmokli.

Aby to celé fungovalo treba dodržať niekoľko zásad:

• Radšej viac poloplných igelitiek ako jedna natrieskaná.
• Spojiť veci podľa účelu a času, kedy sa používajú. Nie podľa druhu.
• A skúsenosti. Naozaj, to expedičné auto nie je nepodobné sektorom pracovného stola.

Je toho práve toľko a je to tak uložené, aby som kufor auta v pohode zatiahol roletou. To je základná podmienka. Na ňu prídu ešte uteráky – večne sú mokré. A dve zrolované penové karimatky. Sú to len ľahké veci, aby  si mohli dovoliť voľne poletovať po kufri. Väčšinou nepoletujú, sú prichytené motúzom zo zadu opierok. Ako šofér, v pohode vidím do zadu. V kufri mám sieťku, takže po otvorení 5 dverí mi veci (hlavne tie fľaše s vodou) nepadajú na zem.

Po celom aute sú porozkladané užitočné maličkosti ako sú toaleťák, vreckovky, fľaše s pitím, okuliare, gumičky na vlasy. Stále na rovnakom mieste. Vracať veci stále na rovnaké miesto je kľúčom k tomu, že sme ešte nikde nič nezabudli. Ľahko sa potom všetko kontroluje. Všetko sa snažím niekam upevniť, zakryť. Nemám rád, keď sú veci v aute len tak položené s potenciálom poletovať pri prudkom brzdení. V kempe vždy pootváram všetky okná, aby sme nerušili neustálim trieskaním dverami, keď človek z auta niečo potrebuje.

Menšie decko má pod nohami stan (pri ňom je kladivo na zatĺkanie a kombinačky (aj) na vyťahovanie kolíkov). Máme nízky Husky pre 4 ľudí. Pod nohami je to pohodlné, keďže mladšie decko sedí ešte  na sedáku a bez toho stanu by sa mu hompáľali nohy. Medzi deckami sú vankúše, čo oceňujú pri jazde. Na zemi medzi nimi je príručná knihovnička (batoh plný kníh (beletria, cestopisy, sprievodcovia), kresliacich potrieb, hry, karty a tak podobne.) a príručná keksikáreň. Nemám problém s tým, že deti jedia v aute. Brigádnicky si to aj tak oni vyluxujú. Aj po mne.

Cestujeme takto už 4 rok po sebe a veľmi sa nám to osvedčilo. Spanie v stane máme radi. Pri koncepte 6 presunov za 12 dní je to pohodlné, rýchle a poskytuje to vysokú mieru slobody a pohodlia. Hlavne slobodu v tom, že netreba dopredu rezervovať a byť fixovaný na pevný plán. S manželkou sme dosť skromný v požiadavkách na ubytovanie. A čo ušetríme radšej minieme na zážitky.

Aj jedlo je zážitok, takže jeme hlavne  v reštaurácii. (Viac v predchádzajúcom diele seriálu) Na to sme už dosť nóbl, aby sme varili z konzerv. Aj manželka má dovolenku. Aj keď… Jedny fazole s párkom musia byť,  to by pre mňa nebolo to správne stanovanie. Vždy je ten párok v nich hnusný. Varíme hlavne kávu, čaje na večer, čaje na ráno, sáčkové polievky na večeru na zapíjanie (teraz to bola hlavne francúzska), ohrievame mlieko na vločky. Žiadne veľké varenie. Ani zásob nevezieme veľa, hypermarkety a obchody a trhy majú v celej Európe,. A zážitkom je aj ten iný syr, iný jogurt, iný chlieb a tak podobne.

Noc v kempe nás vyšla od 35€ do 59€ (auto, stan, 4 ľudia, bez elektriky). Cena nie je závislá na ničom. Pri mori (kemp s vlastnou plážou) za menej ako kdesi v údolí Švajčiarska. Vo Švajčiarsku lacnejšie ako vo Verdone. Kemp s bazénom lacnejší ako bez neho. Dva dni za 102€ a tretí za 35€. Už to vôbec neriešime, cena je tak nízka a vybavenie v navštívených krajinách bezproblémové, že náhodný výber nie je žiadne riziko. Výber kempu riešime len na úrovni lokality. To znamená, že tam a tam chceme byť, tak len skontrolujem či tam nejaké kempy sú a ak ich je viac, či má niektorý z nich bazén na kúpanie. Taký preferujeme. Na tej mape je to vidieť. Stany označujú vlastne „potenciálne“ vhodné kempy. Keď je ich viac pokope, tak to znamená, že tam sme chceli prespať.

Elektronika a mapy

Mobil – klasicky v roamingu. Rovnako roamingové dáta s priplateným balíčkom. Zdielané tetheringom na tablet s HW klávesnicou (Asus Transformer 201). V zásade frčím kompletne offline. Roamingové dáta potrebujem len na prácu. Mám jednu zákazku, ktorá vyžaduje denný vzdialený prístup na asi 30-60 minút. Inak by som si vystačil v čisto offline režime. Aj ja chcem mať predsa dovolenku.

Wifi v kempoch občas funguje a občas nefunguje. Ak  je zdarma (väčšinou), tak funguje dobre, alebo nefunguje dobre. Ak je za peniaze, tak je absurdne drahá a funguje dobre, priemerne alebo excelentne. Nehľadajte v tom žiadnu závislosť ani logiku.

Aplikácie na mobile – keškovacia aplikácia Neongeo. Okrem kešiek, sú v nej samozrejme mapy lokality, kde sa nachádzame.

GPS signál chytám výlučne na mobile a do tabletu ho zdieľam cez bluetooth. Čidlo v Transformeri 201 je absolútne necitlivé. Používam aplikáciu na mobile ExtGPS a v tablete je v Locus Pro nastavené externé GPS. Keď sa na začiatku dobre bluetooth popárujú, funguje to suprovo, automaticky.

Aplikácie na tablete – Locus Pro. Hlavná mapová aplikácia. S vrstvou naplánovanej trasy z Moje mapy. S vrstvou naťahaných kešiek.  Naťahané offlinové mapy 3 typov (OSM, Maquest, Map1.eu) OSM je overený dosť dobrý mapový podklad. Chyba je, že sa nedá stiahnuť automatom, musíte pár dní pred odchodom do offline stavu šmudlať po trase a on si práve zobrazené dlaždice uloží na furt. Map1.eu je skvelá turistická mapa. Je možné si automatom nasťahovať dlaždice, ale ich platnosť je 14 dní. No a Mapquest, je vysoko nepodrobná mapa. Ale stiahnuť sa dá automatom a na furt, takže je to istota hrubej orientácie. Nič nie je dokonalé.

Navigáciu v pravom slova zmysle som nemal. Stačili mapy v Locus Pro a GPS signál, ktorý mi ukázal, kde som. To, že som všudezdejší  preverilo, keď som podľa slnka a pomocou týchto nástrojov vykľučkoval v Marseille s obkľúčenia EuroPride 2013 Marseille Pride March. Pri prvom  zátarase policajt hovoril, že cesta na druhú stranu bude možná až za dve hodiny a obchádzka neexistuje. Kým som za nasledovných cca 15 minút vykľučkoval zo zovretia, len 3x som som sa musel otáčať pri iných zátarasoch. Výhoda bolo, že môj slovník nadávok plne zapadol do sexuálnej atmosféry mesta.

Mapy od Google – nepoužiteľné, ani som o ne nazakopol.

Nabíjanie  riešim hlavne počas jazdy z 3 zásuviek po aute.  Navyše, keď je mobil v letovom režime (som predsa na dovolenke), tak rapídne stúpa výdrž smartphonu. Jednu autozásuvku zaberám pre svoj mobil pri šoférovi. O ostatné sa musia ostatný nejako podeliť. Jednu majú v stredovom panely a druhá je v kufri. Používam klasické USB autonabíjačky a miniUSB kábel s microUSB adaptérom. A veziem ešte jednu klasickú nabíjačku s oddeliteľnám USB káblom pre nabíjanie v kempe zo siete. Takže som kompletne komatibilný v celej rodine. Len  môj Samsung DUOS sa nechcel z hocičoho nabíjať, musel som kúpiť špeciálne preň Samsung autonabíjačku.

Na tablet nemám dosť výkonnú nabíjačku do auta, ale ten mám zas výdrž 2+1,5 dňa. Dva dni zo svojou batériu. Cez noc si ju docucne z klávesnice. V kempoch potom nabíjam len klávesnicu. Buď majú „nabíjacie miesto“ – čo je zásuvkový jazvečík voľne prístupný plus polička na mobily, alebo nechám dve hodinky klávesnicu k umyvárke. Tablet by som tam pohodený nenechal, klávesnice mi nie je ľúto. Takže večer nabijem klávesnicu a cez noc v stane sa tablet dobije z klávesnice.

Expedičným vozidlom je Opel Zafira. Pohodlná, 150 koňová, veľká, rýchla, športová, spoľahlivá (167 tisíc km), turbodízlová, automatická prevodovka.

Na záver niekoľko zákulisných fotiek aj s komentárom.