Hľadiac na to, ako zas víťazia bafuňársky politici z každej sveta strany, si kladiem otázku: To naozaj nie sme schopní podstúpiť viac ako dve-tri iterácie k normálnosti? (Kontext:Prvých sto dní – prvá iterácia k normálnosti)
Použitie iterácii v hodnotení našej spoločnosti má jednu výhodu: Čo je dnes možné ohodnotiť ako ešte akceptovateľné pre to, aby vôbec mohlo dôjsť na veci ešte lepšie, bude o rok štandardom pre porovnávanie. Čo v prvej iterácii považujem za megaúspech, bude o rok nastavenou latkou.
Ale kto o smer hore vôbec stojí? Má význam mať na Slovensku lepšiu spoločnosť?
Víziu mám a tá ma pri niečom drží. Ale poviem vám, kvôli tomu zmaru, pri pohľade na tých bafuňárov a bleskovú podržtašku a pretekárskeho podržtašku na špici, sa musím veľmi často k tej vízii obracať. Či tam vôbec ešte je a náhodou mi medzičasom poza chrbáta neemigrovala niekam, kde si to ľudia aspoň trochu zaslúžia. Či ma tá vízia ešte podopiera.
Niekde tam medzi nami sa práve rodí Šikula priemernosti. Veľmi nadpriemerný Šikula, ktorý vie vypočuť priemerných a vie im povedať to, čo priemerný chcú počuť. Šikula, ktorý to tím priemerným zo stredu dokáže dať. Zatiaľ priemerní chcú počúvať len bezpečné veci ako trinásty dôchodok, dlhšiu materskú, kratší pracovný čas. No poľahky sa stane, že priemerný ľud bude chcieť počuť veci xenofóbne, rasistické a fašistické. Smrť bankárom, napríklad. A tento Šikula priemernosti to tomu priemernému ľudu dodá. A my už len budeme pozerať ako vysoko skáče jeho pes.
Čím viac iterácii od normálnosti k extrémizmu by musel tento Šikula pomaličky a potichúčky absolvovať, tým by sme boli ako spoločnosť chránený. Mali by sme čas si všimnúť, že sa rútime kamsi. Ale ako tak v týchto dňoch čítam noviny, luxus tohto veľkého vankúša modernej spoločnosti 21. storočia evidentne nemáme.
Sme v riti priatelia.
