Prečo to tak robíš? – Lebo to tak povedala pani učiteľka. – A aký to má dôvod? Prečo to tak je? – No povedala to pani učiteľka. To je obvyklý postoj na prvom stupni. Je to tak ľahšie pre učiteľa, veď autoritu treba.
Sedeli sme raz v plavkách s mojim profesorom farmakológie za stolom a učil nás na modele surfu, ako nakláňať plachtu a tým vlastne kormidlovať. Asi o dva roky som ho volil za dekana a zvolil až na druhýkrát. Chcel zmeniť koncepciu štúdia dosť brutálnym spôsobom (5 štátnic počas 10 semestra). Rozporovali sme to, posedeli pri sviečke a na druhýkrát ten hlas dostal (novú koncepciu zaviedol, štátnice sa robia od 7 semestra po jednom). A o týždeň po tom sme diskutovali o metódach testovania na zvieratách na seminári veterinárnej farmakológie. Aj to bola autorita.
Zdravil som krížom cez ulicu nejakého pána. Manželka hovorí, že som nejako spozornel a zdravil ho s evidentnou úctou. Hovorím jej, to bol náš matikár. Prekecali sme asi 1/3 hodín matematiky a mnohokrát som sa s ním sporil. Ako mladý gymnazista som hľadel na život trochu odlišnejšia a k sporu nebolo ďaleko. On sa sporil rád, veď popritom nás učil systému výrokovej logiky v matematike. Aj to bola autorita.
Vyučovanie ku kritickému mysleniu aby človek lupou hľadal. Že si ho z čias socialistického základného školstva nepamätám a na gymnáziu bolo raritným, je logické. Že ho ani moje deti nepoznajú, je už smutné.
Dúfam, že keď sa prehupnú do stredného a vyššieho stupňa, už na to učenie kritického myslenia nebudem sám a pridajú sa aj učitelia. Nerád by som, učiteľom podrýval autoritu. Ten kus burlivého gymnazistu, čo vo mne zostal, mi hovorí, že obetovať kritické myslenie v mene nevytvárania zmätku v detskej hlave by bola privysoká cena.
