Vo svojich úvahách na tomto blogu už hodnú chvíľu obchádzam jednu tému. Tému svedomia. Už si pripadám ako ten Rus, čo behal okolo lucerky. Kým sa rozhodol z ktorej strany sa do nej s kosou pustí, celú ju pogniavil. Našťastie, bol to Rus, takže to bolo pole najväčšie. Aj téma svedomia je obrovská, takže som ju hádam doteraz nepogniavil.
Viete, zatiaľ sa mi povaľuje po mozgovni len taký rozpracovaný koncept.
Napadlo mi, že možno spôsobom, ako sa s témou svedomia vysporiada, je postaviť ho ako protipól spoločenskej morálky. O tom, čo je morálne, o tom dokážeme jednoznačne hovoriť. Etické kategórie spoločnosti dokážeme definovať dosť presne. Naopak, čo má byť ešte v súlade so svedomím je neprijateľné stanoviť, keďže svedomie je tou najintímnejšou vecou.
Svedomie je len a len vecou jednotlivca. Posúdenie, či je spokojný s tým, v akom súlade s etikou a morálkou sú jeho činy, je len a len na tom jednotlivcovi samom. Kto sa odváži mi povedať, že môj čin nie je v súlade s mojím svedomím? A kde majú byť moje hranice môjho svedomia? Teda hranice činov, ktoré sú v súlade s mojím svedomím.
Myslím, že vysporiadanie sa s témou osobného svedomia je dôležité pre pochopenie názorov iných na ich vlastné činy. My ich vidíme, tie činy, prizmou spoločenskej morálky a hraníc definovaných našim svedomím. Oni ich vidia prizmou svojho svedomia a teda svojho pohľadu na súlad s hranicami danými spoločenskou etikou. A to je myslím dôvod nárazov názorov dvoch ľudí na veci na hranici spoločenskej etiky a morálky.
Svedomie nám hovorí, že sme čistý, že sme konali v súlade s etikou a morálkou. Spokojnosť a blaženosť nás oblieva. Veď je pre nás dôležitejšie byť vysporiadaní so svojim svedomím, ako byť gleichschaltovaní v hraniciach morálky spoločnosti. A potom nám zrazu niekto začne hovoriť, že sme zašli za hranicu etiky. Hm, ale nedokážeme to pochopiť, keď naše svedomie je čisté?
Pozor, pointa!
- Svedomie jednotlivca k morálke spoločnosti sa má rovnako ako demokracia k súkromiu. Je to boj o stanovenie hraníc.
No a to je ten koncept čo sa mi po mozgovni povaľuje. Možno je tam niekde nejaká chyba v úvahe. Fakt neviem, veď píšem, že je to len taký myšlienkový koncept. Svedomie je potvora, nie a nie sa v ňom vyznať.
Vrhnúť kameňom, nevrhnúť kameňom
Viete, celá téma svedomia ma dosť páli, pretože ešte dlhšie sa mi po mozgovni preháňa problém hádzačov kameňa. Kto je bez viny, nech hodí kameňom. To je obligátny demagogický argument, ktorý má umlčať tých, ktorí kedysi dávno hádzali kameňom a teraz sa snažia iným zabrániť, aby zopakovali ich osobnú historickú chybu. Demagogický, lebo po nejakom čase by sme nemohli nik nič nikomu vyčítať.
Čím som starší, tým ma problém hádzača kameňa trápi viac. Človek toho veľa zažije a teda urobí aj veľa chýb. Vo svojom svedomí sa s nimi aj vysporiada, ale… Ale získa tým nanovo aj morálne právo? Do akej miery sú ostatní oprávnení kvákať do môjho svedomia?
Kresťanstvo je skvelé, má príbeh o márnotratnom synovi. Mám ten príbeh rád. Viem o čom hovorím, keď píšem, že mám ten príbeh rád. Neviem, možno v tom príbehu je odpoveď…
Veď hovorím, že táto úvaha je to len myšlienkový koncept. Zatiaľ svoju odpoveď nemám.
Ak je vám málo, mrknite aj na starší článok o kameňoch: Chytajte kamene do vás hodené, hodia sa na základy
Napadlo mi… Kto chce s vlkmi zit, musi s vlkmi vyt. Darmo mam svoje svedomie ciste, ked ostatni vravia, ze nekonam v sulade s nastavenou latkou moralky. Keby som bol niekde izolovany alebo niekde uplne inde, mozem na vseobecnu latku kaslat. Ked som s vlkmi, nemozem.