O dobrom živote a chvíľach, ktoré sa oplatia.
Kúpil som si do kúpelne radiátor. Trebalo ho bolo namontovať. Ako správne decko som zavolal otcovi, aby mi s tým pomohol. Vyzdvihol som ho, kamsi sme zašli, potom prišli no proste sme sa prevážali po okolí, po cestičkách medzi dedinami.
V jednej zákrute, tma bola, veď v zime je tma furt, som zbadal takého strýca, čo meral cestu od jarka po jarok. Spomalil som a poznamenal: „Ej postoj lavička a toho za mnou zhoď. Úplne vidím toho Krónera ako dobre nakúpil.“
Otec okamžite pokračoval: „Práve tento kúsok som voľakedy vedel, na nejakú recitačnú súťaž, niekedy v 6. triede. A potom ešte z Jana o nejakých čerešniach to bolo.“
Vyšli sme z dediny a pomaly som šiel ani nie tak preto, že snežilo a cesta bola klzká, ale pre ten skvelý okamih absolútneho porozumenia. Mám 40 a som rád deckom svojho otca pomáhajúceho mi pri robotách okolo domu. Mám ho rád.
Deň predtým som bol ten radiátor nakupovať s mamou. Aj ju mám rád.
Boris Filan mal takú reláciu – teraz sa tomu hovorí talk show. Ako hostia tam boli Jozef Króner a jeho dcéra Zuzana. Majster už bol naozaj starý pán a jeho dcéra, už dávno veľká a hviezdna herečka, počas celej relácie, sediac od neho na niekoľko metrov, držala svojho otecka nebadane a na diaľku každou vetou pod pazuchou. Aby on vynikol ako skutočná hviezda prvej veľkosti. Bola to veľká pocta dieťaťa otcovi.
Bolo to fajn rodinné teplo. A nie preto, že sme montovali radiátor.
