Bol som zas po rokoch navštíviť svoju Alma mater priamo v jej najcentrálnejšej budove. Asi štvrtýkrát v živote. S výnimkou jednej príležitosti to boli vždy promócie. Pozvali ma na promócie Pedagogickej fakulty UK. Promovali absolventi špeciálnej pedagogiky a sociálnej práce.
Celý ceremoniál sa z môjho pohľadu, z balkóna, niesol v nostalgickej atmosfére. Viac ako dianie v aule som mal pred očami, ako som tam pred rokmi stál a ako som robil jednotlivé úkony, ako som slávnostne prisahal. Inak, je zaujímavé, že text Spondeo ac policeor si dodnes presne a živo pamätám, aj keď som ich povedal len raz a od vtedy som tie slová nepotreboval.
Zo zadumania ma prebrali až prejavy. Magnifikus okrem iného spomenul, že súčasná doba veľmi nepraje vzdelávaniu. No najviac vo mne zarezonovalo, keď predniesol vetu: „Skúste pracovať v odbore, možno vás to chytí za srdce aj napriek biednemu ohodnoteniu. Je to parafráza, no diskutoval som to s viacerými zúčastnenými a veru pochopili sme narážku rovnako.
Viete, asi tak od štvrtého ročníka na vysokej škole, vďaka investovanej námahe do získavania zápočtov, dodržiavania 100% účasti, absolvovania skúšok, som prišiel k pevnému záveru:
Je zlé niečo vyštudovať a potom nenájsť uplatnenie, no je osobnou tragédiou študovať niečo čo vás nebaví s vedomím, že to nikdy nebudete robiť.
Včera sa k tomu pridalo presvedčenie, že: Je národnou tragédiou, keď učitelia chápu, keď ich žiaci nebudú robiť to k čomu ich 5 rokov pripravovali. Ostáva mi nad tým rozum stáť. Pritom sociálna práca a špeciálna pedagogika nie sú odbory na ktoré by neexistovala spoločenská objednávka. Vychovávať absolventov v týchto odboroch má zásadný význam pre každého z nás. Každý sme členom tejto spoločnosti. No systém evidentne nefunguje, keď si nevieme zabezpečiť, aby naše potreby boli uspokojované.
