Pokosené pre tentokrát

Dozviete sa viac ako ste kedy túžili vedieť. Len taký ľahký letný osobný text.

Mám relativistickú záhradu. Keď ju idem kosiť, je malá. Keď dokosím je úžasne veľká. To sú objektívne fakty. Skutočne, bol som sa teraz podvečer ešte raz pozrieť. Ako sú pekne povykášané všetky kúty až tesne po ploty, naozaj narástla. A že je skutočne relativistická dokazuje aj fakt, že počas kosby sa vyskytuje v superpozícií stavov, ktorej hovorím „Vybetónujem ťa!“ Aj tie posledné malé kúštiky, čo ešte treba tuto a tamto či hentam zarovnať a dotiahnuť sú obrovských rozmerov. Tak sa jej vyhrážam, že ju vybetónujem a bude. Aj dnes, asi 4x.

Tohtoročné kosenie navyše nestálo za veľa. V čase, keď bol na to agrotechnický termín (ako by Fero bol býval bol povedal) sa mi pokazila kosa. Aby ste mi rozumeli, mám kosu modernú motorovú, takú s dvomi rúčkami čo sa s ňou ozajstní chlapi o 6:30 preháňajú popod okná nám manažérom. Občas padne kosa na kameň (teda taká starodávna, mojej motorovej kamene nevadia) a aj manažér musí chytiť kosu do ruky. Tak, táto motorová kosa, sa mi pokazila onehdá v polovici roboty. Prezieravo som to významné bol pokosil, veď som nejaký manažér a to menej dôležité, zato výdatné ostalo.

Aby sme si rozumeli po druhýkrát, veľkú časť záhrady kosím len dvakrát do roka, teda sa nejedná o žiaden srandistický anglický trávnik. Ide o nefalšovanú lúku. Aj jašteričky máme, dnes jedna na mňa mrkala.

No a poviem vám, prešvihnúť v kosení agrotechnický termín znamená, že sa narobíta za troch. Tráva sa pováľa, prerastená sa vám uhýňa, buriny zhrubli na dva palce. Chuťovkou je jede úsek, kde mi tohto roku narástla tráva do výšky očí.  Ale je dobojované. Po oprave kosa kosila ako zamlada. Len ten kosec už na mladosť len spomínal.

U nás sa v rodine traduje hláška našej starkej:

A kde že je ten kosec, veď mu rosa uschýna.

A potom ešte jeden príbeh:

Je o tom ako sa ktosi učil kosiť a neustále mu hučali do uší, že musí pätu tlačiť k zemi. Tú pätu k zemi.  A on tlačil a tlačil až sa mu podrážky zabárali. No ona to mala byť päta na kose.

Je vlastne to taký profesionálny vtip, ktorého pointu chápeme len mi, čo sa vieme nie len motorovou, ale ja takou obyčajnou oháňať. A utrieť trávou a nabrúsiť osličkou tak, že je to nie len pôžitok pre nasledujúce kosenie, ale aj pre radosť celej krajiny, ktorá rada načúva dôkladnej práci robenej s fortieľom.

Varoval som vás, že sa dozviete, čo ste jakživ  nechceli vedieť.

Každá odpoveď skrýva polovicu novej otázky

Nenechajte okolo seba plynúť slová ktorým nerozumiete. Nenechajte na stole nevysvetlené záhady.  Pýtajte sa a hľadajte odpovede. Čočujte sa!

Od malička ma otec učil, že je nenormálne ostať v nevedomosti.

A tebe to nevadí, že to nevieš?

(Otec)

Časom som zistil, že v prírodných vedách vždy existuje viac informácii ku každému problému ako mám v hlave.  A tak nejako sa to skombinovalo, že ak padne otázka, alebo len neznámy pojem, idem po informáciách ako lovecký pes. Aj kvôli svojej radosti z poznania aj kvôli sebaistote.

Fascinujú ma ľudia, ktorí dokážu vypočuť vetu, nerozumejú jej obsahu a nemajú potrebu túto svoju nevedomosť odstrániť. Keď bude chvíľa, asi sa na to mrknem. Odhadujem, že sociológia by mohol byť ten východiskový bod…  Vidíte a je to tu znova. Je to nikdy nekončiace. A je to krásne.

Určite, nie vždy sa podarí dopátrať odpovede. No aj cesta k zisteniu, že riešenie je nad rámec momentálnych osobných vedomostí je fascinujúcim dobrodružstvom z poznávania. Každá odpoveď tak skrýva polovicu novej otázky. A pre nás so schopnosťou kritického myslenia aj skoro celú (Veď viete, matematici, 99,99 periodických je pri použití počítania s nekonečným radom vlastne 100.)

To len tak, keď idú tie prázdniny a budete mať trochu voľna, možno by ste mohli nájsť nejaké tie odpovede.

Spomenul som si na jeden Fughumov príbeh. Ako bol spolu so svojou ženou cez prázdniny v  jednom meste. Ona tam niečo učila a on, keďže nemal inej roboty, chodil v jej pracovnom čase do knižnice. Tam si sadol a išiel zaradom. Proste si otvoril knihu začal čítať a získavať nové vedomosti. Po tých dvoch či troch týždňoch došiel k nádhernému záveru plného nádeje: Nikdy sa mi nepodarí obsiahnuť vedomosti zapísané čo i len v knihách tej knižnice. A čo krajšie, každý deň vznikajú ďalšie.

Káva čo kávou bola a aj tak ju mám rád

Jacobs Velvet – chutí mi a rád ju pijem na cestách. Dávno som nikde nebol, tak si ju práve vychutnávam aj doma.

Štandardizovaná príprava zahŕňa:

  1. Taký ten klasický hrnček, ideálne s nejakou farmaceutickou reklamou alebo čierny. Zásadne nie žltý, ten je predsa na čaj. A ak sa len trochu dá, tak nie šálka na kávu s menšou podstavou ako otvorom.
  2. Lyžička aj trošku kávového prášku.
  3. Dve lyžičky sójového prášku, čo sa tvári ako smotana. Prášková smotana by bola príjemným luxusom.
  4. K tomu kopcovitá lyžička cukru+cca 12 kryštálikov k tomu. Ak píšem lyžička, tak taká tá poctivá čajová, pekne hlboká, aby sa do nej zmestilo obligátnych 5 ml tekutiny.
  5. Zaliať, pomiešať, nechať lyžičku v hrnčeku.

Disclaimer: Ale veď ma poznáte, tak čo budem klávesnicu podaromnici otrieskávať.

Vytesať do kameňa, postaviť vedľa monitoru a používať ako podložku pod hrnček s kávou

Takový veřejných obnažení jsem poslední dobu na Facebooku viděl řadu, ale toto je asi největší extrém nutící k zamyšlení. Nedomnívám se, že lidé by byli takoví exhibicionisti. Jen si asi příliš neuvědomují a nechápou rozdíl mezi posíláním privátních zpráv a veřejných informací „na zdi“. Zdroj: Facebook: rozvod v přímém přenosu aneb jak v Čechách vyrábíme velkého bratra