Kvákať do svedomia si nenecháme

Vo svojich úvahách na tomto blogu už hodnú chvíľu obchádzam jednu tému. Tému svedomia. Už si pripadám ako ten Rus, čo behal okolo lucerky. Kým sa rozhodol z ktorej strany sa do nej s kosou pustí, celú ju pogniavil. Našťastie, bol to Rus, takže to bolo pole najväčšie.  Aj téma svedomia je obrovská, takže som ju hádam doteraz nepogniavil.

Viete, zatiaľ sa mi povaľuje po mozgovni len taký rozpracovaný koncept.

Napadlo mi, že možno spôsobom, ako sa s témou svedomia vysporiada, je postaviť ho ako protipól spoločenskej morálky.  O tom, čo je morálne, o tom dokážeme jednoznačne hovoriť. Etické kategórie spoločnosti dokážeme definovať dosť presne. Naopak, čo má byť ešte v súlade so svedomím je neprijateľné stanoviť, keďže svedomie je tou najintímnejšou vecou.

Svedomie je len a len vecou jednotlivca. Posúdenie, či je spokojný s tým, v akom súlade s etikou a morálkou sú jeho činy, je len a len na tom jednotlivcovi samom. Kto sa odváži mi povedať, že môj čin nie je v súlade s mojím svedomím? A kde majú byť moje hranice môjho svedomia? Teda hranice činov, ktoré sú v súlade s mojím svedomím.

Myslím, že vysporiadanie sa s témou osobného svedomia je dôležité pre pochopenie názorov iných na ich vlastné činy.  My ich vidíme, tie činy, prizmou spoločenskej morálky a hraníc definovaných našim svedomím. Oni ich vidia prizmou svojho svedomia a teda svojho pohľadu na súlad s hranicami danými spoločenskou etikou.  A to je myslím dôvod nárazov názorov dvoch ľudí na veci na hranici spoločenskej etiky a morálky.

Svedomie nám hovorí, že sme čistý, že sme konali v súlade s etikou a morálkou. Spokojnosť a blaženosť nás oblieva.  Veď je pre nás dôležitejšie byť vysporiadaní so svojim svedomím, ako byť gleichschaltovaní v hraniciach morálky spoločnosti.  A potom nám zrazu niekto začne hovoriť, že sme zašli za hranicu etiky. Hm, ale nedokážeme to pochopiť, keď naše svedomie je čisté?

Pozor, pointa!

  • Svedomie jednotlivca  k morálke spoločnosti sa má rovnako ako demokracia k súkromiu. Je to boj o stanovenie hraníc.

No a to je ten koncept čo sa mi po mozgovni povaľuje. Možno je tam niekde nejaká chyba v úvahe. Fakt neviem, veď píšem, že je to len taký myšlienkový koncept. Svedomie je potvora, nie a nie sa v ňom vyznať.

Vrhnúť kameňom, nevrhnúť kameňom

Viete, celá téma svedomia ma dosť páli, pretože ešte dlhšie sa mi po mozgovni preháňa problém hádzačov kameňa. Kto je bez viny, nech hodí kameňom. To je obligátny demagogický argument, ktorý má umlčať tých, ktorí kedysi dávno hádzali kameňom a teraz sa snažia iným zabrániť, aby zopakovali ich osobnú historickú chybu.  Demagogický, lebo po nejakom čase by sme nemohli nik nič nikomu vyčítať.

Čím som starší, tým ma problém hádzača kameňa trápi viac. Človek toho veľa zažije a teda urobí aj veľa chýb. Vo svojom svedomí sa s nimi aj vysporiada, ale… Ale získa tým nanovo aj morálne právo? Do akej miery sú ostatní oprávnení kvákať do môjho svedomia?

Kresťanstvo je skvelé, má príbeh o márnotratnom synovi. Mám ten príbeh rád. Viem o čom hovorím, keď píšem, že mám ten príbeh rád. Neviem, možno v tom príbehu je odpoveď…

Veď hovorím, že táto úvaha je to len myšlienkový koncept. Zatiaľ svoju odpoveď nemám.

Ak je vám málo, mrknite aj na starší článok o kameňoch: Chytajte kamene do vás hodené, hodia sa na základy

Chytajte kamene do vás hodené, hodia sa na základy

Len aby som nezabudol, pár nespojitých a neučesaných bodov k budúcej úvahe o hodených kameňoch, ktoré sa môžu stať kameňmi uholnými.

Obhajuje sqating a vzápätí sa domáha prepustenia novinára, ktorý, zdá sa medzi sqatermi pracoval, reportoval a bol s nimi aj zatknutý.

Odsudzuje squating s odvolaním sa na aktuálne právo, ktoré jasne chráni súkromný majetok ako nedotknuteľný a súčasne umiestni k textu  obrázok stiahnutý z internetu obhajujúc sa, že pri obrázku nebol vyjadrený copyright majiteľa.

Áno, to sú paradoxy doby.  Ale hlavne mi to opäť pripomenulo, že chcem do svojho seriálu o morálnych aspektoch žitia dopísať už konečne ďalší diel.

Viete, často sa stretávam s tým, že činy vykonané v minulosti alebo v niektorom z našich paralelných životov, sú argumentom, prečo daný človek nemá právo  v súčasnosti niečo požadovať.  Dám príklad, dobre? Napríklad keď človek chodil za mladi poza školu a teraz vyžaduje od svojich detí, aby do tej školy chodili.  Alebo keď niekto vo svojej práci urobí nejakú chybu, verejne sa to prevalí a o niekoľko rokov tento človek očakáva, že dostane bezchybnú službu.

Hoďte kameňom, kto ste bez viny, povedala mi onehdá moja najvyššia morálna autorita.

S touto témou mám trochu problém, ako ju textovo uchopiť. Ako to napísať tak, aby to bolo pre vás ľahko pochopiteľné. A nie len pre vás. Aby to bol text, ktorý bude pochopiteľný aj o rok, či dva či desať. Túto sériu článkov píšem s trochu ďalekosiahlejším zámerom, ako je len podenkový text na blog. Tak by som chcel, aby to za niečo stálo.

Ale mám na to oprávnenie? Moralizovať… Veď toľkokrát som nie najskvostnejším príkladom. Vidíte a je to tu zas.

Aby som nezabudol, ešte jeden bodík osnovy tejto témy. Je jedna skvelá kniha, volá sa „Rady zkušeného ďábla“, v ktorej starý skúsený pokušiteľ píše svojmu synovcovi rady, ako na jeho ľudského pacienta. Sú tam jeden alebo aj dva listy, ktoré to riešia.  V jednom sa pacient sťažuje, že má problém keď vidí ako nepoctivý mäsiar s ním sedí v jednej lavici a dostáva rovnaké odpustenie. A Tasemník dostáva radu, že práve v pocite nadradenosti, oprávnenosti má udržiavať svojho pacienta. A z toho prameniaci pocit pýchy
na svoju spravodlivosť, múdrosť a neomylnosť.

Mám taký osobný pocit niekde vo vnútri mozgovne, že s našimi chybami a slabosťami a nedokonalosťami je to ako s povestným uholným kameňom. Keď ich do nás dosť nahádžu, mali by sme si ich dobre uschovať a na nich postaviť stavbu svojho života. Lebo múdry stavia svoj dom na skale a učí sa na chybách iných a aj na chybách svojich.  Keď sa dobre poučíme, dobre zapracujeme chytené kamene a nenecháme ich ako hrach len tak odskakovať, môže ten život stáť za to.  A to ma vedie k úvahe, že práve od takých, ktorí si svoje alebo cudzie chyby už prežili sa najlepšie môžeme poučiť.  Možno takí majú najväčšie právo na rovnakú chybu, ale v našom podaní, nás upozorniť. Lebo oni vedia...

A s takýmto vedomím sa nám nevydriape do čela argumentária argument z najdebilnejších, argument ad hominem. A s takýmto vedomím sa nebudeme báť zareagovať a nebudú nás v sebapresadzovaní gniaviť prežité vlastné chyby z minulosti či paralelných životov.

Nie, toto naozaj nie je dokončený text. Určite to chce ešte doladiť. Ale zabudol by som možno niektoré z myšlienok tu zapísaných. A práve keď viem, ako je to zabúdať fakty, môžno som ten oprávnený požadovať, aby si ľudia fakty pamätali.

Hm, už sa točím v kruhu úvah, tak to na dnes preruším uprostred… vety.

Po toku som túto tému zas rozvinul: Kvákať do svedomia si nenecháme