Hádam vám len nevadia cudzie názory 

Celý včerajší deň som krútil hlavou a asi dvakrát som si prečítal „To jsem nenapsal!“ od Arthura. Manželka je mi svedkom, ako som prechádzal komentáre Sulíkovho vyjadrenia od elity národa, nádeje vlasti a postupne uvidel každú jednu odpoveď:

Mějme větu: „Jel jsem vlakem s černochem, který smrděl a krkal.“ Co touto větou její autor říká? Co z ní lze vyvodit?

 

a) že jel vlakem s člověkem, který měl černou kůži, a ten člověk smrděl a krkal.
b) že lidé co jezdí vlakem smrdí a krkají
c) že kdo krká, ten smrdí
d) že černoši smrdí
e) že černoši jezdí vlakem, protože nemají na auto
f) že vlaky jsou plné černochů, co smrdí
g) že je svět nespravedlivý, protože on musí jezdit vlakem, kde mu smrdí černoši
h) že vždycky když jede vlakem, tak sedí s krkajícím smradlavým černochem
i) že když někdo krká a smrdí, tak je černoch
j) že mimo vlak není možno krkat
k) že smrdí jen černoši
l) že by bylo potřeba všechny černochy vyhnat
m) že kdo jede vlakem, pojede s černochem
n) že černoši žijou ve vlacích
o) že kdyby nejel vlakem, tak krkajícího smradlavého černocha nepotká
p) že nesnáší černochy
q) že se považuje za lepšího než onen černoch
r) že za to může Klaus
s) že vlak není dobrý dopravní prostředek
t) že se považuje za odborníka přes železnici
u) že nemá sociální cítění
v) že každý, s kým kdy jel vlakem, krkal a byl černoch
w) že krkání je způsobeno jízdou ve vlaku
x) že už nikdy vlakem nepojede
y) že jel jednou jedinkrát vlakem
z) že cesta vlakem způsobuje, že krkající černoši smrdí

Krútil som hlavou nad intelektuálnou silou, ktorá to po sebe nevidí. A zamýšľal som sa nad tým, či je teda naozaj bezpečnejšie v týchto časoch radšej držať hubu. Ľudia nedokážu rozumieť písanému textu, tak čo si ubližovať. Človek povie, „nechce mať deti“ a v televízii z toho urobia, že „nenávidí černochov a deti“.

To zamýšľanie mi trvalo asi 3 sekundy a skočilo sebakritikou: „A čo ti šibe? Hanbiť sa za názor? Čo sme v 70. rokoch 20. storočia?“

Hm, niektoré veci nie sú jednoduché. Aj ja by som si prial, aby svet fungoval trochu inak. Ale nie som utopista. Od toho mám priďaleko. Ale zamrzí to. Ten svet, myslím. Tak aspoň o tom píšem.

Pozerám, že aspoň nie som sám.

Môžeme, samozrejme, o tomto názore diskutovať a je to aj plne legitímne. Môžeme diskutovať aj o tom, či náhodou nemajú mať všetci šudia sveta rovnaké práva na Slovensku ako občania SR. Ale musím povedať, ako hanlivo a netolerantne voči inému názoru reagovali ľudia, ktorí sa považujú za intelektuálov, ma teda riadne prekvapilo. Zdroj: Občania Slovenska sú privilegovaní. Na Slovensku.

Áno, pôda okolo ľudských práv je kvôli prizme Druhej svetovej vojny práve v Európe veľmi žhavá. Až taká žhavá, že pre istotu budeme tak politicky korektný, až úplne vychladneme?

A možno je to s tou prizmou trochu inak. Možno to nie je prizma toho zlého, čo sa vtedy udialo. Možno je to obyčajný osobný strach, ktorý spôsobuje, že sa zľakneme samých seba. Bojíte sa, že pri diskusii o právach by sa vám mohlo stať, že skĺznete do fašizmu, nacizmu či komunizmu  a tak si pre istotu hyperkorektne zakážete akúkoľvek zmienku o tom, že by eventuálne v niektorých oblastiach nemuseli byť ľudia rovný?

Hm, je mi to čudné. Pretože moja profesia ma naučila, že ľudia naozaj nie sú rovnakí. Sú ženy s antikoncepciou a muži s karcinómom prostaty, sú černosi s kosáčikovitou anémiou a aziati s menšou pôrodnou hmotnosťou… Farmakológia nie je politicky korektná, nikdy nebola a ani nebude. Je preto pre mňa normálne uvažovať nad rozdielnymi právami ľudí s ohľadom na ich prirodzenosť.

Hm, je mi to čudné. Pretože moja profesia poučuje denno denne môj život, že som na strane zachraňovania, nie zabíjania.

Hm, je mi to čudné. Pretože som si kedysi v mladosti absolvoval jeden taký menší a komornejší migranov experiment a od vtedy viem, že by som umrel ako odbojár. To človeka zbaví všelijakých vnútroných pochybností.

Možno len pre to, že mám túto prizmu, tej vašej nerozumiem. Tej hyperkorektnej hyperchladnej, hyperkvykalkulovanejm prizme, ktorá vás núti byť preventívne opatrný. Lebo sa sami seba bojíte, bojíte sa toho nácka vo vás, že by mohol ožiť?

Pre záujemcov o hlbšie skúmanie: V tej vete je napísané. “rovnaké práva.” Nikde nie je “ľudské práva”. To len vaše predsudky z jedného slova urobia niečo viac. Nie on, ale vy ste si to vyložili ako nacisti o Židoch. Viac v texte: To jsem nenapsal! Zdroj: Kto je mi ľudsko-právne rovný nemusí mi byť ústavno-zákonne rovný | M+M+M+M (4M)

Áno, často používam v diskusiách „Na to, že nie sú dôkazy tak sa skutok sa nestal. A že keď povedal tekutina tak nemyslel voda. Tak na to od čias mečiarizmu nehrám.“. Používam, lebo som si vedomí všetkých rizík. Vrátane toho, že ja viem čo on nie (že skutok sa stal, či že jeho tekutina bola naozaj voda) a nie je dôležité mu odhaľovať zdroje a vedomosti. Vrátane toho, že sa autor ohradí, že „To nenapsal!“ a že bude mať pravdu. Nie vždy je totiž dôležité vyhrať. Niekedy je zaujímavé si dobre zahrať.

Svet je chvála Bohu farebný a dúhový a preto volím program SaS na ich kandidátke (a rozhodne nie naopak). Dúhové pochody nemám rád. Veď viete čo to robí s dopravou. Hlavne v Marseilles.

Vyváženosť ľudskosti a nacizmu

Sú tri uhly pohľadu:

  1. Za
  2. kritický
  3. proti

Keď ste za, vyberáte si to čo sa vám hodí do argumentácie. Keď ste proti, môžete si vybrať. Buď budete kritický alebo budete vyberať to, čo sa vám hodí.

Ľudskosť je absolútna veličina. Je to absolútna pravda. Skritizovať niekoho za ľudskosť rovná sa prihlásenie k „najlepším“ tradíciám nacizmu. Ja viem, je to tvrdé, no je to tak.

Nie, neexistuje žiadna protiváha k ľudskosti, ktorú by ste mohli využiť v boji za vyváženosť verejného priestoru. Proti ľudskosti nedokážete nájsť žiadne ALE.

Keď chodím nakupovať, pri zásobníku na košíku stáva ten istý bezdomovec. Nedávam mu mincu z košíka. Teda vlastne áno, pravidelne na Vianoce. Nie, moja ľudskosť nie je na takej vysokej hladine, aby som sa rozdal každý týždeň.

Nikdy nebudem kritizovať a už vôbec nikdy nebudem proti, keď mu niekto iný tú mincu dá. Som matematik, viem, že pravdepodobnosť, že tú mincu počas dňa dostane je na jeho strane. Keď ma osloví niekto oveľa ľudskejší, či by som jemu nepomohol s pomocou pre toho bezdomovca, asi by som sa už pridal. Aj to je moja forma ľudskosti.

A teraz skúste nájsť opačný postoj, ktorý v menej vyváženosti použijete. Buď to bude iná ľudskosť alebo nacizmus.

Tak, tak, vyvažovať ľudskosť v menej objektivity, v mene boja za vyvážený postoj, to je ako delenie nulou. Nie že to nemá riešenie, to je proste nezmyselné zadanie.

Inšpirované tromi desiatkami nacistov:

Pořad pro děti Planeta Yó vyvolal rozruch, když se dětem snažil minulé pondělí vysvětlit příčiny a následky uprchlické krize. „Má tu přistát několik uprchlíků z planety Ne. Na planetě Ne je to od rána do večera horor, proto z ní všichni utíkají – ani se jim nedivím,“ řekl moderátor Tomáš Kyselka. „Jídla je tady dost pro všechny a kráterů máš habaděj. Silnější má pomáhat slabším,“ zastávali se moderátoři uprchlíků. Tento postoj však rozzuřil část veřejnosti. „V posledních několika dnech obdržela rada skoro tři desítky stížností. Zpravidla rodiče malých diváků vyjadřují rozhořčení nad tím, že tento pořad cílí na děti údajně proimigrantskou propagandu,“ popsal serveru Lidovky.cz předseda rady Ivan Krejčí. Někteří rodiče na sociálních sítích také kritizovali, že pořad pro děti nebyl objektivní a ukazoval pouze jeden úhel pohledu na migrantskou krizi.

Zdroj: Rada řeší dětský pořad ČT. Zastal se uprchlíků, stěžují si desítky lidí | Média | Lidovky.cz

Zamneď: Existenciálne otázky

Sedím s laptopom na kolenách na sedadle spolujazdca, auto odparkované na jednej z mnohých benzíniek v jednom väčšom meste. Ozaj, prečo sa to stále volá benzínka, keď tu predávajú aj nafru. Možno onedlho budú benzínový motor raritou. Potom budeme čerpať naftu na naftinke elektriku na elektrinke?

Teda, laptop na kolenách, MDA compact v nabíjačke a surfujem si cez GPRS transformer na kolenách, Android v nabíjačke a surfujem po jeho 3G  wifi. Celkom to ide. Pozerám, na ceste sa pravidelne vytvorí rad áut. Čakajú na semaforoch na červenú. Šoféri sa zmudene obzerajú, niektorí sa špárajú v nose. Ešte že máme ti mikroorganizmy. Viete si predstaviť tú kopu šušňov pri každej križovatke?

Doobeda som išiel ta, teraz sa skoro po rovnakej ceste vraciam. Malý princ to považuje za čudné. Ľudia sú naozaj čudný. Jedny idú tam, iní zas päť. No nebolo by nám lepšie, keby sme ostali tam kde sme?

Hrá mi tu CD-MP3. V náhodnom poradí. Teda tak sa to volá, ale s náhodnosťou má dosť problémy často sa stane, že sa usadí v nejakom adresári a nie a nie náhodne preskočiť na náhodne inú pesničku z náhodne iného adresára. Pomohol som mu ručne. Naozaj sa s nami hrá v kocky?

Čo by som ešte. Aha, už viem. Počasie. Je pekne, svieti slnko. Milujem toto obdobie v roku. Celé auto mi vonia jablkami a hroznom, čo veziem domov. Nado mnou gýčovito modrá obloha. Pre dospelých: na teplomery je 19 stupňov a máme tlakový výš.

Len toľko som vám chcel povedať, vtedy v piatok 6.10.2006 okolo obeda, keď som si surfoval uprostred ľudí a tak sám.

Keď sa pozerám, čo som musel oproti pôvodnému článku škrtnúť a nahradiť, svet sa až tak nezmenil. Len toľko som vám chcel povedať, takto v nedeľu 13.9.2015.

V rodokmeni mojich detí je 760 ľudí, samí čistí Slováci

Položili ste si otázku, kto je to Slovák? Položili ste si otázku, kto že sme to my, občania Slovenskej republiky? Vraj národné záujmy… Vraj štátotvorný národ… Vraj občania Slovenskej republiky…

Do roku 1918 sme boli storočia súčasťou multinárodného Rakúsko-Uhorska. Vraj až 1/4 Viedenčanov neboli Rakúšania. Pardón, čo to trepem, žili vo Viedni a neboli Rakúšania? Nezdá sa vám to divné?

Zatiaľ som robil poriadny genealogický výskum len vo vetve môjho otca. Niekde sa to človek naučiť musí a tak nejako som tušil, že v tejto vetve sa nestratím. Všetci predkovia sa motkali v Žiarskej kotline, ešte že boli tie kroje. Až do siedmej generácie samý kováč či kováčsky pomocník. Odtiaľ evidentne pochádza to naše priezvisko.

A potom si môj otec vzal moju mamu. Východ Slovenska, juh Východného Slovenska, Miškolc. A to som ešte nič neskúmal, len zaznamenal listinné dôkazy a spomínanie. Rakúsko-Uhorsko ako vyšité.

Švagrinej deti? Z jednej strany Slováci šmrncnutý Maďarskom, z druhej strany Slováci šmrcnutí, a tu to začína byť superzaujímavé, šmrncnutí Slovákmi z ktorých rok 1919 urobil Poliakov.

A nebude to jednoduchšie. Moja dcéra mi komplikuje život (krížovkársky rébus: komplikuje vám život na 5 písmen) už niekoľkým rokom s Čechom. Keby s Čechom! To je liberečák a u tých nevieš ani generácie ani hodiny, kedy skončíš v genealogickom výskume niekde pri Rostocku. Možno tam žijú vedľa neterí a synovcov mojej mamy.

Sedím za klávesnicou v Prahe.

To všetko napriek a totálne pacifisticky počas obdobia, feudalizmu, národného buditeľstva a železnej opony. Období charakterizovaných brutálnym dôrazom na hranice. Počas obdobia brutálneho delenia európskeho kontinentu na drobné administratívno-ekonomické útvary.

Slovenská republika je administratívno-ekonomický útvar. Už najmenej 2000 rokov a pokojne by som povedal, že aj viac. Občas len od Tatier k Malému Dunaju, občas od Haliče po Terst. Nič viac a nič menej. Administratívny a ekonomický útvar.

Konečne po tisícoch rokov vývoja ľudskej spoločnosti sa nám podarilo zjednotiť administratívno-ekonomické hranice s hranicami geografickými. Jeden kontinent – jedny pravidlá spolužitia. Slovensko od Helsiniek po Gibraltar a občas aj ďalej.

Nie je to ešte dokonalé, sme na ceste. Chápem, že po tisícoch rokov je to v skutku zmena. Chápem, že zmenu takto dlho zažitých zvykov nie je len tak jednoduché pochopiť.

Národné záujmy v 21. storočí? Hranice administratívnej Slovenskej republiky? Ty vole, súťažíš o zlatú mrežu svojej cely v hitparáde o najvtipnejšieho nácka?

Som Európan, obyvateľ tejto planéty. Preto mi srdce plače pri pohľade na každé Božie dieťa, ktoré umrelo len preto, že nejaký iný človek chcel.

Všimli ste si? Čím sa príslušník rodu Homo Sapiens má ekonomicky a pocitovo lepšie, tým sa menej množí. Toto je riešenie! Čím sa budeme mať na tejto planéte lepšie, tým sa budeme menej množiť. My, čo sme predbehli v životnej úrovni dobu a zvyšok planéty, si tak ochránime svoje pohodlie.

Udržovať hranice, bombardovať samozvaných samopaľníkov, to sú isto účinné postupy. No nie sú udržateľné. V jeden moment príde čas na spoluprácu, na lásku, na zvedavosť.

Viete priatelia, naozaj nevidím jediný dôvod, prečo by sa v Sýrii, Bangladéši, Novosibirsku, Čečejovciach  či Kongu  nedalo žiť ako na území Nemecka. Hranica je len debilná čiara a nemajte radi ľudí, ktorí ju neustále kreslia. Pracujme na tom, aby hranice po čase stratili zmysel. Tak, ako sa nám to podarilo v Európe.

Nemajte radi ľudí, ktorí v mene svojho vlastného pohodlia, vyrábajú skutočné problémy svojmu okoliu. Pracujme na tom, aby problémy neboli na celej planéte. Tak, ako sa nám to podarilo v Európe. Za trochu nepohodlia ani pán farár nič nepovie.

Zamneď: Nad rozdielom medzi problémom a nepohodlím

Vo svojich článkoch často píšem o rozdiele medzi problémom nepohodlím. Nepoužívam vtedy svoje slová. Používam slová z jedného textu z knihy Roberta Fulghuma.

Sigmund Wollman, noční vrátný, při mém výbuchu vzteku tiše seděl na své židli, kouřil a pozoroval mě zarmouceným pohledem.  … Jediná osoba, kterou v práci vídá, jsem já – jsem noční narušitel jeho snu. Naše směny se o hodinu překrývají. A zase tu otravuju. Hlasitá bojová jednotka o síle jednoho muže.

„Už jsi, Fulčume, skončil?“

„Ne. Proč?“

„Pozlouchej, Fulčume. Pozlouchej mě, pozlouchej mě. Víš, co s tebou není v pořádku? Nejde o buřty a zelí a nejde o šéfa, o kuchaře ani o tohle místo.“

„Tak co se mnou není v pořádku?“

„Ty si, Fulčume, myslíš, že všechno víš, jenže nerozeznáš rozdíl mezi nepohodlím a problémem.

Když si zlámeš vaz, když nemáš co jíst, když ti hoří dům – tak to je problém. Všechno ostatní je nepohodlí. Život je nepohodlný. Život je hrbolatý.

Nauč se rozlišovat mezi nepohodlím a skutečnými problémy. Dožiješ se vyššího věku. A taky nebudeš tak otravovat lidi. Dobrou noc.“

Zdroj: FULGHUM, Robert. Ach jo: některé postřehy z obou stran ledničky. Vyd. 3., v Argu 1. Praha: Argo, 1996, s. 90. ISBN 80-7203-043-4.

Tento príbeh by sme si mali pripomínať pravidelne a výročne. Sneh na uliciach čo každoročne prekvapí cestárov, 30. stupňov na teplomeroch čo každoročne spôsobuje smrad v električkách, to sú presne tie udalosti, ktoré ukazujú rozdiel medzi skutočným problémom a nepohodlím.  Vo svojej pregrganosti si mnohí túto hranicu posunuli a snažia sa jej umiestnenie všetkým ostatným vsugerovať.

A potom príde náboženská vojna, nejakých pár zmätených samoplaníkov vybehne do ulíc, pár rakiet začne lietať pomedzi domy, či pár utečencov spí na stanici a konečne uvidíte, kde je skutočná hranica medzi problémom a nepohodlím.

Tá hranica sa pritom vôbec nepohla. To len my si myslíme, že náš pokrok v poznávaní sveta nás oprávňuje si túto hranicu posúvať. Nie, veru nie. Tú hranicu je oprávnený posunúť ten posledný čakajúci v rade na vyriešenie jeho problému. To, čo si denno-denne posúvame, je hranica akceptovaného pohodlia.

Buď tú hranicu skutočných problémov budeme posúvať salvou slov, cnostne odetou do demokratického hávu, alebo tým hovädám diktátorským konečne nastavíme zrkadlo od ktorého sa k nim odrazia ich vlastné nápady. Teda ich budeme cenzurovať podľa ich putinovského vzoru, tyranizovať podľa hamáskeho vzoru, budeme ich antilibertalizovať podľa ich orbánovského vzoru.

Áno, ochraňovať slobodu a demokraciu občas vyžaduje od nás trochu nepohodlia. Ak chcete vedieť, čo je to skutočný problém, zájdite si do Terezína alebo Treblinky.

Viete priatelia, naozaj nevidím jediný dôvod, prečo by sa v Sýrii, Bangladéši, Novosibirsku, Čečejovciach  či Kongu  nedalo žiť ako na území Nemecka. Málo problémov a stále menej nepohodlia.

Nemajte radi ľudí, ktorí v mene svojho vlastného pohodlia, vyrábajú skutočné problémy svojmu okoliu. Pracujme na tom, aby problémy neboli na celej planéte. Tak, ako sa nám to podarilo v Európe.

Už nastavovali zrcadlo?

Tak ja přijdu, až budou nastavovat zrcadlo.

Ach jo!

Náruč nás slobodných ľudí je vždy otvorená, ruka vystretá s ponukou na spoluprácu

Trochu sa rozpíšem oproti pôvodnému krátkemu článku z pred pár dní. Viete mám plné zuby vykladania toho, o čom ten teroristický skutok bol a ako máme teraz ešte prísnejšie… Čo vlastne? Ukrajovať si vlastnej slobody?

Nie, treba jasne pomenovať, že útočili zločinci proti slobodným ľuďom. Že sloboda je v nás. Že sloboda je to, čo nás definuje ako ľudí. Že nepriatelia slobody v nás budú slobodných ľudí stále zabíjať, pretože je to forma zastrašovania vlastných otrokov, pretože je to forma vymývania mozgov svojich nacistických či komunistických poddaných.

Takže poďme na to.

Stres z udalostí vo Francúzsku? Slobodu vám nevezmú! Stáli ste dnes na zastávke autobusu či vlaku?  Videli ste toho chlapíka čo stál 4 metre od vás? Poznáte ho?

Nie nepoznáte. Tak ako ste pred 26 rokmi nepoznali medzi svojimi známymi niektorého z tých vyše 100000 eštébákov či tisícok spolupracovníkov KGB.

Proste neviete kto tam stoji. Viete len, že tam stojí slobodný človek. Slobodný človek má svoju voľbu. Tak isto slobodný ako vy. Slobodný ľudia sa usmievajú. Nebadane pokývnu hlavou na pozdrav. Slobodný človek bude rešpektovať svoju slobodu vo vás. Až kým príde autobus a vy do neho pokojne a bezpečne nastúpite.

Slobodu máme v sebe. Ani po miliardách sekúnd v koncentrákoch ju nedokázal človek z človeka vytrieskať. A že sa teda nacisti snažili! Môžeme sa zavrieť pred svetom, ale keď náhodou príde záblesk nádeje, sloboda z nás vytryskne. Je to nekonečný prameň v ľudskej duši. Každý ju tam máme. A to mi dáva istotu, že je život medzi slobodnými ľuďmi tým najbezpečnejším miestom.

Viete priatelia, kým sa posledný človek bude radovať zo života, len tak úplne obyčajne sa radovať z krásy bytia, dovtedy bude jedinou šancou ako poraziť slobodu jej vražda. Strieľať môže ktokoľvek a kedykoľvek.  Veď vždy to bolo a aj je také jednoduché. Stlačiť kohútik. Čo teda bráni ľuďom sa zabíjať?

Neviem teda ako vy, ale ja verím v slobodu.

Vezmite si do ruky Listina práv a slobôd (PDF) Prečítajte si ju.

PRVÁ HLAVA
VŠEOBECNÉ USTANOVENIA
Čl. 1
Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

No vidíte, ako vás to chytilo! Úplne to hltáte. Je tam opísané, čo je to slobodný človek a ako sa správa slobodný človek v spoločnosti iného slobodného človeka. Keď viem, že aj pre vás je Listina tým jediný popisom vášho života, tak viem, že sa vás nemusí báť. Robím to isté podľa tej istej príručky (Listiny) a seba sa naozaj nebojím.

Je úplne normálne cestovať MHD. Včera, dnes aj zajtra. Aj v sobotu večer aj v nedeľu ráno. Len vy sami sa môžete vzdať svojej slobody. Nikto iný vám ju nevezme.

Ak si máme z tej absolútne nezmyselnej tragédie odniesť aspoň niečo pozitívne, tak nech je to poznanie, že v roku 2015 sa Francúzske udalosti stali udalosťami domácimi. Sme tu v Európe všade doma. Tak ako je pre Oravca domáca udalosť čokoľvek v Kováčovej, tak od roku 2015 je takto rovnakou domácou udalosťou čokoľvek vo Francúzsku.

Ak si máme z tej absolútne nezmyselnej tragédie odniesť aspoň niečo pozitívne, tak nech je to poznanie, že nám závidia našu slobodu. Závidia nám demokraciu a závidia nám liberálnu kapitalistickú spoločnosť.  Boja sa nás práve preto, že sme slobodný, že sme demokrati, že voľne podnikáme. Boja sa, že reprezentujeme hodnoty, ktoré by chceli užívať aj ich poddaný. A už by nemali komu rozkazovať koho ovládať.

Slobodný človek v demokratickej spoločnosti, keď sa mu nepáči, tak to povie, keď sa mu viac nepáči tak sa proste  a jednoducho zoberie a odíde. Keď sa mu nepáči a chce s tým na mieste aj niečo urobiť, tak v demokratických voľbách dá slobodne hlas niekomu inému.

Terorizmus, otrokárstvo, rasizmus, nacizmus či komunizmus nestoja na samozrejmej atraktivite. Naozaj nie je nič atraktívne byť vystrašenou obeťou, byť otrokom, či byť väzňom po celý svoj život. Kto len môže, ujde z pod teroru, z pod otrokárov, z pod nacizmu či komunizmu.

Reprezentujeme jasnú atraktívnu alternatívu. Reprezentujeme lepší spôsob života, aký bol na tejto planéte kedykoľvek doteraz. Jasným dôkazom toho je, že sú tu ľudia, ktorí nás chcú zničiť. Nie preto, že sme to my konkrétny jednotlivci. Chcú nás zabiť, lebo žijeme slobodne a demokraticky. Chcú nás zničiť pre to, čo reprezentujeme. Že sme vzor pre ich poddaných. Že nechceme žiť tak ako si oni predstavujú.

Áno, kým bude na svete čo i len jeden terorista, rasista, otrokár, nacista či komunista, budú slobodný ľudia v slobodných a demokratických krajinách umierať. Tak to bolo vždy a naozaj to inak nebude. Nalejme si tejto čistej pepsikoly.

A ešte jednu si nalejme. Môžeme sa len snažiť, my slobodný ľudia, vymýšľať novšie a novšie pasce na teroristov, otrokárov či nacistov ukrytých a zamaskovaných medzi nami, aby sme ich spomedzi seba čo najviac odhalili a ukázali ich pravú tvár. No nikdy sa nám to úplne nepodarí. Maximálne si sami sebe siahneme na svoju slobodu. Až už budú medzi nami státisíce ortrokárov a ich otrokov v podobe novodobých eštébákov slúžiacich novodobým nacistom či komunistom.

Jedinou cestou je dopriať slobodu aj ostatným. Umožniť im slobodne o sebe rozhodovať. Ako k tomu príde niekto, že musí byť otrokom nejakého teroristu či nacistu len preto, že sa narodil za hranicou? Predurčenosť osudu miestom narodenia nemá so slobodou nič spoločné!

Slobodný človek nikdy nie je hrozbou pre iného slobodného človeka. Môžu sa pohádať, môžu spolu diskutovať, no nakoniec vždy nájdu nejaké  spoločné riešenie a obaja ho budú napĺňať spoločne. Alebo sa rozídu, každý na svoju stranu a budú si slobodne realizovať svoje predstavy s inými, s ktorými nájdu svoje spoločné  riešenie. So všetkým rešpektom k slobodnému rozhodnutiu iných.

Pre mňa ani terorista ani otrokár ani rasista ani nacista ani komunista nemajú žiadne ľudské práva. Môžem to naplno povedať, že nemajú nárok na žiadne práva našej slobodnej spoločnosti, pretože viem, že aj oni majú v sebe žriedlo slobody. Stačí aby ho využili. Aby sa správali ako každý iný človek v slobodnej a demokratickej spoločnosti a svoje ľudské práva získajú späť. Oni sami musia chcieť žiť slobodne.

Každý máme slobodnú vôľu. Agnostici to vedia a priori z definície, ateisti tomu veria presvedčením o neexistencii Boha a napríklad my katolíci sme tomu učený našou vierou. „Boh nám dal slobodnú vôľu a je len na nás, ako svoje Talenty využijeme“, tak nejako sa to píše v našom katechizme.

Je len na každom jednom z nás, či sa bude správať slobode alebo svoje ľudské práva stratí. Náruč nás slobodných ľudí je vždy otvorená, ruka vystretá s ponukou na spoluprácu. 

 

Len pokiaľ neprestaneme dobro hľadať, tak máme nádej ho aj nájsť

Je naozaj veľký osobný problém:

  • žiť ako  dôveryhodný slušný človek,
  • byť nepodplatiteľný,
  • konať so zmyslom pre spravodlivosť,
  • máť vízu a dokázať ju zrozumiteľne zdieľať?

Len 4 jednoducho formulované body sú to. Len 4 sú. No rozhodne by som chcel veľa. Nie je dôvod si klásť malé ciele pre definovanie životných pravidiel.

Matematika, a tú ja z duše milujem, ma naučila, že najťažšie sa popisujú a dokazujú zrejmé vety. Každý v tých 4 bodoch vidíme 4 zrejmé a jednoduché pravidlá bytia. Ale každý z nás by dokázal o každom filozofovať aspoň hodinu. Veď čo si Kefalín predstavujete pod pojmom spravodlivý, že?

Mať víziu, to sa dá tak poľahky. Dám si ešte jeden. je vízia ako hrom. Je v tom nádej, je v tom pokračovanie, je v tom budúcnosť. Akurát nikto nevie, čo si to chceme dať. Ani kto, ani koľkokrát.

A potom tu máme kvantitatívne hľadiská. Nepodplatiteľný absolútne, teda bez nádeje na kompromis, alebo trošku s možnosťou vyjednávania? Apropó vyjednávanie. Patrí do podplácania alebo do zmyslu pre spravodlivosť? Pre niekoho je spravodlivé, že si vyjedná ústupok a na revanš poskytne službu. Spravodlivosť vnímame každý zo svojej strany plota.

A čo takto si vziať slušnosť na paškál. „Bol to taký slušný človek, všetkých úctivo pozdravil. Slušne strieľal a dokázal jasne a presne formulovať svoje vízie. A nenechal sa podplatiť, nikoho neušetril, každému nadelil spravodlivo rovným dielom kaliber 45.“ Niekedy dostanete čo ste nechceli aj pri tých najlepších predsavzatiach. Že je to tak?

Asi som mal ostať len pri tých 4 bodoch. Boli len 4 a boli také jednoduché. Ešte pred chvíľou to mohli byť 4 najjednoduchšie riešenia všetkých svetabôľov. A potom som si ich nechal pobehovať po mozgovni.

Nie! Žiť ako dôveryhodný slušný človek, byť nepodplatiteľný, konať so zmyslom pre spravodlivosť a mať vždy dobre sformulovanú vízu, nie, to nie je jednoduchý program pre život. A rozhodne to nie je program na jeden semester. Tak čo skúsiť aspoň niekoľko iterácii, pomocou ktorých sa priblížite?

Viete, celkom by som si prial, aby tie 4 body začali byť mierkou dobra našej spoločnosti. Viete, také to vaše hodnotenie v očiach okolostojacich a okolosediacich a okolokráčajúcich: Je spravodlivý? – dobre. Je nepodplatiteľný? – dobre. Je dôveryhodný? – dobre, odfajknuté, môže byť trebárs čo ja viem no nech nevečeriam tak aj prezidentom.

Nemusíte byť dobrí v očiach ostatných hneď na 100% v každom z tých 4 bodov. V prvej iterácii by mi stačilo aj 5%. Tak toto je moja vízia. Že sa pokúsite o svoju vlastnú iteráciu. Pre seba nemusíte, ani pre tento štát, ani pre suseda nemusíte. Stačí keď to urobíte pre mňa. Celkom sebecky sa priznávam, že by som si tu s vami rád dobre žil.

A vy čo? Ako ste sa pozreli počas tohtoročného Adventu sami na seba? Ja to už robím niekoľkým rokom a stále neviem, aký je ten správny návod na život. Ale snažím sa. Tak to nech je tohtoročné adventné posolstvo. Aj keď dlho, aspoň hľadáte a nevzdávate to, byť lepším.

Zamneď: Spôsobíte mnoho problémov…

Pozerám film Ghándí. Je to na dlhšie, rád si to vychutnám, takže ti to asi pozriem zas na viackrát. Spoločným motívom celého jeho života je, že spôsoboval problémy tým čo robil.

Jeden z mojich najobľúbenejších fyzikov napísal knihu, ktorá sa volá Snad ti nedělají starosti cizí názory  a To nemyslíte vážně, pane Feynmane!. Zvyk a problémy. Nie jeho. Ale tí, ktorým nabúral zvyky svojimi názormi, tým pôsobil problémy.

Snažím sa svojimi textami vyrobiť vám problémy. Tak trochu počítam s tým, že keď bojujete za spravodlivú vec, že sa ľudia tak nejako objavia. Akoby vyrástli z chodníku. Hafo ľudí nikdy nič neurobí. Pre mnohých sú moje názory veľkým problémom. Som zdrojom problémov pre nich.

A tak to chcem.

Rád by som bol, aby moje názory boli problémom pre rasistov, komunistov a nacistov. Nie pre tých uniformovaných. Ale pre tých, čo sa skrývajú v tom dave 71 tisíc neonaciostických voličov v banskobystrickom kraji. Či ma to neomrzelo? Dovtedy, kým čo i len jeden človek v slobodných demokratických voľbách hodí do volebnej urny neonacistu, dovtedy ma to neomrzí. Dovtedy vám to budem pripomínať.

Hádam len nemáta problém z toho, že vám pripomínam, čo ste sami urobili? Hádam len nemáte problém s tým, že sa cítite akosi nesvoji, keď máte predo mnou obhajovať svoje diktátorské nápady? Ak by ste čo i len na chvíľu mali ten pocit, tak to je to čbolo treba dokázať.

Z osláv, ach jo aká absurdnosť oslavovať smrť spojencov a zabíjanie Nemcov, Dňa D vznikla zaujímavá fotka. Je na nej Obama ako pomáha kráľovnej Alžbete  A za nimi stojí v obkľúčení Merkelová. Hlava dnešných Nemcov na spoločnej  pripomienke. Áno, slovo pripomienka mi je oveľa príjemnejšie.

Prítomnosť Merkelovej mi robí problémy. Bolo to také divné. Zveril som sa stým na FB a jeden známy mi nadhodil, že je to proste už 70 rokov, že sú to ich udalosti. To mi ukázalo cestu k pochopeniu a akceptácii vlajúcej nemeckej vlajky medzi vlajkami Británie, Francúzska a ďalších. Bol to ich boj, boj našich rodičov a nie je dôvod si ich vliecť ako guľu na našej nohe, nás detí. Ak sa rodičia ako susedia nenávideli, nie je dôvod, aby sme sa my, ich deti, spoločne nehrali na jednom piesočku. Je to náš život. 

Pripomínanie osudných chýb našej spoločnosti nám spôsobuje problémy. Ale musíme si to pripomínať. Musíme si pripomínať, že vtedajší Nemci súhlasili so svojim vtedajším vodcom. Tak ako davy nasledovali Ghándího, tak davy nasledovali Goebelsa. A tak dnes davy nasledujú Putina. A rovnako davy nasledujú Obamu. Nie je v tom žiaden rozdiel. Keď bojujete za spravodlivú vec, ľudia sa nejako objavia a pridajú k vám.

V schopnosti byť vodcom, v schopnosti byť tým šikulom priemerných nie je najmenší rozdiel medzi Ghándím, Obamom, Putinom, Merkelovov, Sulíkom či Ficom. Všetci bojujú za spravodlivú vec, tak ako ju oni vidia najspravodlivejšiu.

V našej demokratickej spoločnosti sme sa dohodli, že túto moc obmedzíme tým, že každá volená funkcia bude na 4+4 (5+5) rokov a dosť. V porovnaní s dĺžkou života je potom pre všetkých šanca, že zvíťazia, že budú môcť skúsiť presvedčiť priemerných. V porovnaní s dĺžkou života je nádej, že za tých 70-80 rokov sa všetci aj vystriedajú.

Milujem demokraciu a skutočne by sa mi páčilo, ak by som bol pre vás tiež šikula hodný nasledovania v presadzovaní demokratických a slobodných myšlienok.

Nebojme sa mať vodcov. Bojme sa mať vodcov dlhšie ako 5+5 rokov. Spôsobuje to skutočné problémy, nie len nepohodlie. Nepohodlie vám môžu spôsobiť tak maximálne moje názory.

Nebojme sa mať vodcov. Bojme sa vodcov, ktorí si nectia demokraciu a nedodržiavajú jej pravidlá. Ak sa medzi nejakým vodcom neviete rozhodnúť, hľadajte v jeho cieľoch demokratické pravidlá. Ak budete stáť na strane demokracie, nemôžete sa pomýliť. A ak sa pomýlite, tak budete mať šancu  na opravu či zmenu. To je ten rozdiel medzi obdivovaním Obamu a Putina.

Preto som ja na strane liberálov a nie, pre katolíka príhodnejších, konzervatívcov. Ale to je už zas iný príbeh na iný článok.

Milujeme ledačinu, volíme ledačinu, nerozumiem tomu

Hľadám stále ako uchopiť dobrovoľnú voľbu ledačiny. Je to jedno veľké mystérium.

Jedna strana mince:

A veď dobre, veď v úplne obecnej rovine, bez ohľadu na akúkoľvek osobu, sú to obvyklé kroky. Kroky prospechára, klamára, populistu, ruka-ruku umýva, známosti nadovšetko, dojiča systému. Videli sme to v desiatkach satirických filmoch, v stovkách kreslených vtipov.

Sú šikovní. Nikdy nie sú dôkazy, ktoré by ukazovali priamo na nich. Nikto nechce proti nim vypovedať otvorene dôkazy, pretože sa vždy na svedkov niečo nájde. Je to priestor, kde sa musia namočiť do šedej až nelegálnej zóny obe strany. Ak niekto dokáže odolávať roky či desaťročia, vždy je nutné, aby bol v tomto namáčaní oboch majstrom sveta. 

Jedným slovom: ledačina

Tak, to by sme mali jednu stranu mojej úvahy.

A teraz si vezmime človeka ktorý stojí mimo tento ich svet. Naopak, stojí na inej strane. Stojí na strane, kam sa chodia vyberať dane na chod štátu. Zoberme si človeka, ktorý spotrebúva servis štátu. Potrebuje, aby bola pre neho pripravená sociálna sieť, keby náhodou niečo nevyšlo. Zoberme si človeka, ktorý potrebuje, aby boli pre neho nachystané pracovné miesta, pretože nevie, ako sa takéto pracovné miesta rodia. Vie veľmi dobre obsluhovať zvárací trafák, ale nevie ako sa vytvára jeho pracovné miesto pri stavbe tunela na Liptove.

Jedným slovom: občan

Tak takýto človek-občan si dobrovoľne, bez pištole na spánku zvolí človeka-ledačinu.

Absolútne tomu nerozumiem.

Jediná myšlienka, a aj tá mi len chabo po mozgovni povieva, je, že aj oni by chceli. Že aj nás človek-občan by chcel kus stehna z pečeného holuba nad hlavou poletujúceho.

Ale odkiaľ je to stehno? To stehno toho pečeného holuba, čo v letku kde-aká ledačina pochytá, je od neho. A od jeho suseda, od spoluobčanov. Od ľudí, ktorí by potrebovali, aby vo svojom štáte mali pripravenú mäkkú sociálnu sieť, do ktorej by pristáli, ak sa niečo v ich životoch pokazí.

Veď ten náš človek-občan by chcel vlastne okradnúť seba samého, spoluobčanov, susedov. A ak by sa mu to podarilo a doviedol by svoje snaženie až napríklad do medzinárodných modrých teplovzdušných výšin, odtiahne z pod nich tú záchrannú sociálnu sieť. Tak, ako mu ju z pod riti odtiahol človek-ledačina.

A som zasa v prdeli v spore. Zas som v spore s logikou. Ako je možné, že človek-občan, ktorý jasne cíti výhody ledačiny, ktoré človek-ledačina má, dokonca tak jasne, že by ich dokázal sám zopakovať, ako je možné, že si volí jeho?  Veď ledačina je jeho priamy konkurent v okrádaní susedov a spoluobčanov.

Takže aj táto myšlienka (aj oni by chceli) sa ukazuje ako úplne pochabá v odôvodnení, prečo občania volia ledačinu.

Vy viete, prečo volíte ledačinu? Beriete ju ako výťah pre seba do výšin ledačiny?

Tisíckrát sa v histórii ukázalo, ako človek-občan sympatizujúci a voliaci ledaču, keď sa dostal dosť vysoko, sa začal správať ako ledačina. Veď je to aj logické. Na jeden príklad ma upozornil môj otec (čo zas len dokazuje, že môj otec je veľký syn svojho národa). Je to hnitie Interhelpo:

Interhelpo bolo priemyselno-výrobné družstvočesko-slovenských robotníkov a roľníkov (esperantistov a idistov) založené v máji 1923 v Žiline na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku (Biškek).

Už roku 1925 bolo Interhelpo oficiálne vyhlásené ako najlepšie družstvo v Sovietskom zväze. V roku 1934 sa družstvo podieľalo na priemyselnej výrobe Kirgizska celými 20 percentami.

Po napadnutí ZSSR Nemeckom sa časť členov vrátila domov, časť zostala v ZSSR (50 príslušníkov bojovalo v 1. česko-slovenskom armádnom zbore).

Interhelpo bolo zlikvidované roku 1943. Členovia boli stalinizmom perzekvovaní a popravovaní ako nepriatelia Sovietskeho zväzu.

Zdroj:  Interhelpo – Wikipédia.

Ledačina vás s úsmevom privíta, využije a keď už z vás nie je žiaden osoh, pohodí. Už pre vás nemá miesto, potrebuje nový zdroj na vyciciavanie.

S Interhelpom mal priame osobné skúsenosti Alexander Dubček. Chudák história. Môže sa aj rozdrapiť od snahy nás poučiť. Človek je múdry, až keď už netreba.

Vieme to, milujeme ich, volíme ich, nerozumiem tomu. To bude asi tým, že som prírodovedec, žiadny humanitný sociológ. Tí by mi isto vo svojej mágii nejaké to vysvetlenie vylosovali.

Kde nie je ochota vyberať si, nie je ani potreba dobre vyrábať a dobre predávať

Výsledkom našej nepožiadavky je nevýroba, neslužby, nepotraviny, nepolitika. Keď chýba „tovaroznalectvo“ medzi nami, keď  kupujeme čo je mýticky správne, keď chýba spoločenská objednávka, keď chýba osveta, keď chýba vzdelávanie dospelých vzniká frustrácia z nedostatočnej ponuky výrobcov a poskytovateľov služieb.

Na rozdiel od socializmu 80. rokov minulého storočia má trhové hospodárstvo jedno veľké plus. Akonáhle existuje jeden zákazník automaticky sa oplatí vyrábať.  Kde nie je zákazník, tak sa neplytvá výrobou na sklad. Leda by šlo o sociálistické podnikánie na spôsob ministra ako vystrihnuté z 80. rokov minulého storočia.

A potom je to ešte o veľkosti osobného rozpočtu. Niekto to nakoniec zaplatiť musí. Buď budú potraviny „so správnou receptúrou“ všetky a potom budeme všetci hovoriť, aké sú potraviny drahé, alebo ako luxusné a potom budeme nadávať, že nie sú pre všetkých. Ale myslíte si, že to za vás vyrieši nejaký vždy pripravený socialistický šikula priemerných? Za vás?

Myslíte si, že poskytovateľ služieb, výrobca, politik niečo urobí za vás, pre vaše modré oči, z lásky k vám? Čím skôr pochopíte, že také neexistuje, tým skôr sa budete mať lepšie. Čím skôr pochopíte, že na lepšie potraviny, na lepšie služby si musíte sami najprv zarobiť poskytovaním lepších výrobkov lepších služieb, lepšou prácou, tým skôr sa budete mať lepšie.

Priatelia, vie ma len máločo viac pobúriť ako veta:

Pekárny zkrátka raději volí metodu, která je pro ně méně náročná: na čas, na prostor i na zaměstnance. A chlebů z přírodního kvásku je tak na trhu čím dál méně. Vyrábějí je už jenom někteří malí pekaři a potom ještě několik těch skutečně velkých.

Zdroj:  Kde koupit dobrý chleba | life.ihned.cz – Jídlo.

Myslíte si, že to robia kvôli nejakému manažérovi nákupu v Tescu? Myslíte, že to tí pekári robia preto, aby mali skôr koniec šichty a mohli ísť na hokej?

Ale prd baraní a 4 fuky! Robia to len preto, že za chlieb sme my zákazníci ochotní zaplatiť len ak sú splnené naše predstavy o tom ako má chlieb vyzerať. 

My zákazníci sme pobúrení, ak počas celej najlepšie 24 hodinovej otváracej doby nie je  čerstvý chlieb v dostatočnom množstve na regále. My zákazníci chceme chlieb za 20 Kč. My zákazníci očakávame, že chlieb bude mäkký, že bude pomaly sám lietať do huby.  Ten manažér v Tescu si na nás urobil marketingový prieskum alebo iné odborné huncúctvo šedých sák a preto to vie. A robí všetko pre splnenie našich predstáv a požiadaviek. Lebo keď splní naše predstavy, tak toho dosť predá, aby dostal svoje prémie.

Buďme k sebe spravodliví a priznajme si, že chlieb za 80 Kč by sme nekupovali. 80Kč by možno bola konečná predajná cena pri dodržaní všetkých nákladov postupov a spravodlivej mzdy pekárov. Preto a kvôli nám tlačia obchodníci na výrobné ceny.

Buďme k sebe spravodliví a priznajme si, že nechceme čakať, kým obslúžia 5 ľudí v rade pred nami. Že hľadáme najlepšie číslo na cenovke bez ohľadu na sprievodné služby. Preto a kvôli nám osekávajú obchodníci sprievodné služby a musíme si sami baliť nákup do tašky.

Alebo ste ochotní nakupovať denne a všetko v obchodoch Fair trade?  Lebo vo svojej podstate v diskusii o kvalitných potravinách  či dobrých službách ani o nič iné nejde. Ide o  fair prístup k výrobe. Ide o našu, nás zákazníkov, podporu fair výroby, fair zloženia, fair služieb.

Podobne, málo nakupujeme v malých obchodíkoch a presunuli sme sa do supermarketov. Pretože malý obchodík má veľkú réžiu, ktorú nie sme ochotní dotovať vo zvýšenej cene kupovaných výrobkov.

Niekde úplne na začiatku, keď sme sa rozhodovali kde nakúpime, sme si sami sebe spôsobili, ako bude prebiehať prípadná reklamácia. Alebo aká bude ochota obchodníka k výmene tovaru. Darmo sa na 16 deň po nákupe rozčuľujete, že „Nevhodný dar, ktorý, sviniari v XXYYZZ odmietli vymeniť, lebo od kúpy ubehlo viac ako 15 dní.“ Môžeme si za to dávnym rozhodnutím v čase nákupu.

Všetko je to o optimalizácii nákladov obchodníka. Ak je to kamenná pobočka, náklady na vymieňanie tovaru sú skoro nulové a výmena je super PR nástroj. Všetci vyhrávajú. A každý obchod si serie do vlastného hniezda, ak nevymieňa, keď je to len trochu možné.

V prípade internetového obchodu sú náklady obchodníka na výmenu tovaru brutálne. Jednak problém s otvoreným balením (v kamennej pobočke sa vyhovoríš na predvedenie,  pribalíš ako bolestné nejakú pozornosť – to sa v balíku rieši ťažko). Ďalej, je to procesne vlastne reklamácia+nová objednávka – čiže 2X strata času (personálne náklady) a 1X náklady na poštovné a balné. A nebodaj ak sa líši cena, tak je to ešte náklad na vrátenú platbu a novú prijatú platbu. Plus každý zákazník potrebuje 2-3x vysvetliť (e-mail, telefón), ako to má celé prebehnúť. To všetko niekto zaplatiť musí. A obchodník to nikdy nebude.

Ani vy ste to neboli ochotný zaplatiť!

Toľko poodhalenie, ako to vidí obchodník. Ale hej, ide to, procesy sa dajú nastaviť, náklady optimalizovať. Ale aj to niečo stojí, viem aký som drahý pre svojich zákazníkov – lekárenské reťazce, ktoré chcú nastaviť procesy starostlivosti o svojich zákazníkov lepšie.

Keď si prejdete viac článkov o úpadku remesiel a obchodu, spoločným menovateľom je, že by bolo treba viac času na dodržanie technológie, lepšie suroviny, školenejší personál a tak ďalej a tak podobne. Proste fair výroba. Ale ste ochotní ju zaplatiť?!?

No?

No ste?

Ale naozaj, nie len akademicky tlaichať, ale skutočne vytiahnuť platobnú kartu a zaplatiť  fair výrobu?

No?

No čo mi odpoviete?

Koľkokrát vynaložíte svoju vlastnú zvýšenú námahu na to, aby ste zašli k malému pekárovi na rohu? Koľko krát ste nekúpili chlieb spolu s ostatnými vecami v hypermarkete, ale špeciálne ste sa zastavili u pekára, kde je rovnaké množstvo chleba 1,5X drahšie? 

Koniec o nakupovaní, pokračuje politika

Len keď budeme ochotní my sami niečo aktívne urobiť, bude nám vyhovovať politik, ktorý nepodniká vo firme Štát s.r.o.. Naopak, vtedy budeme chcieť od svojho politika, aby vytvoril pre nás len a len to prostredie. A my sa už sami postaráme o to rozhodnutie, čo je pre nás najlepšie.  Samy aktívne budeme vypĺňať to svoje prostredie podľa svojich osobných predstáv.

Bolo by to krásne, ale sme to ochotní podstúpiť? Že je oveľa príjemnejšie si nechať od politika za nás pracovať? Že je to tak. Nechať ho za nás rozhodnúť, aký chlieb je pre nás najlepší. Namiesto toho, aby sme my museli aktívne denno denne chodiť o 300 metrov ďalej k domácemu pekárovi a nechali krachovať oddelenie pečiva v hypermarkete.

Myslíte si, že politik za vás prikáže všetkým pekárom vyrábať ten najlepší chlieb? Nuž, vieme, že v 80 rokoch minulého storočia to nefungovalo. Nefungovalo to s toaletným papierom, nefungovalo to s autami, nefungovalo to so službami. Naopak, vieme, že funguje práve náš aktívny osobný prístup. On ten manažér v Tescu sám od seba nakukne k tomu domácemu pekárovi a odkuká, prečo chodíme nakupovať chlieb tam a prečo nie v jeho hypermarkete.

Na to nepotrebujeme politika, aby to tomu manažérovi prikázal. Stačí aby sme chvíľu nakupovali inde. Stačí, aby sme sa verejne prejavili, že by sme chceli nejaký iný chlieb. A stačí, aby tu bolo prostredie, v ktorom by si mohol do týždňa otvoriť pekáreň ten, kto vie.

Potrebujeme politika, ktorý bude tvoriť priestor pre našu slobodu. Priestor, v ktorom bude mať malý pekár šancu vymyslieť si svoj iný chlieb a v ktorom budeme mať my šancu dať mu hlas nákupom u neho.

Viete, priatelia, takýchto hlasovaní robíme denno-denne stovky. Naozaj si myslíte, že politik so svojím socialistickým prístupom „jediný najlepší chlieb do každej rodiny a nikdy inak“ vie, na aký chlieb máte vy osobne práve dnes chuť?

Priatelia, keď nadávate na výrobky, na služby, na potraviny, ukazujete, že je tu málo priestoru pre tých, čo by možno aj vedeli ako vám ulahodiť. No kým volíte, tých, čo najlepšie vedia ako má chutiť chlieb, tak tí čo by ho pre vás chceli dorobiť odídu inam alebo úplne rezignujú. Rezignujú, pretože ich schopnosti vyrábať kvalitný chlieb ubije vami zvolený politik, ktorý vie všetko najlepšie. Rezignujú, pretože váš politik dohodí výrobu toho jediného najlepšieho chleba svojho otca koňovmu bratovi, s ktorým to spečatia nad obloženou syrovou misou a dúškom niečoho čierneho lahodného. Ideálne spolu s dotáciou z vašich daní.

Priatelia, keď nebudete aktívne hľadať pre seba to najlepšie, nenájde sa nik, kto by to pre vás vyrobil. Kým nebudete ochotní platiť fair cenu iným, len ťažko dostanete fair mzdu vy.