Myslím, že to skôr hovorí o miere slobody v spoločnosti. Ľudia sa neboja zastávať aj menšinový postoj v presvedčení, že bude šanca na jeho premenu na väčšinový. Sú si istí, že ak sa nezadarí, nebudú postihovaný keď prehrajú.
Nemyslím si, že by tesný výsledok alebo ich kumulácia viackrát po sebe hovoril niečo o vyspelosti demokracie. Mieru vyspelosti demokracie chápem trochu inak.
- Základným, bazálnym stupňom vyspelosti demokracie je, že počas vymedzeného času víťaz nezmení pravidlá vďaka ktorým zvíťazil a po skončení dopredu dohodnutého vymedzeného času víťaz umožní opäť nanovo určiť pomer.
- Mierou vyspelosti je potom už len podiel množstva otázok, ktoré sa riešia novým a novým ustanovením pomeru a množstva autokratických rozhodnutí víťaza.
Aby to aj moje deti pochopili: Čím častejšie dá víťaz hlasovať (a namiesto rozhodnutia len riadi proces rozhodovania), tým vyspelejšia demokracia.
V tejto súvislosti mi ešte napadlo, že ideálna spoločnosť nie je spoločnosť extrémov. Teda vysoká miera vyspelosti demokracie ako extrém by nebola komfortnou demokratickou spoločnosťou a teda ani ideálnou spoločnosťou. Víťaza sme si volili tak trochu aj preto, aby dokázal byť zodpovedný za nás a rozhodoval on za nás. Ideálna spoločnosť je o rovnováhe, istote a pohodlí. Možno aj o ďalších prívlastkoch príjemnosti. Napríklad aj jednoduchosť a bezstarostnosť by medzi ne mohli patriť.
(Časť z textu vzniklo pôvodne ako f-komentár)
