Willkommen am Bord!

Pretože mám dovolenku, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 10. 09. 2003 (326 x prečítané)

Screenshot starého webu (4M)
Screenshot starého webu (4M)

Dnes to nebude lekcia z nemčiny. Iba som si spomenul, ako nás navštívil jeden rodinný priateľ. Budú to trochu sentimentálne spomienky na jeden príjemný, rodinný, neskorojesenný večer.

Bolo to dávno pradávno. Ešte v časoch pred Odchodom. Žili sme vtedy spokojne na dedine. Bola neskorá jeseň. Milujem neskorú jeseň. Akákoľvek jeseň je fajn. Pre mňa je to úvod do nového roku. V lete iba vegetujem, ale keď prídu prvé septembrové dažde, nastáva pre mňa jesenné prebudenie. Práve teraz je tu opäť ten čas. Krásne popršalo, tráva sa začala zelenieť. Ešte pred pár dňami bol svet bledohnedý, sivý a vyprahnutý. Stačilo však len trochu vlahy a je opäť všetko tak ako má byť. Tráva zelená, stromy obťažkané plodmi, povetrie čerstvé. Na jeseň krásne fúka vietor. Odveje všetok prah a pohľad na svet je nádherný. Keď sa v tomto čase zahľadím do diaľky, ktorá sa odrazu otvorila, začnem byť krásne sentimentálny. Začne mi byť clivo za domovskou kotlinou, obkolesenou krásnymi kopcami. Tie kopce sú vysoké tak akurát. Ak by ste neboli zápecníci, aj vám dovolia len tak poľahky vyštverať sa na samý vrch. Sklopme ale zrak späť do doliny.

Rodinný priateľ Otto sa zastavil na ceste z nejakého pracovného stretnutia. Naša dedinka leží na príhodnom mieste po ceste. Pristavil sa teda ako pocestný. Moja dobrá mladá žena pocestného pohostila a chvíľu sme sa rozprávali kam nás život zavial po skončení školy. Za oknom sa krásne zošerilo, prikladali sme pravidelne do šporáka. Rozhovor sa príjemne vinul, ako sa môže vinúť rozhovor, ktorý nikto nemá chuť ukončiť. Rozhovor, kde veta nasleduje vetu, myšlienka myšlienku. Hrnček s čajom príjemne hreje v dlaniach. Však to poznáte. Vidím vám to na nose, že ste už niekedy zažili takúto šťastnú chvíľu.

…………… [priestor pre vaše snenie]

Keď už nastal čas na odchod, Otto ako prvý návštevník vyznamenal náš domov. Povedal, že sa mu naozaj nechce, ale že musí, lebo ho čaká ešte ďaleká cesta. Povedal, že je u nás príjemne a tak rodinne. Boli sme vtedy len krátko s Martou manželia. Ešte sme sa len učili ako sa robí rodinná atmosféra. Veľmi nás vtedy potešil svojou chválou. No napriek všetkej pohode, Otto vstal z kresla, rozlúčil sa a zamieril na dvor k svojmu autu.

Keď sme si podávali ruky poznamenal, že asi nepotrafí od nášho domu na hlavnú cestu. ponúkol som sa, že sa s ním ten kúsok zveziem a ukážem mu cestu. Prisadol som si k nemu do auta, Otto vložil kľúč do spínacej skrinky a auto sa ozvalo: „Willkommen am Bord!“

Tak toto pre mňa znamená veta „Willkommen am Bord!“.