Dumpingoví kapitalisti počítajú so samozrejmosťou zľavy

Pozor, článok obsahuje kapitalistický pohľad na svet. Po včerajšom obhajovaní ľudí práce musím trochu prispieť k vyrovnaniu narušeného časopriestorového kontinua.

Kapitalisti argumentácii proti odobratiu výnimiek z platenia sociálnych odvodov často ako dôvod uvádzajú, že sa im znížia osobné príjmy.  Keďže som tiež kapitalista, nie zamestnanec, tak nejak som tomu nerozumel. Všetky náklady na výkon mojej práce sú nákladmi mojej firmy a teda sa premietajú do cien, ktoré táto firma účtuje.  Vrátane ceny mojich servisných nákladov, teda aj dobrovoľného poistenia, vrátane tvorby rezerv pre môj sociálny program, vrátane… (už sa dostávame do rodinných záležitostí.) Toto odosobnenie považujem za dôležité z mnohých dôvodov a cenotvorba je len jedným z nich.

Aha, zloženie čísla ceny práce kapitalistu, to je to, čo ma osvietilo. To je ten moment, ten moment, ktorý tu pravdepodobne mnohokrát neštimuje.

Prerod zo zamestnanca na kapitalistu

Som zamestnanec. Vidím to, že dostávam hrubú mzdu a z nej mi ostane v peňaženke mzda čistá. Súčasne vidím, že mi pod rukami vzniká dielo s oveľa väčšou hodnotou. Dokonca vidím, že si majiteľ firmy necháva nadhodnotu. A to teda nie, mám pocit, že by som dokázal to isté, čo robím pre zamestnávateľa, robiť aj sám na svoje triko a všetok zisk by mi ostal. A tak sa prerodím na kapitalistu.

Pasce zdanlivej výhodnosti prerodu

Prvá otázka čerstvého kapitalistu je, koľko budem za svoju robotu účtovať. Prvé čo ma napadne je, že podleziem donedávna zamestnávateľa, teraz už konkurenta s cenou vďaka uskromneniu sa v zisku a tej nadhodnote, čo si kapitalisti nechávajú. Keďže nemusím platiť toľko odvodov vďaka výnimkám, tak to vlastne vykompenzujem. Veď výnimky tu budú naveky. A tak som práve poprel základné pravidlo trvalo udržateľného podnikania – spoliehajte sa na veci, ktoré máte vy v rukách. Všetky riziká v podnikaní totiž pramenia z toho, že sa pohybujete v prostredí plnom vecí, ktoré neviete ovplyvniť. Daňový a odvodový systém bez jachty neovplyvníte.

Ešte horšia situácia nastáva, keď sa na kapitalistu prerodím vďaka dohode s doterajším zamestnávateľom.  Veď je to také lákavé, zmeníme formu (nadpis na zmluve) a ušetríme obaja na cene práce. Veď výnimky tu budú naveky. Ale dnes, v momente, keď mne výnimka padne, kontrakt stále platí. Čo bolo pred týždňom výhodné pre objednávateľa/zamestnávateľa a aj pre mňa kapitalistu, sa zrazu na jednej strane zásadne mení. Mysleli ste na to v posledných paragrafoch kontraktu? To je to miesto, kde má byť myslené na zmeny zliav, ktoré spoločne dostávate od tretej strany.

Celé zle je to, ak do ceny kontraktu nezapočítate ako pevnú súčasť odmenu pre seba. Skutočne čistú odmenu pre seba! Teda číslo, ktoré potrebujete aby ste žili na nejakej rozumnej úrovni, aby ste zaplatili za elektrinu v byte, dve-tri hypotéky k tomu a tak podobne.  Ak počítate s tým, že si svoju odmenu navýšite do nevyhnutnej výšky vďaka využitiu účtovných šikovností na úkor nákladov je to celé zle. A tu je zakopaná pointa, ktoré ženie argumentáciu proti výnimkám vpred. V kontraktoch chýba predvídavý vankúš, ktorý ochráni odmenu pre seba v prípade, že sa zmenia podmienky na trhu pre firmu.  Spomínate, ako som horevyššie spomínal to odosobnenie?

Zadarmo ešte nikto nevečeral

Myslite na to, keď určujete cenu zákazky. Myslite vždy v maximálne možnom hrubom variante. Berte výnimky, zľavy len ako príjemné bonusy. Tak ako má byť pre zamestnanca dôležité, aby jeho hrubá mzda bez prémii ho uspokojovala a prémie boli len niečím výnimočným, tak aj pre kapitalistu má byť cena na kontrakte to, čo plne pokryje všetky, teda skutočne všetky náklady vrátane nejakého čísla, ktoré ste si určili pre seba. A následné účtovné šikovnosti, zužitkovanie výnimiek v zákone berte len ako príjemný bonus za vašu inteligenciu. Je to koniec-koncov zas len odmena za prácu, ktorú ste museli vykonať, aby ste sa k plodom výnimiek dopracovali.

Áno, a potom je tu ešte konkurenčné prostredie, ktoré vás núti hľadať kompromis v tom čo som napísal v tomto článku. Preto je dobré byť mimo konkurencie. Ponúkať jedinečné veci, jedinečnú kvalitu, jedinečnú pridanú hodnotu… Ale to už je celkom iný príbeh.

Ešte stále nechcete byť obyčajní ľudia – zamestnanci – o ktorých sa stará zákonník práce?