Štandardný sled neštandardných prípadov

Kontinuálny rad špecifických prípadov je prejavom štandardného správania sa. Ak sa vzorka správa štandardne, prečo nie je možné na ňu aplikovať štandardy?

Napadlo mi to, keď som sa zas a znovu stretol s obhajobou neschopnosti lekárov (v tomto prípade diabetológov) dodržiavať čas objednaných pacientov v tolerancii do 50% času priemernej návštevy.

Vždy sa pri takejto diskusii o problémoch s objednávaním nanovo zamýšľam. Stále sa snažím aplikovať kritické myslenie. Stále to beriem ako myšlienkový pokus sporom. Priznám druhej strane, že by mohli mať pravdu, ale nakoniec to zas a znova skončí sporom s logikou. Veď ak sa stále dooko-dooko-doo-kola dejú špecifické prípady, tak je to štandard ako vyšitý.

Ale ono je možno problém niekde inde. Možno ide o problém štatistickej chyby pozorovania. Možno je to problém metodiky, kedy sa +5 minút zdá pacientovi ako +30 minút a neexistuje kvantifikácia čo ešte je dodržanie a čo už nie je.

Možno sa danému doktorovi v dlhšom časovom úseku darí dodržať plánovaný rozpis. Ale nedozvieme sa to, lebo sa ozývajú len nespokojní pacienti, u ktorých rozpis nefungoval. A seriózny výskum nerobia ani len diplomanti. Navyše sa fungujúcim systémom ani lekári nepochvália,  lebo ich uvažovanie niečo ako marketing nepozná.

Akokoľvek, verím tomu, že na riadenie toku pacientov skrz ambulancie sme na začiatku 21. storočia schopný aplikovať nejaké matematické modely. Možno je tento problém, podobne ako problém obchodného cestujúceho, už vyriešený. Len sa k ich aplikácii nikto nevie odhodlať s náboženských dôvodov.  Hm, pre medicínske centrá by to možno mohla byť oblasť konkurenčnej výhody. A nie len pre ne!

Inak, ten problém je všeobecnejší a dotýka sa nie len lekárskych ambulancii. Všimli ste si, že z pohľadu spokojnosti zákazníka sú na tom najhoršie služby, kde nie je možné zaviesť samoobslužný model? Prípadne, že radšej ustúpime so svojho komfortu  a akceptujeme samoobslužný model, ako by sme mali spoliehať na blížneho svojho?  Pritom, osobný a individuálny prístup by nám, zákazníkom, priniesol oveľa väčší komfort a pôžitok.

Napríklad v obchode: Stojíte a poslíšek pobehuje a vyberá tovar z regálov, pekne ho naukladá do tašky, odnesie k autu, mrkne na vás… A proti tomu stojí vaše auto 150m od vchodu a ďalších 180 metrov od regálu s chlebom, 180 metrov späť, vyložiť na pás, nahádzať do tašky a ďalších 150 metrov k autu. Priatelia, niekde ten proleteriát zamestnať budeme musieť.

A bodka. Rozvinul som to až až, takže o tom proletariáte neskôr. Stroje? To bolo začiatkom 20 storočia. Na začiatku 21 storočia sú hrozbou samoobsluhy. B.o.d.k.a.

Zdieľať?