Snažím sa vytvoriť si nejaký zásadný a aspoň na nejaký čas aj trvalý názor na autorské práva. Východiskový názor je: Autorské práva treba rešpektovať v maximálne miere. Je to asi jediný spôsob ako zabezpečiť ľuďom, ktorý sa živia hlavou a teda myslením, aby neumreli hladom. Ale je to naozaj jediný spôsob? Nuž uvidíme ďalej, či na niečo lepšie neprídem.
A teraz pár argumentov, ktoré spochybňujú východiskový názor. Ochrana autorských práv je taká silná, že nápad sa stane prakticky nepoužiteľný. V rámci práve prebiehajúcich MS vo futbale v Nemecku sa organizátori sťažujú, že maskot skoro nič nezarobil. No niet sa čo čudovať, keď na jeho akékoľvek použitie je treba vypisovať siahodlhý dotazník a čakať na schválenie jeho použitia. O vyhrážkach za neautorizované použitie ani nehovorím
Tento víkend je v Bratislave koncert skupiny DEPECHE MODE. Och sladká mladosť, osemdesiate roky, depešáci… No, koniec sentimentu a späť k merici vreca. Podľa nemenovaných zdrojov, televízna stanica TA3 získala práva na vysielanie prvých 3. pesničiek koncertu. Mám tomu rozumieť tak, že je to upútavka a ak sa mi to zapáči, tak v Košiciach sadnem do auta a dofrčím si dopozerať koncert do Bratislavy naživo? Dávno sa mi nepodarilo vyplodiť takú absurdnú vetu 
v mene vyššieho princípu argumentačnej demagógie. Ale o tom inokedy.
Ešte sa vrátim k myšlienke z úvodu, tej o smrti hladom geniálneho vedca. Možno je riešenie bližšie ako sa zdá. Klasické vedecké ustanovizne ako sú akadémie a vysoké školy. U nich by som predpokladal, že ich rozpočty sú napĺňané práve z prímov za autorské práva. Nedávno som v rozhlase (SRo) počúval rozhovor s predsedom SAV. Zľahka spomenul aj spôsob financovania výskumu a hlavnú úlohu tam hrali granty. Nie patenty, ale peniaze z verejných zdrojov vraj živia ľudí, ktorí sa venujú základnému či aplikovanému výskumu. Potom tu máme firmy, ktoré stavajú na tomto výskume, preplatia skoro hotových a hotových vedcov, výsledky ich bádania si nechajú patentovať. Zarábajú potom na svojom monopolnom postavení, ktoré im priniesla patentová ochrana. A nemusia ani preplácať vedcov, stačí keď verejnej ustanovizni ponúknu, že za nich zatiahnu náklady patentovej ochrany.
Celý systém autorských práv a patentovej ochrany spotrebúva kvantum peňazí, času a intelektuálneho potenciálu ľudstva na dosiahnutie faktickej ochrany. Kde nie je žalobca nie je ani sudca. Aby ste si mohli ochrániť svoje práva musíte sledovať, či vám ich niekto nezneužíva. V tejto modernej dobe musíte sledovať celý svet. A nie len sledovať. Každý pokus o ukradnutie vašich myšlienok treba potrestať, teda definovať potistranu, podať žalobu, domôcť sa rozsudku, domôcť sa jeho naplnenia. Viete s istotou, že v nejakej zapadnutej dedinke v centrálnej Číne si niekto neobšľahol váš patent na výrobu účinnej látky nejakého antihypertenzíva? Postaví fabriku, začne vyrábať, zaregistruje sa u oprávnenej autority a už to frčí… A toto je možno ten najzávažnejší argument, ktorý sa ma snaží presvedčiť, že celý systém ochrany duševného vlastníctva je divný. Dosiahnutie faktickej ochrany je s globálneho pohľadu iluzórne.
Keď si to tak teraz po sebe čítam, veľa mi z toho rešpektu k autorským právam neostalo. Nevravím, že na ne treba kašľať, ale je tu príliš veľa ale, aby si umňa systém autorských práv udržal rešpekt. No tak, nič, ešte si túto tému neuzavriem.
