Podľa vás by som sa mal furtom červenať. A povinne reagovať na každý váš komentár. Povinne odpovedať na vaše výzvy na reakciu. A povinne byť k vám srdečný. A povinne s vami súhlasiť. A povinne mať vždy pravdu a nemýliť sa. A povinne dodržiavať pravidlo vášho víťazstva v diskusii…
Riť Paľovu!
Pozrite si film Meet Joe Black. Pochopíte čo sa musí.
Skúsme si to predstaviť:
Vy: Píšeš hovadiny.
Ja: Áno, máte pravdu, som debil a píšem hovadiny.
Vy: ???
No vlastne ani neviem čo by ste ďalej napísali. Naozaj ste taký somár, že budete ďalej strácať čas s debilom, čo píše hovadiny? Alebo, ako by ste sa nazvali, vy samého seba, keď strácate čas v komentároch na Facebooku s debilom, čo píše hovadiny?
No ja by som sa sám pred sebou hanbil. Je pravda, že slobodný človek v slobodnej krajne môže robiť aj sprostosti, takže občas pokračujem v diskusii aj keď už dávno vidím, že to nikam nebude smerovať. No naozaj len občas a čisto zo zvedavosti, či dotyčný ten dôkaz sporom pochopí.
Väčšinou pochopí a urazí sa. Prejavuje sa to tak, že roztrieska odkaz „ukončiť priateľstvo“.
Viete priatelia, keď aktívne blogujete tak dlho ako ja a verte mi, rok 2003 je pravekom sociálnych sietí a interakcii, tak keď takto dlho stretávate komentáre pod svojimi článkami, tak vás už nič neprekvapí.
Mňa už naozaj nič na webe neprekvapí. Otravnosť, nepochopenie, prizmu, žalovanie, to všetko som si už dávno užil, časť pozorovaním, čas priamym pokusom. Nič z toho už vo mne nevyvolá žiadnu veľkú emóciu. A kto ma pozná, ten vie, že nevyvolať u mňa emóciu si vyžaduje skutočne veľkú mieru mojej odolnosti.
Nie, nemusíme spolu súhlasiť. Stačí keď sa nepozabíjame. To bohate stačí.
Keď sa náhodne stretneme na ulici a porozprávame sa, môže sa stať, že sa rozídeme v nesúhlase. Napadlo by vás, že nabudúce keď ma z diaľky zahliadnete, prejsť cielene na druhú stranu ulice, keď by vám hrozilo, že sa máme spolu pozdraviť a pousmiať sa na seba v spomienke na náš vzájomný plamenný nesúhlas?
Ja viem, nič také, že vy musíte prejsť na druhú stranu chodníka, by sa nebolo muselo stať, keby som s vami súhlasil. Keby som mal len vaše názory. Keby som si myslel len to, čo si myslíte aj vy.
Veď píšem už v nadpise, že vám toho veľa dlhujem. Viem to o sebe. A viete vy čo? Je mi to jedno!
Naozaj vám toho veľa dlhujem. Len dúfam, že keď budete kvôli mne nabudúce prechádzať na druhú stranu ulice, že sa dobre poobzeráte. Nerád by som bol, aby ste boli presvedčený, že za váš stret s autom mimo chodníka môžem ja. Aj tak by som vás išiel zachraňovať.
