Ja žaluje, ty žaluješ… seba

V ostatnom čase sa rozbehlo niekoľko afér a žalôb na doktorov. Kvalitne makajú pacienti v Čechách, ale ani slovenskí nezaostávajú.  Kam sme to dopracovali?

Som praďaleko od toho, aby som sa zastával lekárov. Naozaj praďaleko, som lekárnik. No mám pocit, že vlna žalôb pramení z toho, že bežný človek, ktorý je mimo zdravotníctvo absolútne zabúda, že v tom bielom plášti sú oblečení ľudia, ktorých stretáva v samoške. Ktorí stoja v rade pri pokladni pred nimi. Sú to normálni ľudia s normálnymi vedomosťami o svojom odbore.

Erich SEGAL vo svojom románe Doktoři to krásne vystihol. Píše niečo v zmysle, že sme si z lekárov urobili bohov, ale oni majú pritom rovnaký problém s kvapkajúcim vodovodom ako mi. Že vždy očakávame vyliečenie, ale skutočne vyliečiť dokážeme maximálne desiatky chorôb. Všetko ostatné je len miernenie príznakov a udržiavanie prežitia.

Tak si predstavte seba. Budem predpokladať, že máte vysokoškolské vzdelanie. Práve končíte a stojíte v aule svojej Alma mater, máte na sebe ten smiešny oblečok a pod ním tréma ako hrom, aby ste pred tým davom rodičov a priateľov nezakopli a nestiahli pédela aj so žezlom na zem. Vidíte sa jasne? Počujete sa jasne? Výborne! A teraz si uvedomte, koľko toho viete o svojom odbore za ktorý dostávate ten vysokoškolský diplom.

Koľko toho viete o svojom odbore? Koľko viete o tom, že viete, že neviete hafo (teda mnoho mnoho) vecí zo svojho odboru? Ďakujem za tú trochu pokory, ktorú ste práve v sebe našli.

Priatelia, takýto istý človek sedí za stolom v tom bielom plášti! Očakávajte od nich práve toľko, koľko dokážete vy vo svojom odbore. V tom, kde ste doma, denne sa v ňom vzdelávate, je vaším koníčkom a viete presne, koľko by ste ešte chceli o svojom odbore vedieť, aby ste o sebe mohli povedať, že ste namakaný profík.

Alebo si mám myslieť, že nejde ani tak o toho doktora, ale o to odškodné? Keď tak sledujem jednu nemenovanú kauzu, naozaj sa neviem ubrániť tomu, aby mi myšlienka na vypočítavosť neprišla na myseľ. Akurát som si nie celkom istý, či ten miliónik tie decká ocenia, keď ich v puberte chytí túžba dozvedieť sa o svojom dectve viac a budú čítať v novinách dnešných dní prejavy “materinskej lásky” svojej milovanej mami.

Ale myslieť si môžem čo chcem. Za tárou sa aj tak pomýliť nesmiem.

Zdieľať?