FR13 – Tak kde sme to vlastne boli? V ľadovci aj pri mori.

Tento článok je 3 z 3 seriálu Francúzsko 2013

Na trase 2738 km je toľko  zaujímavých miest.  Objektívne povedané – nedá sa stihnúť všetko a nejako som vybrať musel. Vy by ste rozhodne navštívili niečo úplne iné.

Pred nejakým časom som sa smial absurdnosti vtipu o personalistovi, ktorý ako prvý krok hodí do koša polovicu životopisov so slovami: “Nebudem predsa pracovať s niekým, kto je smoliar”. Ale tak to naozaj v reálnom živote je.

Keď som plánoval cestu, atrakcie a lokality, ktorých webu som nerozumel, vypadli ako prvé. Požičali sme si sprievodcov a nechali si poradiť. Čo tam nebolo, malo smolu. Leda ak by nás oslovili po ceste. Rovnako kempy, ak nemali fotky miest pre stany. Až mnoho mnoho referencii dokázalo vrátiť takéto lokality do hry. Tá konkurencia je ohromne veľká. Musia sa snažiť oni..

Takže najprv som naplnil mapu lokalitami, ktoré ma zaujali v priebehu 2-3 mesiacov. Doplnil som zaujímavé veci zo sprievodcov, od iných cestovateľov. Pýtal som sa dieťaťa, mládeže a manželky, čo by chceli vidieť. Mládeže aj dvakrát, keď už sa učí tú francúzštinu.

A potom som urobil presne to, čo v tom vtipe. Keď som namaľoval trasu do mapy, tak som hodil do koša hafo-veľa krásnych a zaujímavých lokalít.  Máme len 13 dní a každý z nich 24 hodín. A je tu pár super dôležitých každodenných činností:

  1. Čas na presun
  2. Čas na stavanie a búranie stanu.  Máme to zmáknuté ako vo formule 1 – 35-55 minút.
  3. Čas na jedlo, na jedlo, na jedlo, na jedlo. V kľude, ako s Heminwayom.
  4. Čas na podvečerné vysedávanie, kochanie sa a pozorovanie detailov a zmrzlinu.

No kedy vôbec navštevovať tie pamiatky, zaujímavé miesta? No kedy?

Skvele sme to vyriešili v Marseille. Navštívili sme ten ich vyhlásený kostol na kopčeku. Naširoko na ďaleko je tam krásny výhľad na celé mesto uložené v kotline. Skvelé miesto na získanie predstavy o tom meste. Aj o tom, že na ostrov If do naozaj nie je ďaleko. Potom sme si dali dole v meste na pobreží obed. A bolo. Videl som Marseille.

Áno, premrhal som 100+1 zaujímavosť tohto famózneho mesta. Ale život mám len jeden. A zaujímavých miest čo i len v Európe je nekonečno. Áno nekonečno, pretože kým strácate svoj život poznávaním jednej časti Európy, tak sa na druhom konci rodia nové zaujímavé miesta. Prídete na ten druhý koniec a na tom prvom sa objavili nové zaujímavosti.

Už cestujem po Európe 22 rokov každé leto. 6 rokov veľmi intenzívne. Odlovil som 1200 kešiek a to si píšte, že to je 1200 zaujímavých miest o ktorých sa vám ani nesnívalo že ich máte za barákom. Verte mi priatelia, viem o čom hovorím.

Navyše sú tu naše deti, ktorým treba ukázať a naučiť ich slobodnému mysleniu. Im nemôžem povedať, že toto je zaujímavé. Im musím ukázať ako sa dá poznávať svet. Im treba dať možnosť vidieť existenciu rozmanitosti. Aby sa mohli samé rozhodnúť, kde a ako chcú žiť. Aby videli, že za hranicami Kremnických, Štiavnických vrchov a Vtáčnika je svet. Že to nie sú len rozprávania v telke o nejakom divnom cudzom svete. Že všade na okolo sú rovnaký ľudia ako doma, rovnaká zelenina ako doma. Že všade je dôvod žiť.

Tie moje to vedia. Vedia, že je tam ešte Praha. A teraz už vedia, že tam niekde je Livorno, Korzika, Rím, Furkapass, Marseille, Verdon, Chaminix…

Ohromne veľmi, ale veľmisko ma potešil syn, keď mi onehdá rozprával, ako si pripravil do školy prezentáciu o Ríme. A ako rozprával o tom, ako sa pozeral z vrcholu chrámu Sv. Petra vo Vatikáne. Ale nie tým, že sa mohol pochváliť. Ale tým, ako mi o tom rozprával. Ako mu žiarili oči, keď hovoril, že “mohol rozprávať ako to tam je vysoko”.

Viete, mal som takú dilemu. Či by nebolo dobré sa na tie miesta zas vrátiť a keď to tam človek už trochu pozná, naplánovať si podrobnejšie poznávanie. Tú dilemu som vyriešil a tohtoročná návšteva Monaca mi potvrdila správnosť môjho rozhodnutia.

Išli sme okolo, tak som sa tam pre kešku musel zastaviť. Bodík do štatistiky. Chápete, že? Ako starý Monačan som to bez navigácie rovno zakároval od diaľnice na parkovisko pod Oceánografickým múzeom. Odlovili sme kešky a frčali sme ďalej. Vôbec ma nelákala návšteva ďalší miestnych múzeí. Aj tie sochy formúl boli už divne známe. Presne som vedel, že keď budem opúšťať územie Monaca, tak pôjdem po takom suprovom kruhovom objazde, kde sa doľava odbočuje doprava o poschodie vyššie a dvakrát sa do Monaca vrátite. Proste som tam už bol, viem si to mesto predstaviť. Som tam už vlastne doma. Tak prečo tam chodiť zas?

Možno k vyriešeniu tejto dilemy prispieva to, že som všude zdejší. Autonavigácia je pre mňa len kontrola môjho orientačného zmyslu. Proste sa rýchlo všade vyznám a vizuálne si to už navždy pamätám. A kedykoľvek si to viem predstaviť. Som tam doma.

Viete, zaujíma celok, súvislosti, väzby a detaily. Múzeá, atrakcie, lokality – musia ma veľmi veľmi presviedčať, aby ma prilákalo na návštevu ďalšie 28 múzeum, 45 kúpalisko a 124 pobrežie. Miesta musia byť v mojom zozname nové a iné.  Ešte že sú tí ľudia všade iný a tie detaily iné.

Preto som chcel vidieť  štvortisícovky v Alpách. Šoférovať do priesmykov. Vidieť ľadovec.  Zaujímalo ma, prečo lokalita Albertvil, Grenoble a Chamonix toľkokrát hostila olympiádu. Čo je tam také lákavé? Mimochodom – nič. Sú to mestá ako každé iné. Také kopce ako má Grenoble, to mám doma za barákom.

Manželka chcela vidieť Avignon, pretože miluje detektívky z obdobia stredoveku a staroveku. A hafo z nich sa tam odohráva. Spolu s našou mládež chceli vidieť polia s levanduľou.

A ja zas kraj, kde sa zrodil charakter, ktorý tak veľmi obdivujem a túžim sa mu priblížiť.  A jeden z najväčších zachovaných akvaduktov z rímskych čias. Zaujímalo ma, čo je na ňom také špeciálne, že sa ho nikto za 2000 rokov nepokúsil vyhodiť do luftu. A že tých príležitostí bolo! Teraz je mi to jasné. A verte mi, ak by ste tam neboli, nezistili by ste to.

Navštívili sme aj koloseum v Arles. Ale bolo to po rímskom už druhé, ktoré som navštívil. A preto to bola nuda. Ale šli sme okolo neho. Dokonca dvakrát, tak by sa teda patrilo, že? Zaujímavé bolo, že to nie je mŕtva pamiatka. Vlastne to nie je žiadna pamiatka. Je to živé divadlo, živý amfiteáter, ktorý zhodou okolností stojí už 2000 rokov. Alebo tak asi. Normálne tam hrajú predstavenia. Rovnako ako v La Scale alebo v novej budove SND na nábreží. Dokonca sa im vnútri preháňajú kone.

Kým v Ríme sme videli mesto – Forum romanum, tú kopu kamenia ako v kameňolome, v Saint-Rémy-de-Provence sme si odhalili dedinku. Pekne tam mali popísané vykopávky s ohľadom na každodenný život v tom čase. Aj keď, plánované bolo len vyzdvihnutie kešky  pri asi 15 víťaznom oblúku a vidieť kraj, kde žil van Gogh.

More, pobrežie, to je už nuda. Dokonca aj naše mladšie decko už plávalo posledné dni len z povinnosti. Tak som sa obzeral, kam to zakárovať k moru, aby tam bolo niečo zaujímavé. A oblasť v okolí Saintes-Maries-de-la-Mer takou je. Chcel som vidieť vtáčie Safari. Plameniaky len tak voľne. A ryžové polia. Je to tak, netreba sa za nimi terigať kamsi do Vietnamu či do Afriky. Ale je pravda, že tie Márie sú už z Prahy dosť z ruky.

Trochu odbočím: Viete prečo toto cestovanie po toľkých kilometroch? Aby sme uvideli, čo nikdy nedokážete naplánovať. Oni na tých lokalitách sa už o nejakú tú atrakciu postarajú. Ale iste, môžete si pripraviť ešte podrobnejší itinerár a úplným naplánovaním každej minúty. Každej lokality. S rezerváciou každého prespania, každého predstavenia. Ale takto sloboda nefunguje!

Keď sme išli kedysi s manželkou na bicykloch skrz Poľsko k moru, jediné čo bolo naplánované bol smer a trasa kadiaľ. A na tretí alebo štvrtý deň ráno som zažil pocit absolútnej slobody. Večer sme postavili stan na najbližšej lúke. Ráno sme vyrazili, keď sme mali zbalené. Jedli sme, keď sme chceli jesť. Oddychovali sme, keď sme chceli oddychovať.

A tejto filozofie sa držím aj pri týchto cestách autom. Bude plný kemp? No tak to rozložíme na pláži. Zavretá reštaurácia? No tak si dáme studený obed. Ale čo vám budem rozprávať, pozrite si Forest Gump a Vykúpenie z väznice Shawshank. Možno to pochopíte, čo je skutočná sloboda.

Na juhu pri mori boli každú chvíľu predstavenia s drezúrou bielych koní. Vo Furkapasse sa dá vôjsť do umelej jaskyne v ľadovci.  Vo Verdone sa môžete člnkovať v kaňone. Neďaleko Hyeres sa objavila skvelá medená baňa so stálou teplotou 15 stupňou ako povestná studnička v Malom princovi. A na blízkom poloostrove sú parádne piesočné pláže s vodou po pás 200m od brehu. A len kilometrík-dva vedľa sú útesy na šnorchlovanie. Na Aiguille du midi vedie lanovka a v okolí Chamonix  to veru nie je jediná.  V antickom skanzene vám ukážu aj skvelý prístup múzea k detským výletom a bandu skutočne starých seniorov s celého sveta na tandemových bicykloch. V Arles nezaparkujete kvôli niekoľkokilometrovému blšiemu trhu.

A všade sa dá pekne poprechádzať a vidieť ta panoramata. A vidieť miestne detaily, ktoré doma ani nikde inde neuvidíte. Všade sa dá najesť úplne ale úplne inak ako všade inde.

Keď budete chodiť na jedno miesto, to je ako chodiť stále po dome. Ľudia cestujte po svete a zamilujete si slobodu! Svet je krásny, hlavne v tomto okolí. Len keby nebolo všade toľko ľudí, no Boh je spravodlivý, tak tú krásu sveta kompenzuje.

Nabudúce budú fotky.

Navigácia seriálu<< FR13 – Plánovanie a výbava na poznávací zájazd s večerným kúpaním

Zdieľajte obsah s priateľmi:

2 komentáre pri “FR13 – Tak kde sme to vlastne boli? V ľadovci aj pri mori.

  1. Zaujímavá filozofia spoznávania sveta. Dosť blízka a veľmi podobná mojej. V detailoch sú prístupy rôzne, ale tá filozofia je dôležitá. Fajn pripomenutie južného Francúzska. Často zisťujem, že všade je niečo nové, nepoznané, ale v zásade podobné, tak ako ľudia. Len žiť tam dlhšie by ukázalo možno veľké rozdiely.

  2. Veď to, že “Len žiť tam dlhšie by ukázalo možno veľké rozdiely.” Mám jasnú skúsenosť z Prahy. Nejaká budovaná ilúzia o hlavnom meste a potom tu žijem. Tých detailov, zaujímavých miest, kontextu prečo je dané miesto tak zaujímavé je tak veľa. Tak nekonečne veľa.

    A možno preto mi bohate stačí to vidieť z vonka a nezahlbovať sa. Vyzobávam si len to čo mi cvrnkne do nosa a vôbec sa nechcem zamýšľať, že mi ušla oveľa podstatnejšia, zaujímavejšia vec, atrakcia, lokalita.

    A tak či tak je to vlastne len ilúzia, že spoznávame ich miestne zvyky. Kto bol v Benátkach, kto niečo málo tuší o kvantovej mechanike a vplyve pozorovateľa na pozorovaný objekt, ten chápe. http://4m.pilnik.sk/bodler-pisal-o-dnesnom-mestskom-turizme/

Komentáre sú uzavreté.