PRP: Rozkážte si ajťákom, veď to platíte

Keď lekár povie, že venuje 15 minút pacientovi a potom k tomu 45 minút vypisuje papiere, automaticky musí nasledovať otázka: “Požadoval lepšie SW riešenie?”

A sme doma. Podnikatelia v zdravotníctve, áno, mám na mysli ambulantných lekárov, nenakupujú špičkový SW.

Už 10 mesiacov po zavedení eReceptov do plnej prevádzky sa zas objavujú chyby spôsobené neaktualizovaním databáz liekov v ambulantných SW.

Je to stále dookola. Preto moja rada na tento piatok znie:

Rozkážte si ajťákom, veď to platíte

A nie je to len v oblasti zdravotníctva. Keď by sme to vzali do dôsledkov, tie debilné štátne služby, keď nosíme lajstrá z úradu do úradu, aj tam je to o tejto rade.

V obchode a za vlastné peniaze sme schopní aj 3x reklamovať, kým nedostaneme očakávanú kvalitu. Hodiny vyberáme, porovnávame parametre výrobkov od rôznych výrobcov.

A keď si máme rozkázať lepšiu ergonómiu v SW riešeniach, tak čušíme. Trikrát sa to reštartuje, poradie políčok je v rozpore s obvyklou  praxou. Musíme sa 1000x za deň triafať do ikonky veľkosti 3×3 milimetre. A čušíme.

Lebo môžem, lebo viem

Pamätám si, ako som stával v Mlynskej doline na začiatočnej zastávke linky číslo 39 na tom jednom špeciálnom mieste. Keď a pohol Ikarus a pristavil pri chodníku, zastali mi dvere priamo pred nosom. Rezko som vybehol po strmých vysokých schodoch a uvelebil sa vo štvorke, stiahol klobúk do čela a schoval ruky pod pazuchy. Čakalo ma skoro trištvrtehodina jazdy na farmaceutickú fakultu.

Vybehol som, lebo môžem. Vždy som sedel, lebo viem ako na to. Pre seba.

Po škole som veľmi dobre vedel ako sa dajú ľudia otráviť na 183 spôsobov. Tak ako? Aj môžem, lebo my lekárnici máme kľúče od skrinky s jedmi. Aj viem, lebo nás lekárnikov to 5 rokov učia.

Dnes mám možnosť ovplyvňovať… No proste kadečo. Môžem aj viem ako.

Každý jeden z vás, čo tam teraz do tých monitorov čučíte niečo môžete, lebo viete ako na to.

Pred dvomi tisíc rokmi plus mínus nejaké tie drobné tiež jeden srandista mohol. Mohol kadečo a urobil tak málo. Ešte aj za to liečenie sa hanbil. Veď to bolo pre neho len taká maličkosť, tak prečo toľké caviky okolo toho.

Ak mu ja niečo vyčítam, tak to, že mohol poriadne dokorán otvoriť Pandorinu skrinku.

Je tu zas prvá adventná nedeľa. Príprava na radosť. Na spoločnú radosť, že sa to zas a znova stane. Radosť, že môžeme, lebo vieme ako na to, ako sa potešiť z toho, že my sme tí vyvolení. My vieme. A tak môžeme byť viac ako ostatní.

Ups, naozaj to takto chcel? Naozaj je našou úlohou byť sami pre seba? Ja naozaj neviem. Len sa tak zamýšľam.

Tak ako vy, dostal som slobodnú vôľu. Môžem to, čo viem, použiť pre svoje blaho. Alebo môžem so znalosťou zvykov šoféra Ikarusu vybehnúť strednými dverami, vyjsť v ústrety neznámej pani, pomôcť jej silou svojich paží po predných schodoch a veľkosťou svojej postavy zahradiť pre ňu voľný priechod k sedadlu.

Môžem, lebo viem.

Iste, je skvelé môcť. Je skvelé vedieť. Päť rokov som sa na fakulte snažil, aby som mohol nastúpiť do najbohatšieho priemyslu na svete – priemyslu s liekmi. Keď sme s kolegami z ročníka pár mesiacov pred promóciami sedeli ako vrabce na streche átriákov, strašne sme sa tešili, že už toto obdobie materiálnej chudoby končí.

Vedeli sme a táto vedomosť nám otvárala brány k mnohému, čo budeme môcť.

Dostali sme vedomosti, aby sme mohli pomáhať pri liečení. Aj seba, aj iných. Dostali sme slobodnú vôľu a ostalo len na nás, či budeme otravovať, alebo liečiť.

On to onehdá nerobil pre seba. Robil to pre ostatných. Tak skúsme. Sú tu 4 týždne nachystané v prítmí pred slnovratom, pouvažovať, či by sa trošičku nedalo aj pre niekoho iného. Napríklad čisto sebecky pre manželku alebo pre svoje vlastné deti. Oni sa potešia vrátia mi to svojou láskou.

A lásku iných, tú ja rád prijímam.

Veď keď môžeme, prečo by sme aspoň neskúsili. Nie pre seba, nie pre mňa. Skúsiť pre niekoho. Veď keď viete, prečo to nevyužiť, že?

Tak ako už mnohokrát v ostatných rokoch, prejem vám pekný premýšľavý advent.

Kvôli obedu dve hodiny po východe slnka nik neumrie, tak si ten letný čas majte

Vďaka posunu na letný čas vstávame so sliepkami, aby sme stihli prísť z práce dlho pred západom slnka. Akurát sa tomu hovorí 9:00. A to znie politicky dobre. Dokonca, no že mi jazyk neodpadne, znie to progresívne (5, 6, 7, 8, 9 je rozhodne progres).

Ak by ste mali dosiahnuť rovnaký efekt pri nastavení vedecky správneho SEČ, museli by ste vstávať so sliepkami. Akurát by to bolo o 5:00. A to znie ako od stachanovcov, priam spiatočnícky (9, 8, 7, 6, 5 je rozhodne úpadok)

A čo si, vy slepice a kohúti, myslíte, že vekslovanie čísiel po ciferníku hore dolu nejako tých 10-16 hodín slnečného svitu na 48 rovnobežke natiahne?!? Riť Paľovu!

Je samozrejme úplne jedno, kedy sa tých 8 pracovných hodín začne. Či bude na hodinách 6:00 alebo 10:00.  Stačí, aby to bolo hlavne počas brieždenia.

Ako hovorieval Ford: “Ak chcete Ford-T, môžete chcieť akúkoľvek farbu, keď bude čierna.”

Možno ten trvalo letný čas bude mať nakoniec aj nejaké to dobré poučenie. Napríklad, že  “progresívna” nálepka za každú cenu je hovadina a že “priama demokracia” je fašistické zlo. Napríklad, že keď už vrážame toľké peniaze do vedy a výskumu, tak by sme si vedcov aspoň mohli vypočuť, kým prevezmeme zodpovednosť za dôsledky vlastného rozhodnutia. Lebo práve takto funguje liberál a demokrat – počúva názory a berie za svoju slobodnú voľbu aj zodpovednosť.

Tak si majte obed nie keď je slnko najvyššie, ale hodinku-dve po východe slnka.

Tak to tentokrát nechám pokojne v rukách progresívnych ružolícich nadšených.

To my lekárnici robievame. Stojac opodiaľ sledujeme a keď nejde o život, pokojne vás necháme prinajhoršom si nabiť mandibulu. Aspoň nám potom s drôtom v hube nebudete držkovať do vecí, kde o život naozaj ide.

 

 

Nekonečná dilema Československa roku 2018

Je 30.10.2018 na Slovensku jednorázový štátny sviatok. Veď Martinská deklarácia vole. A je tu zas dilema.

Som rodený Slovák. Dokonca aj plastovú kartičku mám s dvojkrížom. Sedím v Prahe. S humorom hovorievam, že žijem rozkročený nad riekou Moravou. Pokračovanie si iste domyslíte.

Tak ako? Mám voľno? Nemám voľno?

Mám od minulého týždňa rozpracované tri analýzy. Jedna je pre klienta v ČR. Druhá je pre klienta v SR. A tretia pre EU projekt.

Pracujem? Mám voľno?

A do toho teraz prišla dilema s nastavením hodín.

Vedecky správne a logické je nastaviť na trvalo SEČ. Tak, aby bolo o 12:00 slnko na oblohe najvyššie. Keď chcete mať po práci ešte 6-7 hodín slnečného svitu, tak skončite pracovať o 12:00 Jáj, to by ste museli začať pracovať o 4:00 či s astronomickým brieždením.

Politicky správne a logické by bolo nastaviť natrvalo SEČ+1 hodina. Ak nie aj +2 hodiny. Nie populisticky, ale prísne politicky v zmysle –  vec verejná. Verejný priestor využívame hlavne popoludní. Tak by bolo vhodné mu dopriať aj dlhší “večerný” slnečný svit.

To sú dilemy narodeného v Československu a aj 26 rokov po jeho aktuálnom 3. (4. 5. vyberte si podľa pocitu) zániku žijúcom v Československu. Nikdy to nebolo jednoduché tu žiť a ani dnes nie je.

Ale stále je to nič oproti dilemám, ktoré môžu trápiť takého rodákov z Mukačeva či Chrustu pracujúcich kade-tade po Česku či Slovensku.

Pri takýchto úvahách si spomeniem na môjho nebohého deda – Košičana. Narodil sa za c.a k. v roku 1898. Celý život prežil v Košiciach a južnom okolí. Žil tak v 5 štátoch a do svojej smrti v roku 1996 zažil 7 štátnych zriadení. Niektorí by napočítali aj 6 či sedem štátov a pokojne aj 10 štátnych zriadení. V Košiciach.

Nebudem do komplikovať tým, že to bol telom a hlavne dušou eisenboňák a teda logicky fanúšik Lokomotívy. Takže si pri sprievodcovaní na Košicko-Bohumínskej trati iste zažil na tomto území aj ďalších 5-6 štátov a systémov.

Československo naozaj nikdy nebolo jednoduché miesto na život. Naozaj nie je dôvod predpokladať, že to bude v budúcnosti inak. Prajme si do ďalšej storočnice, aby nás trápili len otázky, či si máme dopriať voľno aj v mene Česka aj v mene Slovenska aj v mene EU.

Veru, aj EU administratíva má ohlásené oficiálne Public Holiday. Napríklad už 1.11.

A veď len spolužitie od nás chcel

Také jednoduché sa to zdalo: Milujte a množte sa!

A potom sme dostali slobodnú vôľu. Právom slobodného človeka je robiť si čo len podľa vlastného uváženia chce, aj sprostosti. No veď to: Podľa vlastného uváženia.

Ako hovorí jedno Murphiho pravidlo: Ak urobíte niečo tak, aby to mohli používať aj hlupáci, tak to budú používať len hlupáci.

Pôvodne to naozaj vyzeralo ako dobrý nápad. Vždy sa to pôvodne zdalo ako dobrý nápad. A zas to dopadlo ako vždy.

No je len a len v našich silách, aby to dopadlo, ako sami chceme.

Je to tak, priatelia, zas som vysával, zas som pri tom počúval do sluchátok Horkýže a zas mi popri tom behali po mozgovni čo sa mojim dendritom len zachcelo. Zvyšovanie entropie je drina. Hlavne na mozog.

 

Už mi zasa siahajú na <a href=

Článek 13 bude vyžadovat, aby jakékoliv sdílení či citování bylo doprovázené uzavřením smlouvy/dohody zda to může být uděláno a za jakých podmínek. Lobby médií doufají, že jim za každý nasdílený odkaz a citaci „někdo“ začne platit – ne koncový uživatel, ale Google, Facebook, Twitter, Apple, Microsoft, Pinterest atd.

Vytvářet zákon co má zajistit jedné podnikatelské skupině příjmy na úkor jiných a na úkor svobody Internetu a projevu je absurdní. Celé je to navíc určeno tak, že kdokoliv citující, sdílející či citují musí mít souhlas vydavatele.

Zdroj: Poznámky k Article 13 a Article 11. Cenzura a zpoplatnění odkazování – POOH.CZ

 

A zas mažú na Facebooku komentáre

Prípad Facebook maže príspevky nie je probléme dodržiavania ľudských práv – slobode slova. Tú Facebook nikomu neupiera. Fakt nie. Akurát si táto súkromná firma praje, aby táto súkromná osoba realizovala svoje právo niekde inde.

Súvislosť: Preto tak bojujeme za trhové prostredie, aby sme nemuseli monopolom diktovať to, čo diktujeme ľudskej spoločnosti ako celku Listinou – dodržiavanie ľudských práv. Pretože v prípade, že existuje práve a len jedna možnosť, ako ľudské právo realizovať, tak je tento monopol povinný ho zabezpečiť.

Boj za fungujúci trh je z pohľadu šlamastík, ktoré prinášajú monopoly návrat z naozaj významne kratšej cesty do normálu.

Súvislosť: Z dobrých dôvodov niektoré témy sú aj v rámci slobody slova obmedzené. Práve tie, ktoré sa týkajú nadradenejších slobôd. Napríklad tej o rovnosti ľudí a práva na život. Ak začnete šíriť fašizmus, komunizmus či rasizmus, je z dobrých dôvodov samozrejmé, že na akékoľvek svoje ľudské práva môže zabudnúť.

Nechať rozhodovanie o čom, čo je fašistické, komunistické či rasistické vždy až na súd sa nám v histórii už párkrát neoplatilo. Preto strpíme v tejto otázke radšej prísnosť ako spravodlivosť. Radšej párkrát omylom siahnime niekomu na slobodu slova, ako by sme mali dopustiť, že niekto siahne na oveľa vyššie postavené ľudské práva – právo rovnosti ľudí a právo na život.

Je paradoxné, že sa nikto neodvoláva práve na rovnosť ľudí medzi sebou v prípade Facebooku. Mali by oveľa väčšie šance.  Postaviť námietku  tak, že ma FB diskriminuje oproti heterosexuálnemu bielemu mužovi… O pardón, chcel som napísať: Oproti ružolícemu, progresívnemu, multikultúrnemu, dobroserúcemu, tolerantnému a všeobjímajúcemu eugenikovi, teda takto postavená námietka by mala iste pevnejšiu pôdu pod nohami.

Tak, keď už som si takto pekne vyriešil jednoduchšie otázky, mrknime sa spolu na otázku oveľa komplikovanejšiu:

Je FB naozaj jediný nástroj na realizáciu slobody slova v internetovom priestore? To už nie je dnes tak triviálna otázka. Má monopol v na prevádzku sociálnej siete? Má. Môžete publikovať kdekoľvek na sieti? Môžete.  Tak, a teraz buďte múdry.

Doteraz sme mali skúsemosť len s monopolmi na druhej úrovni. Samotný protokol bol vždy voľne k dispozícii. E-mail, ICQ, telefónny hovor, WWW/http, blogy/RSS – to boli všetko buď protokoly, alebo otvorené platformy, kam sa mohol napojiť akýkoľvek poskytovateľ a vaši čitatelia vôbec nepoznali, na akej platforme, u akého poskytovateľa ste vy. Mohli byť u svojho a nemuseli sa prispôsobovať.

Hovoril som to už v roku 2010:

Všimnite si, základným rozhopdovacím mechanizmom, či sa do niektorej sociálnej siete pripojíte je prítomnosť vašich známych. Bez nich to nemá cenu. A naopak, odísť, znamená nie opustiť tú sieť, ale tých známych. To v prípade drôtov a obsahu nepoznáme. Drôty sú nám z princípu internetu ľahostajné a obsah je kopírovateľný a nezávislý na umiestnení.  Ale len do momentu, keď jeho zobrazenie je závislé od proprietárneho prostredia konkrétnej sociálnej siete. Sociálne siete sú snahou o sprivatizovanie internetu | M+M+M+M=4m

Doteraz v histórii internetu sa nikdy prijímateľ vašej slobody slova nemusel aktívne pachtiť za vami myšlienkami k vášmu poskytovateľovi v takom obrovskom rozsahu, ako je to v prípade sociálnych sietí úvodu 21. storočia. Veď práve Google+ havaruje práve preto, že tam nie sú tí správny ľudia. Twiter to isté v bledomodrom.

Súvislosti: Už v roku 2010 som upozorňoval , že FB nie je komunikačný nástroj je ale že FB je hosting.

Tak ako Google nie je vyhľadávač, ale mediálna agentúra, rovnako Facebook nie je komunikačný nástroj, ale webhosting. Zdroj: Takí ľudia blogujú, čo by jakživ neblogovali | M+M+M+M=4m

 

Pozor nemýliť so súbojom užívateľov Faceboku medzi sebou

Hore som rozoberal vzťah FB-občan. Teraz sa pozrime na vzťah občan-občan. Teda keď vám niekto, alebo niečo zmaže vaše príspevky.

Ste u mňa doma na mojom blogu, mojej stene, mojej… proste láskavo som vás pustil dnu v dobrej viere, že mi nebudete škodiť. A čo to znamená škodiť, to je len a len na mojom posúdení pána domáceho.

Takže, keď nabudúce prídete, ani vás nepustím cez prah svojho osobného priestoru. Tak to naozaj je. Môj blog – môj hrad. Moja stena na Facebooku – môj osobný priestor. A keď mi leziete do môjho osobného priestoru, je mojím dobrám právom vás z neho na základe mojej osobne ľubovôle vyhodiť, alebo ponechať vo vnútri.

Nadutá elita maže komentáre?

Ale kdeže. len nechcem strácať čas s idiotmi. Také jednoduché to je. Ako Prvá metóda podľa Indiana Jones.

Nemýliť s druhou metódou podľa Indiana Jones