49

Keď som bol pred nejakým časom na stretávke našej gymnaziálnej triedy, uviedol som svoju informáciu o doterajšom živote slovami: „Asi to bude najkratšie a asi aj dosť nudné.“ Aj tento text bude asi veľmi krátky a nudný.

S manželkou sa poznáme 30 rokov a spolu v manželstve žijeme 25 rokov. Vyprodukovali sme dve deti, dnes dospelé, žijúce riadnym životom pracujúcej inteligencie. Jo a keby ste chceli vedieť ostatné – tak stačí si predstaviť sieťový graf z jedného dielu Básnikov.

Aj dovolenka v Bulharsku bola, aj auto bolo, v podstate máme aj letný byt. akurát som sa nestal vedúcim odboru.

A to je vlastne všetko. Je to 25 rokov a áno, dá sa to. S jednou ženou (a ona s jedným mužom) v jedom spoločnom živote.

Žiadne dobrodružné zháňanie DNA pre výrobu potomstva po čertoch diabloch. Žiadne 4 mená a 8 priezvisk detí. Žiadne podivné predmanželské, manželské a pomanželské zmluvy. Teda okrem tej jednej – medzi mnou manželkou a Bohom.

Sľúbili sme si, vyslúžili sme si a žijeme si v tom manželstve. A ako to tak vyzerá, už v ňom aj dožijeme. Je to prístav, kde nás má kto pohladiť. Kde sa prikryjeme dekou keď treba. Doma.

Už skoro 30 rokov som doma v náručí svojej manželky. A 25 rokov je to zmluva naša a večná.

Hej, to je asi to, čo to vystihuje – 25 rokov našej zmluvy, ktorú sa snažíme dodržiavať, lebo je to dobré, lebo nás to baví, lebo sme furt do seba zaľúbení.

Dohodnúť sa na manželstve, to je jednoduchá vec. No dobre, trochu komplikácii prináša zvyk organizovať pri tom ten mejdan. Ale inak je to na začiatku len pár slov a viera.

Dnes, po 25 rokoch môžem povedať, že sa to dá udržať aj 25 rokov a ak bude príležitosť, aj 50 rokov. Dali to moji rodičia, dali to rodičia manželky. A dali sme to aj my.

Viete čo? Je to dobré. Viete čo? Dá sa to. Fakt to existuje.

Narodeniny a už vonkoncom meniny, to sú nezaslúžené oslavy. Vašou úlohou bolo len podvoliť sa akejsi chemicky riadenej akcii a hlavne sa nezašprajcovať o panvové kosti. Inak to narodenie za vás odmakal niekto iný. A vaša zásluha o meno, ktoré nosíte? Pff!

Hej, manželstvo, spolužitie, to je už iná káva. To už nie je ako pichnúť dávku oxytocínu a už to frčí ako namydlený blesk. Alebo aj nie a trvá to hodiny, ani farmakológia nie je dokonalá.

Každý rok, každá udalosť v manželstve je zásluhou len tých dvoch. Keď máte tých 25 rokov za sebou, je to len a len vaša zásluha. Vy ste si to odmakali spolu a navzájom a pre seba a pre toho druhého.

Manželstvo začína tým, že si ho vysluhujú navzájom sami sebe manželia. Už to je prvá zaťažkávacia skúška. Niektorých pri tom zachráni len to, že slovo „meno“ má na začiatku písmenom „M.“.

Tak, ako zákerne to začína, to nebezpečne aj pokračuje. No čo si budeme nahovárať, manželstvo je o živote a ten je životu nebezpečný.

Tak napríklad, k dieťaťu vám nikto nedá návod na dve stránky. Môžete to mať odkukané, dokonca, ako ja, to môžete mať natrénované na mladšom súrodencovi, stále sa realita ukáže plná neznámeho. Ani na príručky nie je spoľahnutie. V knihách napíšu, že decko má v tom a tom mesiaci hovoriť go-go a to vaše nie a nie. Čo máte spraviť s prihorenou kojeneckou fľašou, to vám neporadí nik. Ani vrátiť sa to nedá.

Neostáva ísť len krok za krokom. Deň za dňom. Lebo nech to robíte dobre alebo zle, čas je na vašej strane. Aj tá najťažšia povinnosť, aj tá najväčšia osobná šlamastika sa vždy stane minulosťou a musíte žiť ďalej. Furt je tu ten druhý, ktorého ste si skrotili a ste za neho zodpovedný. Nie už len za seba, ale za neho a ešte k tomu aj za vás oboch. A množí sa to.

Nie je čas na včerajšok. Môžete riešiť ďalšie ráno, ďalší deň a ďalší hlad a teplo a sucho. Áno, môžete nie musíte, lebo vždy sa to dá vzdať, vždy sa dá na všetko vykašľať a nájsť si riešenia mimo manželstva.

Každý deň v manželstve je môžeš, ale nemusíš.

Tak prečo v ňom zostávať? Lebo je to dobré. Fakt, verte mi, mám za sebou 25 rokov a neexistuje iné odporúčanie, ktoré by som vám dal, ako to, že je to dobré žiť v manželstve. Mohol by som vymenovať možno aj tisíc dobrých vecí, ale iste by som na sedemdesiat dva zabudol. Tak to berte ako to tu leží: Je to dobré.

Ale aby ste nepovedali, jednu lahôdku spomeniem. Na konci dňa príde večer a príde to, čo mám na manželstve asi najradšej, večer môžem riešiť ďalšiu pusu na dobrú noc.

Pusa na dobrú noc je stelesnením výhody manželstva môžeš aj keď nemusíš. To nikde inde nemáte. V žiadnom vzťahu, na žiadnom mieste to nie je. Len a len manželstvo má výhodu môžeš aj keď nemusíš. V manželstve je vždy niekto pripravený na bozk. Takže môžeš aj keď nemusíš. A to stojí za všetky planéty vo Vesmíre. Čo planéty. Za všetku hmotu aj energiu nášho vesmíru.

Bozk je každodenné potvrdenie zmluvy, našej a večnej. Je v ňom vždy obsiahnuté to, ako sa naše manželstvo akurát má. A je jedno, či je len virtuálny, či je to prísľub niečoho väčšieho, alebo je to len myšlienka skrz izbu alebo stovky kilometrov. Alebo je to pusa ako včera a ako predvčerom. Na funkciu to nemá vplyv. Vždy je to stelesnenie výhody, ktoré dáva len manželstvo. Môžeš aj keď nemusíš. 

A potom sa jedného dňa zobudíte a je to na deň presne 25 rokov a k tomu ďalší deň. Decká sú dospelí ľudia a referujú čo bolo v práci, ak sa im chce. Takže si ostanete zas len dvaja. Tak ako ste na to boli na začiatku a potom celých tých 25 rokov.

V manželstve tam niekde v tomto svete niekto pre vás je, koho môžete chytiť za ruku. A to je dobré.

Deň za dňom…

Ďakujem láska moja.

Práve 12.9. večer som nastúpil do auta v Prahe a po polnoci vystúpil na strednom Slovensku. Tak začala moja dobrovoľná osobná odlúčenosť, ktorá sa z týždňa dvoch natiahla už na mesiac.

Nie, nie je to pre každého. Ja som introvert, moja robota je celá na webe a v počítačoch, projekt, na ktorom robím už vyše 2 roky je od začiatku samý webexový online meating s kolegami z celej EU. Od roku 2007 som konzultant na voľnej nohe a kde si pustím počítač, tam mám kanceláriu. Som prosto Európan.

Mám tu veľkú záhradu, fakt veľkú. Ešte viac jabloní a na nich tohto roku záľahu krásnych jabĺk. Som doma a domov za manželkou a naším maturantom si Whatsapujeme videjkom.

Nie je to ono, ale keď si spomeniem, ako sme si s manželkou 4 roky cez leto písavali listy, ako som v roku 2000 chodil v Prahe volať z telefónnej búdky a domov vytáčal asi 12 miestne číslo nejakej lacnej internetovej služby…

Dnes je to vlastne paráda – videohovor môžete mať permanentne pustený aj 4 hodiny a spolu si variť, čítať, či len tak byť a pritom aj 500km ďaleko.
Nie, nie je to ono, chýba pohladenie, bozk na uško. Keď ma to tu prestane baviť a pozbieram jablká, sadnem do auta, naložím jablká a pofrčím za ňou.

Doma môžem byť aj tam. Ako som napísal, ja som introvert, mňa to doma baví. A doma som v Československu, alebo pre tých mladších, v Európe.

Včerajšie tlaky vyústili.

46.

A život ide ďalej. Akvárko žije, zatiaľ sa v ňom neutopil žiaden mobil. Svet sa točí tiež ďalej.

Čo dodať? Ako vždy, zase nič. A zavolám svojej mame a zagratulujem jej k výročiu skvelého výkonu. Prežili sme to obaja a to si zaslúži oslavu.

46 – čo je to za podivné číslo. Ani prvočíslom nie je. Ani do Fibonacciho postupnosti nepatrí. Čo už s takým číslom? Ako prišlo, tak odíde.

Včera bol ten deň, keď som sa pozrel do priestoru izby a napočítal som troch dospelých. Zatiaľ vzhľadom, ale kto z nás troch môže povedať, že je intelektuálne dospelý?