Zdravotníctvo postavené na šťastí nahraďme rovným prístupom

Čo myslíte, ako ďaleko sme k bodu, kedy liečbu A alebo liečbu B dostanú správny voliči? Mať len šťastie, aby ste dostali správnu liečbu, tento bod sme už zdá sa dosiahli. Ste preto na svoj demokratický štát hrdý?

Štěstí naopak měl horolezec Jan Trávníček, který loni vylezl na K2 – a to přes to, že trpí od dvaceti let psoriatickou artritidou a po roce 2000 už to vypadalo, že pro něj pohyb do budoucna nebude možný. V roce 2007 dostal biologickou léčbu a dnes je pátým Čechem, který vylezl na K2, a čtvrtým, který stanul na vrcholu Annapurny – s biologickým lékem v termosce.

Léčba pomohla také 42leté Haně Dvořákové, které před pěti lety lékaři diagnostikovali sklerodermii progresivního typu. Pojišťovna jí však po žádosti lékaře o biologickou terapii odpověděla, že se na její chorobu nevztahuje. Nakonec ale po změně pojišťovny pacientka na léčbu loni nastoupila. „Kdybych léčbu nedostala, dnes už nechodím. Teď mám radost ze života. V revmatologickém ústavu jsem ale viděla řadu pacientek se stejnou diagnózou, jako mám já. Jsou to mladé ženy, které mají malé děti a jsou na začátku nemoci. Bohužel jsem zatím asi jediná s touto diagnózou, kdo biologickou léčbu dostává,“ poukazuje na smutnou skutečnost Hana Dvořáková.

Zdroj:  Většina Čechů neví, co je biologická léčba. Pletou si ji s bylinkami | Zdravotnický deník.

Ja vám navrhujem: Prestaňme sa v zdravotníctve konečne spoliehať na šťastie!

Vedľajším účinkom presadzovania rovného a solidárneho prístupu poistenca k liečbe je, že bránim, aby ste si to mohli vybaviť na úkor spoluobčana.  A súčasne je to boj za istotu, že vás, konkrétne vás, nikto zo spoluobčanov neokradne o vaše vyliečenie. Že budeme mať všetci rovný prístup k zdravotníckej solidarite našich spoluobčanov.

Keď sa ma nedávno priateľ pýtal, ako sa má dostať k špičkovej liečbe kolena, tak sme nakoniec po diskusii prišli k jednoznačnému záveru: Nesmieš dovoliť, aby lekár rozhodoval o výbere tvojej sadry bez toho, aby ti navrhol “liečbu hokejového reprezentanta”. Musíš ho udržať v čistej medicíne. Tam je dobrý. Medicína u nás je skutočne dobrá. Ale chráň sa toho, aby začal uvažovať, čo si on myslí, že by bolo pre teba dobré bez toho, aby ti predostrel všetky alternatívy.  Nesmie začať uvažovať o peniazoch skôr, ako ti predstaví čisto medicínske alternatívy. Tvoj lekár pozná tvoju chorobu, ale predsa nepozná tvoju peňaženku. Tak nech rozhoduje o chorobe, nie o peniazoch.

A presne o tomto je rovný a solidárny prístup poistenca k liečbe. Peniaze, ako argument za lekára vyrieši politická dohoda občianskej spoločnosti. Podklady dodá odborná verejnosť.

Pan profesor Vyzula mluvil o oblasti onkologie, která je na tom o trochu lépe, protože když má někdo nádor, je z pohledu plátců nákladná péče přijatelnější. Je tady ale velká oblast onemocnění, jako je roztroušená skleróza, revmatoidní artritida, zánětlivá střevní onemocnění, psoriáza a mnoho dalších, kde má biologická léčba prokázaný efekt jak z hlediska kvality života, tak progresivity onemocnění. Pokud má nemoc bojovné pacientské sdružení, jako třeba roztroušená skleróza, je situace lepší, ale pokud pacienti tak militantní nejsou, je to horší.

Čo to je za princíp  “bojovné pacientské sdružení”? Sú to obyčajné emócie choroby. Je to obyčajné osobné rozhodovanie “podľa citu”. Je to čistá demokracia. Kto presvedčí ostatných vyhráva.

Bolo by skutočne fajn oddeliť diskusiu o peniazoch od emócii choroby a obe veci oddeliť od profesionálnej medicíny. Už dopredu hovorím, že sa nám to nikdy nepodarí dokonale. Ale treba sa aspoň pokúsiť.

Nalejme si čistej pepsicoly, rozhodnutie čo je štandard a čo nadštandard je z 40-20% len a len politické rozhodnutie. Preto hovorím o politickej zhode.

Buď sa dohodneme v našom štáte, že v indikovaných prípadoch neposkytneme biologickú liečbu nikomu a budeme plne hradiť špičkovú ortopédiu nie len hokejovým reprezentantom, ale skutočne všetkým. Alebo budeme vyberať viac peňazí a bude na všetko pre všetkých. Alebo ukrátime spoločenskú solidaritu na bagatelné choroby a budeme platiť za biologickú liečbu rovnako každému, komu by mala byť indikovaná. Alebo sa dohodneme, že schválime úplne iný návrh odbornej zdravotníckej verejnosti.

Zlých riešení je na výber nekonečno. Nikdy nie je čas urobiť to poriadne, ale vždy sa nájde čas urobiť to ešte raz. Tak to už konečne skúsme urobiť poriadne.

Potrebujeme definovať zdravotnícky štandard a nadštandardČíselník výkonov a materiálu. Poistenie a pripoistenie. Skutočná súťaž ambulancii a poisťovní o pacienta. V prvom kroku nech je aj nadštandard plne hradený. Ale konečne ho spíšme a sprístupnime ho tak všetkým. A konečne vyčíslime, čo to všetko stojí. Budeme mať reálne čísla nad ktorými budeme môcť normálne demokraticky rozhodovať, či to naozaj je hodno tých cien (regulácia maximálnou cenou) alebo či to vôbec chceme dopriať každému (reorganizácia nadštandardu a regulácia úhradou).

Nech už sa rozhodneme akokoľvek, jedno treba mať stále pred očami veľkými písmenami:  Európsky štát v 21. storočí by mal byť schopný poskytnúť solidaritu s chorými systémom vysoko solidárneho zdravotného poistenia. Čokoľvek, čo štát robí, by malo prihliadať na schopnosť budovať túto solidaritu. Na čo iného máme mať štát, ak nie na to, aby bol našou záchrannou sieťou, keď sa nám nezadarí či keď sme si vytiahli smolnú kartu s nejakou c-čkovou diagnózou?

Načo sa analyzuje kvalita života na vedeckej úrovni, keď má náš štát pravidlo, že všetci majú nárok na všetko, ale musíte mať šťastie, aby sa na vašu liečbu peniaze našli?

Zdieľať?