Dnes budú dva príbehy zo života. Dve zadania. Jedno prevzaté, vo všetkej počestnosti ocitované, druhé… No veď hovorím ako zo života.

Unesiem jeden komentár k jednému článku. Je úplne jedno o čo v tom článku ide. Ide mi teraz o ten komentár. Ten komentár kľudne môže byť samostatná entita voľne poletujúca v priestore. Preto dúfam, že ako samostatná entita sa aj ukáže. No, prosto, tutok je:

Kdysi dávno jsem si představil takovou situaci a položil jednu banální otázku. Tu situaci a tu otázku těď předložím i Vám.
Situace:
Představte si, že je pondělí ráno a že máte 1 milion Korun v hotovosti.
Otázka zní:
o s těmi penězi uděláte, abyste druhý den v úterý ráno měli o jednu Korunu více? Abyste měli 1 milion a 1 Korunu k tomu??

Zdroj: » Jakou cenu maji penize? – komentár č.28848

V čom spočíva najväčšia záludnosť tohoto na pohľad jednoduchého problému? Napríklad v investíciách. Veď len nahoďte do pľacu akýkoľvek návrh. A vzápätí analyzujte, čo na naplnenie plánu potrebujete kúpiť, priniesť, dať dohromady. A budete to mať všetko k dispozícii hneď, tak aby o 24 hodín boli náklady splatené a ostala tá jedna koruna navyše?

Lámal som si hlavu, čo s tým miliónom v tom myšlienkovom pokuse urobiť. A vždy som narazil na tie náklady. Keď som po 24 hodinách zbilancoval, tak som bol v mínuse. Z dlhodobého hľadiska sa ukazovalo, že vznikde nechutná nadhodnota, ale zadanie je neúprosné: „…abyste druhý den v úterý ráno“

A to sa dostávam k druhej kulehe, skrytému uhoľnému kameňu, na ktorom bolo postavených už toľko geniálnych nápadov. No stačilo škrtnúť, uhoľný kameň zahorel láskou k rodnému drevu a celá stavba, aj keď postavená na skale, sa zrútila. Tieto dve vety by kľudne mohli byť samostatným zadaním v kvíze: odhaľte 110 skrytých citátov z Knihy prísloví v nasledujúcej vete. Ale späť ku kulehe, skrytému uhoľnému… no veď viete o čo ide, nebudem, to teda znovu vysvetľovať. Takže tá druhá výzva, ktorá je štandardným problémom všetkých zadaní, je zadanie samo. Naša neschopnosť naplniť ho tak, ako znie. Hľadať počas riešenia uľahčenia, ktoré tam nie sú. V odpovedi hneď priniesť 12 výnimiek zo zadania, pri ktorých sme zadanie splnili tak, že by eventuálne aj platiť mohlo. Namiesto naplnenia zadania, naše myslenie začne riešiť problémy, ktoré v tom zadaní nie sú. Problémy, ktoré si pri jeho riešení sami pred seba položíme.

Ten čas je potvora. Fyzici ho zaradili medzi tri súradnice priestoru ako ich prirodzenú súčasť. Uteká medzi prstami, pomimo nás a nepýta sa nás na názor.

Teraz som v tej fyzike dobrý. Dcéra je doma chorá a užívame si to. Má presne ten vek, kedy netuší ako fungujú základné veci vo fyzike, chémii, biológii, ale je už schopná ich chápať, učiť sa, spájať si ich. Riešili sme rozpúšťanie cukru vo vode, presýtený roztok, druhý termnodynamický zákon, dôležitosť názvoslovia, slovník cudzích slov… prosto všetko naraz. Každým slovom, ktoré som použil som musel vysvetľovať to predchádzajúce vysvetlenie toho predchádzajúceho pojmu. Strašne si to užívam, s akou dychtivosťou počúva. Pri obede som jej hovoril čosi o tom, že draslík prináša penicilínu rozpustnosť, ale že sám je to kov, ktorý na vzduchu horí. A celé to začalo tým, že prečítala latinské kálii ako calcii, keďže hneď vedľa videla šumivé klalcium a mne sa nezdalo, že by penicilín bola vápenatá soľ. Veď to by nemalo logiku. To by sa nedalo odvodiť. Užívam si svet podľa Matelka: Čujte čo čo čo. Čujte sa sa sa. Čujte čo čujte sa v svete stalo.

Chcel som sa trochu viac zamyslieť, ale nejde mi to. Stále ma prenasleduje jedna otázka. Hm, tak tento spot bude práve o tých filozofických otázkach každodenného bytia. Prachy sme vyriešili, teraz skúsme každodenné spolužitie. Tentokrát pre situáciu nemusím chodiť ďaleko:

Kráčate po spoločnej domácnosti a vidíte ten problém. Ten prúser obludných rozmerov. (Typicky pavučina v pravom hornom rohu vašej kuchyne.) Vy ho vidíte. On/Ona nie.

Je správne čakať na ten moment, kým ho/hu (jeho/ju – jemu/jej (ako len gramaticky chcete)) to napadne? Alebo si ušetriť čas a rovno mu to povedať?

Zas je to o tom čase. Hm. To bude tou jeseňou.

Ako to tak píšem, kladiem písmená z klávesnice na obrazovku, tak mi napadlo, že problém s pavučinou pretavím do ankety na tento mesiac. Máme babie leto, ktoré je pomenované práve po nejakých tých pavúkoch čo poletujú okolo nás, tak sa to aj časovo hodí. zapadne to do atmosféry obdobia.

Keď už som v tej melancholickej nálade, na chodbe mi kvasí 30+5 litrov burčáku. Ak máte cestu okolo zastavte sa. Porozprávame sa o nesmrteľnosti babích liet, potravinovej chémii, pocuckáme.

Aha, tento spot nemá podľa vás zmysle. Hm, aký zmysle má život? Odovzdanie DNA nasledujúcim generáciám, aby tá DNA žila ďalej? Navyšovanie čísla na počítadle v pravom hormom rohu webovej stránky na doméne ebanka.cz? Fakt, odkedy pracujem v Čechách, nevidel som svoje peniaze v materiálnej podobe. Je to len číslo na obrazovke. Prídem do obchodu, podám kus plastu, oni s ním urobia pár šamanských pohybov a ja si môžem odniesť, čo som si v hypáči povyberal.

Manželka doniesla na víkend časopisy o bývaní. Niekoľko. Vy za tou obrazovkou, fakt niekto to takto máte doma? Vyblýskané, urovnané, farebne odladené? Pod lampou v deckej má dcéra odkladacie miesto pre pyžamo (pyžamu/nočný úbor (ako kto gramaticky chcete)). Nájdem ho tam s takou pravidelnosťou, že by sme to miesto mohli obkresliť kriedou a inštitucionalizovať ako miesto kde je jeho miesto. U manželky by mi toto konečné riešenie pyžamovej otázky asi neprešlo, tak dodržiavam dekórum a vychovávam. No nejde mi to. Stále mi prebehne mysľou, ako by som na jej mieste bol ja. A potom, raz hovoril jeden môj spolužiak ako mu druhý môj spolužiak hovoril: „Pľuto, to nesmieš takto zhurta, veď pozri aký je maličký. Veď sa ťa bojí. No ako by si sa ty cítil.“ A ešte mi preblesne tá načančaná fotka z kdejakého reklamného katalógu, teda časopisu o bývaní a ako sa mi tie načančance nepáčia a je po odhodlaní vychovávať. Život je jeden z najťažších, keď má byť jeden spravodlivý.

Ešte k tým časopisom som sa chcel vyjadriť. V úvodníku sa šéfredaktorka, žaba jedna, zveruje, aká to bola fuška byť premiérovo na 200 stranách. Alebo 100, či 300? Podľa mňa si tie problémy mohla ušetriť, keby zvýšila cenu za PíáR článok Nemusela by ich uverejniť 200 či 100, alebo 300 (ako kto chce, ale počet strán a počet PíáR článkov sa rovnal).

A toto sa vám stane, keď prestanete chodiť do regulérneho zamestnania. No potrebujete to? Začnete rozmýšľať mimo priemerný myšlienkový prúd spoločnosti a zdá sa vám, že ten svet je akýsi divný. Chcelo by to iné zadanie. Len neviem, či nebude zas problém s časom.