Obsahová duplicita českého a slovenského textu

Rozlišujete medzi slovenským a českým internetom? Je to taká moja perzekučná otázka. Keďže sa pohybujem medzi Slovenskom a Českom ako detský vláčik, tak nejako mi už ani nepríde neustále prepínanie medzi jednotlivými rečami.

Pred pár dňami (13.2.) prebehlo 15. výročie pripojenia Československa do internetu. Vzápätí sa Československo rozdelilo a rozdelil sa aj internet. Znie to divne, nie? Rozdelený internet.

Často sa v diskusii seo.nawebu.cz diskutuje o rôznych jazykových verziách pre web. Tak nejako samozrejme sa myslí na verzie české, anglické, nemecké, no ešte som tam nezahliadol diskusiu ohľadne dvoch jazykových verziách, českej a zvlášť slovenskej. (Já vím, jistě se to již probíralo, stačí kouknout do historie.)Keď sa ale pozrieme na to odkiaľ chodí prirodzená návštevnosť, Jano príde z Googlu, Franta zo Seznamu. Seznam odmieta indexovať po slovensky písaný web. Google rozlišuje jazyk stránky a ponúkne výsledky len v tom správnom. Tým prispievajú k deleniu zrozumiteľného obsahu. Nejako pozitívnejšie sa k tomu stavia Jyxo , no kto ho ( a služby na jeho indexe postavené) používa?

Napadla mi jedna zaujímavá štatistika. Predstavujem si to tak, že by to bolo porovnanie najvyhľadávanejších slov v jednom a druhom jazyku so zvýraznením slov totožne sa píšucich s ohľadom, a bez ohľadu, na diakritiku a nabodeníčka. Neviete o nejakej?

Pri tvorbe stránok je tajomným zaklínadlom: Vyhnite sa duplicitám. No nie je duplicitou rovnaký text raz v slovenčine a raz v češtine? Ako by sa stavali roboty k webu, ktorého články sú na striedačku, v slovenčine a češtine, pretože na obsahu spolupracujú ľudia, ktorý si rozumejú? Predstavte si česko-slovenský web na tento spôsob. Zdá sa mi to pekne absurdné riešenie (pre češtinu so slovenčinou). Zahodia roboty jednu z verzií, pretože je duplicitná?

Keby som preložil tento text do češtiny, získam zaindexovanie v Sezname a dlhým chvostom si primetiem po čase nejakých tých návštevníkov. Koľko ľudí, keď nenájde v češtine to čo hľadali (neštovice), skúsi slovenský ekvivalent (kiahne)? To asi skôr anglický…

Veď to len tak, úvaha na koniec týždňa.

Doplnené 17.2.2007
Výsledky pokusu se slovenštinou – evidentne má cenu prekladať.
Zdieľať?

Čo tým chcel básnik povedať, ale nepovedal?

Po čase mnoho blogérov dospeje do štádia, kedy ich začnú rozčuľovať ľudia v komentároch. Kedy to štádium nastáva môžete zistiť s kongeniálneho článku Arthura Denta. Článok sa aktuálne nachádza na jeho zápisníku.

Teraz prejdime k trochu inej veci, aby sme sa vzápätí následne vrátil späť.

V pradávnych časoch mojej základnej školskej dochádzky som bol donútený absolvovať mnohé hodiny predmetu Slovenský jazyk a literatúra. Otázku jazyka nechám na komentujúcich, ktorí sa s obľubou rýpu v gramatike a štylistike. Zamerajme našu pozornosť na časť literárnu. Isto si pamätáte na obľúbený rozbor básne. Atmoška: učiteľka (súdruška/pani závisí od veku) sa prechádza medzi lavicami uvoľneným tempom, kniha otvorená, opretá pod prsiami a nad bruškom. Vyhliadne si prvú obeť a prehovorí: Čo chcel básnik v prvej strofe povedať slovami: „Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia… ?

A je to tu. Dnešná kľúčová veta znie: Čo tým chcel básnik povedať, ale nepovedal?

A poďme to rozviesť ďalej: Povedal to vôbec? Rozumie tomu vôbec autor, pôvodca? Nevzniklo to len ako neplánovaný vedľajší produkt, v ktorom autor zrazu uvidel doposiaľ nevídané?

Uff! Toľko otázok a nie je ich komu položiť. Tak sa radšej vráťme späť. Autor vidí do svojej hlavy a teda sa považuje za správneho interpretátora. Všetci ostatní ich pochopili zle. Možnosť overenia žiadna, do nikoho hlavy ma to obzvlášť na exkurziu neláka. Čo s tým? Čo s načatým pokojným večerom na sivých poliach?

Uff! Zas a znova otázky. A kde je odpoveď? Odpoveďou je prizma. Uhol pohľadu. Smer odkiaľ prichádzame na tie sivé polia. Doteraz získané skúsenosti.

Predstavte si to ako vejár. Robili ste isto vejár. No mi si ho trochu upravíme. A to tak, že ho chytáme uprostred (kým je zavretý) a rozovrieme na oboch protiľahlých stranách. To miesto, kde ho držíme, to je náš spoločný bod. Naše stretnutie autora s čitateľmi. Stretnutie v zmysle zídenia sa na jednom mieste nad jedným článkom. Všetci prichádzame z rôznych smerov svojich životov a životných skúseností (z jednej strany vejára). Z rôznych smerov sa na vŕšky pozeráme. A do rôznych smerov sa po prečítaní článku rozídeme. Uhol pohľadu každého jedného z nás je vždy iný.

Preto neočakávam, že ľudia pochopia tento článok tak ako ja. Bez tohto očakávania sa akosi vytráca potreba posielať čitateľov do prdele. O potrebe predpovedať vašu mentálnu kapacitu ani nehovoriac. Naopak, rád si podiskutujem a vašom pohľade na pokojný večer nad sivými poliami. Možno sa ukáže, že vaša sivá je oveľa krajšia ako moja a odídem do svojho domova lepší, krajší a, nebojím sa do vysloviť, aj múdrejší.

Na budúce o kulte osobnosti. (To aby som nezabudol o čom chcem písať na budúce a aby ste sem chodili nakúkať, či už.)

Súvisiace:
Čo si počať s íbermenšom?
Zdieľať?

Platba kartou – platí doručiteľ

Pred pár dňami, mesiacmi a rokmi som obnovoval platobnú kartu. No bola to taká zábavná historka.

Ráno prvého v mesiaci som natankoval plnú, predložil kartu a informovali ma, že karta exla. Vrátili mi ju, neveriaco som na ňu pozrel a fakt. Včera bolo posledného v mesiaci jej platnosti. Vytiahol som druhú, zaplatil, podpísal sa ako obvykle… (keď ma to prestane baviť, tak ako … (tri botky vysvetlím nižšie)). Keďže som v ten deň už ráno v banke bol, tešil som sa ako ich poobede znovu uvidím.

Tak som tam poobede zašiel (do mojej banky) a požiadal ich, aby preverili, či sa niekde v matrixe nestala chyba, že mi neposlali automaticky obnovenú novú kartu. Pani vstala, z police za sebou vytiahla šanón, vybrala moju kartu a podala mi ju. I pýtam sa: „Prečo ste mi neposlali upozornenie, že tú kartu tu mám, prečo ste mi ju ráno neponúkli?“ Odpoveďou bolo, že upozornenie neposielajú. Tak som podpísal prevzatie a úradníčka ma upozornila, že si mám kartu podpísať. Bol som jej celkom vďačný, že nezdržuje ako v mojej druhej banke, kde som to musel pred úradníčkou podpísať a potom si ten podpis ofotila do mojej zložky.

Funny story nebudem ďalej naťahovať. Najbližších cca 5 dní som platil nepodpísanou kartou celkovo 6x v dvoch rôznych štátoch. Najprv ako … a keď ma to prestalo baviť, tak raz aj ako… Potom ma to prestalo baviť úplne a kartu som si podpísal. Veď čo ak.

Máte pocit, že platba kartou je nejako ochránená pred zneužitím? Ešte stále máte ten pocit? Naozaj veríte, že platobná karta chráni vaše peniaze? No nie je to až také beznádejné. Vraj, teda nejaký bankový onbucman (či čo to bola za funkcia) tvrdil, že keď kartou zaplatí chlap a karta je na ženské meno, tak šanca na zneplatnenie tranzakcie existuje.

Správny riešiteľ troch bodiek získava modrý bod.

Súvisiace:
Účet v banke – Recept na život
Zdieľať?

Anketa na február – o odmenách pre deti

Február je v plnom prúde a rovnako aj hlasovanie v aktuálnej ankete. Preto len pre poriadok a zo zvyku píšem tento článok.

Anketnú otázku na február vymyslela Marta a znie: Odmeňujete svoje dieťa za polročné vysvedčenie? Tak, ak máte čo k tomu povedať, teda máte deti a veci podobné, smelo sa vyjadrite. Anketa je na obvyklom mieste v pravom stĺpci.

Nechcem vás ovplyvňovať, takže to, čo by bolo napísané tu, som si odložil do hodnotiaceho článku.

Zdieľať?

Wikiromán – nápad je tu

Ako informoval Digiweb.cz:

Britské vydavatelství Penguin má možná převratné řešení pro ty, kteří si sami na napsání románů netroufnou, případně mají málo času. Jde o webový nástroj, pomocí kterého mohou na psaní románu nebo jiného literárního spolupracovat různí autoři, kteří se ani nemusejí znát.

Jedno voľne pohodené „prevratné“ riešenie mám k dispozícii. Na mojej wiki inštalácii som teda vytvoril stránku Wikiromán – píšeme svoj román. Do cca 20.2 môžeme spoločne vyberať námet a nejaké tie postavy.

Nesľubujem si od toho skoro nič. Teda vôbec nič. Môže nastať len velikánske prekvapenie. No keď tu tá wiki možnosť je, prečo to neskúsiť. Čo vy na to?

Zdieľať?

Vyhodnotenie ankety o platbe za obsah

Onehdá som nadhodil anketovú otázku na mesiac január: Ste ochotný platiť za textový obsah na internete? A takéto sú výsledky po cca mesiaci:

  • Zúčastnených: 53 kusov
  • Za: 9 kusov (17%)
  • Proti: 41 kusy (77%)
  • Bolo im to jedno: 3 kusov (6%)

Všetkým, ktorí prejavili vox popapuli pekne ďakujem. Tak, to by sme mali za sebou pravidelne sa opakujúcu sa oficiálnu časť článku. A teraz hor sa na interpretáciu, čo vlastne prinieslo moje štatistické zisťovanie.

Základný poznatok by som zhrnul do vety: Dajte nám všetko zadarmo. A mnohí dlhoročnejší blogéri isto potvrdia, že veta by mala pokračovať: ... a na profesionálnej úrovni. Inak vás v komentároch s úsmevom skopeme do kocky.

Minulý týždeň vyšiel na Živé.sk veľmi dobrý a s predmetom ankety súvisiaci článok Mira Veselého: Blog: Prepadlisko či výťah?. Popisuje aj moje osobné skúsenosti. Kľudne ho môžete považovať za interpretáciu tejto ankety. Akurát by ma zaujímalo, kde sa berie to, že na sieti sa prirodzene očakáva, že človek dostane zadarmo prvotriednu kvalitu.

No z ankety a aj z diskusie k anketnému článku vyplýva trochu optimizmu pre autorov internetového obsahu. Ak by bol obsah kvalitný, ak by bol obsah dlhodobo kvalitný, tak sa nájde nezanedbateľné percento užívateľov, ktorí by boli ochotní si takýto dlhodobo kvalitný obsah predplatiť. Myslím, že toto percento bude rásť so zvyšujúcim sa vekom užívateľov internetu. Ani nie preto, že starší by si z offline sveta priniesli zvyk platiť za služby. Skôr preto, že generácia 30+ má na to, aby občas minula nejakú tú mikroplatbu. Rovnako generácia 30+ si už váži svoj čas a radi si za garanciu kvality zaplatia. Jednoducho vedia si spočítať, že ich 1 hodina pracovného času stojí 250Sk a preto je výhodnejšie zaplatiť tam kde je garancia dobrej informácie trebárs 30Sk za týždeň, ako by mali minúť hodinu pri vyhľadávaní relevantných informácii.

Z ankety a zamýšľania sa nad jej výsledkami počas cestovania medzi Prahou a Bratislavou my vychádza zaujímavý poznatok. Generácia 30+ je pre mňa cieľovou skupinou. Možno takto priamo si to niektorí neuvedomili, ale na mnohých informačných serveroch často zaznievajú vety, ktoré ukazujú, že si vybrali generáciu 30+ ako svoju cieľovú skupinu. Ľuďom s vekom 30- to hovadsky vadí a spôsobom sebe vlastným to dávajú najavo.

Aby som sa v komentároch vyhol týmto bezduchým výkrikom, len zľahka upresním, že pojmom 30+ myslím mentálny vek pacienta.

Zdieľať?

Nepotrebujem takú somarinu ako je NOKIA 9500

Pretože je víkend, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 02. 03. 2004 (517 x prečítané)

Screenshot starého webu (4M)
Screenshot starého webu (4M)

Na svetlo sveta sa predrala jedna krásna somarina. Nokia 9500. Sledujem už dlhší čas scénu PDA. Hlavne tých z platformy Pocket PC. Mám, dnes už muzeálny kus iPAQ 3630. Krásavec je to. Hlavne v rozširujúcom džakete. Mimochodom môjmu iPAQu hovorím Džejms. Toto meno dostal podľa sluhu Jamesa, ktorého tak nádherne stvárnil Zednikovič (Lorda Nortona zas Miro Noga) Naspäť k Nokii 9500.

Recenziu uverejnil www.palmserver.cz (cieľový článok sa medzičasom stratil) Tam Nokiu 9500 porovnávali s kadečím. Nasleduje porovnanie z mojím muzeálnym kusom:

Nemám Bluetooth. To je dané tým prívlastkom muzeálny. Postupne sa výbava PDA štandardizuje a nové modely prichádzajú v rozumných konfiguráciach. Bluetooth považujem za samozrejmý. Kupovať CF Bluetooth kartu a pripraviť sa o možnosť rozšírenia pamäti, to by som sa na seba nemohol pozrieť do zrkadla za takú hlúposť. Priznávam, Nokia vedie 0:1

Skúsim to z displejom. Mám dotykový. Prístroj s ambíciami PDA bez dotykového displeja? To nie je asistent, ale nedobitný pasívny zdroj informácii. Pardón! Má to klávesnicu. Malú, nešikovnú – ani ryba (plnohodnotná) ani rak (malá skladná nenápadná na núdzové písanie SMS-iek). Mám skladaciu, plnohodnotnú. Vyrovnal som 1:1

Darí sa mi. Tak pokračujem. Veľkosť: Aj s džaketom si Džejmsa kľudne vopchám do zadného vrecka nohavíc. Ak vyzlečiem džaket, tak sa kľudne zmestí do mojej košele. Nokia trčí aj z nohavíc, aj z košele. Jedine v saku je schovaná, pretože ju to sako schováva. Skórujem a ujímam sa vedenia 2:1

Rozšírenie: Do CF slotu je toho… vrátane GSM modulu. CF karty sú lacnejšie, a majú väčšie dostupné kapacity. Môj Džejms MP3 prehrávač s 245,48 MB kartou a integrovanou prídavnou batériu strieľa dva góly naraz. Skóre utešene narastá. 4:1

Operačný systém: Málo čo sa tak Mrkvosoftu podarilo ako WIN 2002. Vraj je lepší Palm OS. Demagogicky o tom pochybujem. Možno raz príde aj na zápas WIN 2002 verzus Palm OS. Keď vo verzii 6.0 dorastie na úroveň WIN 2002 (trochu predzápasového podpichovania neuškodí)

Cena: Nie je o čom diskutovať. Z horeuvedeného je jasné, že plánovaných 800 Euro musí byť len výkrik do tmy za účelom zistenia odozvy. Prosím ešte raz sa pozrite na tabuľku porovnania ceny na www.palmserver.cz To nemôžu myslieť vážne.

Myslím, že jediným, naozaj jediným, dôvodom, prečo by si to mal niekto kúpiť, je tých päť písmen na vonkajšej strane. Výkrik,”Chcem NOKIU!”, je jediný argument, ktorý hovorí v neprospech akéhokoľvek iného prístorja. Je to prístroj mimo realitu. Nepotrebujem takúto somarinu a svet by bez tohoto prístoja bol možno aj krajší :)

Zdieľať?
Publikované v PDA

Perzekučná básnička zo šlabikára

Screenshot starého webu (4M)
Screenshot starého webu (4M)

Pretože je víkend, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 24. 02. 2004 (vtedy 355 x prečítané)

Prišiel som domov. Ako obvykle som sa opýtal nenávidenú vetu všetkých školákov. Dobre si pamätám, že som tú vetu nenávidel aj ja. „Čo bolo nové v škole?“ Zaznelo z mojich úst a sám som si aj odpovedal: „Nič!“ Martinka trochu oneskorene odpovedala: „Nič!!!“ Nelenil som a pokračoval som v spovedi mojej prvorodenej, nech si nemyslí, že sa z toho len tak vyšmykne. Ja som sa z toho tiež nikdy nevyšmykol. Hovorím: „Dones šlabikár, či čo to teraz v tej prvej triede máte“ Martinka poslušne doniesla požadovanú učebnicu, otvoril som ju náhodne a skoro som spadol zo stoličky. Toto tam bolo:

Válím koule sem a tam
na velikou malou dám.
A ke kouli nos.
sedne si tam kos

Nič? Nič to s vami nespravilo? Nevadí! Navodíme atmosféru.

Je večer, vaša partnerka sa zvodne pohupuje po vašom okolí, vaše mužstvo sa tiež voľne pohupuje. Tiež po okolí. Pomaly sa vám vkráda do mysle perzekučná básnička:

Válím koule sem a tam
na velikou malou dám.
A ke kouli nos.
sedne si tam kos

A máte krásneho snehuliaka.

Zdieľať?