Mesačné archívy: január 2013

Budem sa snažiť, aby Slovenská republika prestala byť firmou Štát s.r.o. a bola nástrojom spolužitia

Napísané , autor:

Hľadám postupne tie správne formulácie. Tak jednoduché, aby sa z nich dal vytvoriť plnohodnotný životný program na najbližších mojich 10 rokov. Nejde to jednoducho, snažím sa kde-kade inšpirovať, súhlasiť či nesúhlasiť. Dnes som narazil na dva brilantné články, z ktorých toho budem určite ešte veľa extrahovať. Sú to dva zaujímavé články o firme Štát s.r.o. a o nástroji spolužitia, ktorý voláme štát.

V tom prvom mi trochu chyba solidarita. Podľa mňa k vete „…kdybychom vykázali stát do jeho přirozených mezí: do role ochránce občanů před násilím?“ by som ešte dodal „pred násislím a smrťou hladom a zimou.“  Naopak, je tam pekne ukázané, že firmy nie sú občania. Že firmy naozaj nemajú k štátu žiadne morálne povinnosti. Že je len na občanoch, ako ten ich štát bude vyzerať.

Postavení občanů, jež stát každý měsíc okrádá o jejich poctivě vydělané peníze, však není tak beznadějné, jak se na první pohled zdá. Známý bonmot, sice říká, že na světě jsou jen dvě jistoty, tedy smrt a daně, přinejmenším jednu tuto jistotu však lze poměrně snadno rozbořit. Žádná politika, třeba sebevíc ničemná, totiž nemůže obstát před vůli veřejnosti. Filozof Leonard Peikoff jednou prohlásil, že zachránit svět je tou nejsnazší věcí – stačí jen začít přemýšlet. Dalo by se říct, že stejně snadné je ochránit své peněženky před loupeživým státem – stačí jen začít konečně přemýšlet: o právech, o hodnotách, o nezávislosti a svobodě.

via Google pod tlakem parazitů. Blog – Luboš Zálom (blog.iDNES.cz).

A tím druhým je kapitola z dejepisu pre 9. ročník a akýkoľvek ročník vo vzdelávaní dospelých.

Dvadsať rokov „budovania štátu“ malo tri základné fázy, ktoré sa dajú pomenovať podľa premiérov.

…

Hoci sa jednotlivé obdobia od seba v mnohom odlišujú, jedno majú spoločné: v žiadnom z nich sa štát nestaval na základoch, ktoré by boli pevné a trvalé.

via Nebudovanie štátu | Názory | komentare.sme.sk.

Článok sa končí zásadnou výzvou: „Po dvadsiatich rokoch od vzniku republiky krajina naliehavo potrebuje hlbokú a zásadnú zmenu svojho spravovania.“

Je to tak. Štát potrebujeme, Homo Sapiens je spoločenský tvor a potrebujeme žiť s ostatnými. Je to naša prirodzenosť. Celý ten druhý článok hovorí o tom, že sme sa za ostatných 20 rokov dopracovali do stavu, že štát nie je nástrojom spolužitia, ale stal sa firmou Štát s.r.o., v ktorej sa politici tvária, že dostali úlohu niečo manažovať a vytvárať  nejaký zisk. Navyše si ten zisk rozdeľujú pre osobné potreby.

Štát s.r.o. je absurdita a ako taká si zaslúži rozhodné nie!

Som presvedčený, že demokracia poskytuje dostatok nástrojov, aby sa nám podarilo presvedčiť našich spoluobčanov, že inštitúcia štátu má slúžiť len a len ako záchranná sieť pred násilím a smrťou hladom a zimou. Na rozdiel od prvého článku si myslím, že je z našej ľudskej podstaty, z podstaty príslušnosti k Homo sapiens,  našou morálnou povinnosťou občanov podporovať štát ako nástroj solidarity s neúspešnými (nech už za neúspech považujeme čokoľvek od choroby cez ľudskú hlúposť až po krach podnikateľského zámeru). No takouto inštitúciou štát Slovenská republika dnes rozhodne nie je!

Druhá možnosť je proste v tichosti odísť. Je každého demokratické právo rozhodnúť sa, či bude alebo nebude nejakú firmu podporovať. Alebo vy cítite k nejakej firme morálne povinnosti?

Odkedy majú policajti patent na sudcovskú prácu?

Napísané , autor:

Je to také charakteristické, ako si všetci osobujeme právo a patent na spravodlivosť a na rozum. A keď to urobí profesionál, ktorý má presne vedieť, že on rozhodne nie je ten, čo rozhoduje o vine a treste, je to nebezpečné.

Co mě ale stále štve, je plážový přístup některých státních zástupců nebo soudců k práci policistů. Strávíte-li stovky hodin získáváním důkazů proti zločinci a práci vám zkazí laxní přístup státního zástupce, případně soudce, který udělí naprosto směšný trest, pak to je přesně ten moment, kdy přemýšlíte, jestli má vaše práce vůbec smysl. Bylo by hodně zajímavé udělat průzkum mezi bývalými policisty, kolik z nich odešlo právě proto, že jejich práce byla dlouhodobě znevažována.

via policista.cz | Prezidentská amnestie očima policisty.

V článku sa ďalej spomína, že vraj sa policajti verejne a hromadne priznávajú k tomu, že nevedia, že im neprináleží rozhodnutie o vine a treste. Že nevedia, kde končia ich pracovné kompetencie.

Viete, ak ste profesionál v nejakom odbore, musíte sa zmieriť s tým, že ste stratili možnosť zastávať postoj občana vo svojich odborných otázkach. Ak chcete mať svoje občianske právo späť, vzdajte sa svojej profesionálnej kariéry.

Po 8. rokoch je neskoro bycha honiti

Napísané , autor:

Moji prezidenti si zarečnili, zaamnestovali a jeden aj zanevymenoval. Toho s krížom v štandarde nebudem spomínať, ešte by ma obvinili z hanobenia štátnych symbolov. Prokurátora na to čoskoro bude mať. A ak by sa žiaden nehodil, Česi nám stále môžu požičať Polednovú. Isto to urobia radi z čírej bratskej lásky. Keď už máme tie najsamlepšie medzinárodné vzťahy za posledných 1200 rokov.

Takže poďme na toho, čo amnestoval tých, čo ani za 8 rokov česká justícia nevedela odsúdiť. Ale viete čo? Mne sa to jeho gesto vlastne veľmi pozdáva. A ukážem vám dva dôvody.

Prvým dôvodom je, že uľavil aspoň vyšetrovateľom. Viete si to predstaviť, ako asi vyzerá spis po 8 rokoch vkladania ospravedlneniek do neho? To môžete byť aj naschopnejším zaláskovancom, keď vám po 4 rokoch takýto spis hodia na stôl po odchode do dôchodku vášho kolegu. Prvé 2 roky len čítate tie ospravedlnenky z prvých kolegových 4 rokov. A ďalšie dva roky tie ospravedlnenky z tých dvoch rokov, počas ktorých ste čítali tie z tých predchádzajúcich 4 rokov. Ledva čo si medzičasom  stihnete úchytkom odskočiť uľaviť

No a ten druhý dôvod? Hádam aspoň  nejakému promile dôjde, že principiálna chyba nie je v tom, že po 8 rokoch sa zastavuje stíhanie.  Ale že živili a volili 8 rokov niečo, čo sa tvárilo ako vyšetrovanie.

Pozorujem z povzdialia svojho emigrantského nadhľadu (toho, čo nechce mať s eséróčkami ŠtátSk s.r.o. a StátCZ s.r.o. nič spoločné), tak z tohto nadhľadu pozorujem, ako Česi hromadne závidia. Ako by si boli mohli bývali boli nakradli aj oni, keby sa nebáli, keby doma ausgerechnet vtedy nekachličkovali, keby…

Pozorujem, ako sa zľakli. Mali 8 rokov istoty a terazky sú akýsi zmätený. Stále si mohli mädliť ruky, že raz to príde. Žiadna hrôza z definitívneho a nezvratného oslobodzujúceho rozsudku. Mohli ich všetkých celých krásnych 8 rokov každodenne a opakovane odsudzovať.  Prd nejaká prezumpcia neviny. Krásnych 8 rokov slastného pocitu, že oni za to môžu v akých sú sračkách 28. štátu v poradí s najlepším výhľadom na život na tejto planéte z 82 hodnotených.

A teraz bum ho – koniec. Skončilo 8 rokov fišerovského „Vyhlášení amnestie je prezidentovým právem, rozhodnutí Václava Klause proto respektuji. Sám bych amnestie nevyhlašovalal“, ktoré ich práve dobehlo.

Nechávame bez povšimnutia, že sudcov vyberajú beškrupulózni. Že sú pravidlá výberu sudcov  podliezané. Že je kvalita právnických plzeňsko-šamorínskych fakúlt biedna. Že sa k titulom, profesorov – garantov vzdelávania – dostávajú ľudia nespĺňajúci kritériá ani len na odborného asistenta vysokej školy zo stredu celosvetového rebríčka.

Ak máte pochybnosti o správnosti výroku súdu, spochybňujete vlastnú schopnosť nás všetkých si vybrať dobrých sudcov. V momente dnešného rozsudku je už na všetky náreky neskoro.

Tam niekde, pri výbere svojich zastupiteľov, tam niekde, pri súhlase s drobným každodenným podvůdkem je dôvod toho vášho vnútorného nesúhlasu. Tie obálky putujúce z rúčky do rúčky v Poslanecé sněmovni českého parlamentu sú súčasťou jedného veľkého kolobehu morálky a etiky, ktorého sme každý jeden z nás každý jeden deň pri každom jednom verejnom prejave súčasťou.

Pre česky mluvících ešte doplním z čoho pochádza tohto článku nadpis. Na Slovensku v jednom prípade aj boli dôkazy, aj nebolo pochýb, že sa skutok zmarenia referenda stal. Niekoľko amnestií spôsobilo, že de jure dôkazy neexistujú a skutok sa tak nestal. Vyhlasovateľa amnestii si Slováci zvolili v regulérnych demokratických parlamentných voľbách.

To ocitované som napísané 19.12.2012, keď o amnestiách ešte nebolo ani vidu ani sluchu v článku Nie sú dôkazy, skutok sa nestal – verzia CZ. Ja viem, človek má pravdu, až už keď netreba.

A budem to opakovať zas a znovu. Keď si 8 rokov spokojne hoviete, volíte si a hovoríte si: „Ako dlho budú vyšetrovatelia vyšetrovať je len na nich a ich rozhodnutie budeme, keď aj by im to trvalo 8 rokov, rešpektovať. Ale sám by som s odsúdením bol hotový nato-tata.“, príde a prísť musí ten moment, keď vás Pravidlá dobehnú v najnevhodnejšiu chvíľu.

Po 8. rokoch je neskoro bycha honiti. Ale keď je to také čecháčkovské.

Je 1:37 a už si potrebujem 28 krát posunúť stoličku

Napísané , autor:

Na Silvestra som sa cítil tak spolupatrične s PTPákmi zo Švandrlíkových Čiernych barónov.

Celý večer som pil šampus a vôbec nerozumel, čo to tí ostatní Michalovia Davidovia v tých každých  televíziách stvárajú. Už som len čakal, kedy mi niekto odovzdá pozdrav pre súdružku hraběnku.

Nasledovalo oslavné strieľanie do vzduchu so sprievodným slovom plným radosti, že sa u nás pred 20 rokmi netrieľalo, kým predchádzajúcich 1200 v kuse, to celé  v interpretácii prvého umelca večera, už asi 40 rokov jediného recitátora našej prvej scény.

Potom som si otvoril G+ a prvou fotkou roku 2013, ktorá ilutrovala svet, bol bilbord k českým prezidentským volbám s nejakým bývalím najobľúbenejším úradníckym premiérskym  chlapíkom víťaziacim v prieskumoch v sivej uniforme a slovami „Věrni zůstanem!“

Neviete o nejakej šikovnej planétke  Malých princov?

Viete, keby mi pred 23. rokmi neukázali, ako to vyzerá mimo tábor socializmu, pravdepodobne by mi nevadilo, že sa všetci hrabeme v dave otroctva veľkej žranice.

Ja si tak veľmi prajem ostať v roku 2013 slobodný, že by som to s tou namyslenou ružou  riskol. A sľubujem, že sa postarám nielen o tie dve činné, ale pre istotu ja o tú jednu vyhasnutú sopku. Človek nikdy nevie. 

V roku 2012 sme sa mali najlepšie za celú históriu naších európskych republík a kráľovstiev. Na prahu roku 2013 mám chuť nie 28, ale 43 krát si posunúť stoličku.  A bude novoročný prejav prezidenta, ach jo.