Rodinkárstvo medzi sudcami nie je vonkoncom problém

Poukazovať na rodinné vzťahy v súdnictve ako na neuveriteľne veľký problém je vcelku absurdné a komické.  Rozhodne to nie je problém, je to len nepohodlie. Profesie sa dedia úplne bežne. A je to vlastne aj dobre.  Okrem iného to podporuje ambície a ctižiadostivosť.

Iné dve veci sú problém:

  1. Že sa sudca dostane do situácie, že sa chce súdiť. To vzhľadom na požiadavku morálnej a zákonnej bezúhonnosti neprichádza do úvahy.
  2. Nedodržiavanie našich vlastných morálnych a zákonných požiadaviek na osobnosť sudcu pri ich výbere.

Keď si vyberieme gaunerov, nečudujme sa, že nás súdia gauneri. To je proste princíp zastupiteľskej demokracie!

Za to, že boli pozastavené jedny návrhy na sudcov a nahradené inými po posledných voľbách, za to si môžeme sami. Rovnaká je otázka znenia zákona, ktorý definuje spôsob ich výberu. Keď si navrhneme (zasa tá svinská zastupiteľská demokracia) debilné pravidlá, ťažko môžeme vyberať morálne a zákonne bezúhonné osoby.

Laxnosť k pevnému charakteru nás vždy skôr či neskôr dobehne. Reťazou malých ústupkov sa dopracujeme k stavu, ktorý spôsobuje vytriezvenie. A tá kocovina to pľúštenie teraz bolí.

Zákony a regulácie to za nás nedomyslia. Oni nás tak akurát raz v najnevhodnejší čas dobehnú. A je len na našom charaktere, či budeme mať morálnu silu so svojou lenivosťou žiť. Alebo budeme kopať na všetky strany ako zakľatá sviňa. Veď mi nič, to on, to zákon, to poslanec, to lekár, to banka, to počasie, to tie ostatné svine. (Písal som o tom:  Pravidlá nás dobehnú v najnevhodnejšiu chvíľu | M+M+M+M (4M))

My nesmieme byť zavčasu sprostí, leniví a ľahostajní

Súdnictvo je tretím pilierom demokracie. Je nezávislé a ním formulovaná pravda je v súlade s duchom národa/občianstva a literou zákona. Sudcovia sú intelektuálnou elitou z nás a  vyvolili sme si ich spomedzi nás na základe využitia tých najprísnejších mechanizmov. Zverili sme im právo vynášať súdy nad našimi životmi a dobrovoľne sme sa rozhodli bezpodmienečne sa podrobovať nimi vyslovenej pravde.

A potom prídu pochybnosti o rozsudkoch. Pochybnosti o výbere sudcov. Kým sa nás to netýkalo, tak to ľahostajne necháme plynúť. A dnes sme veľmi prekvapení, že nás naša lenivosť a ľahostajnosť dobehla.

Nechávame bez povšimnutia, že sudcov vyberajú beškrupulózni. Že sú pravidlá výberu sudcov  podliezané. Že je kvalita právnických plzeňsko-šamorínskych fakúlt biedna. Že sa k titulom, profesorov – garantov vzdelávania – dostávajú ľudia nespĺňajúci kritériá ani len na odborného asistenta vysokej školy zo stredu celosvetového rebríčka. Že najmenej času venujú štúdiu práve študenti práva. (Písal som už o tom: Nie sú dôkazy, skutok sa nestal – verzia CZ | M+M+M+M (4M).)

Mimochodom, to, že teraz vieme úplne otvorene, aké sú rodinné vzťahy v súdnictve je výsledkom prvej iterácie k normálnosti. Je len na nás, aby sme sa vďaka opakovaným iteráciam k normálnosti dostali od riešenia problémov k riešeniu nepohodlia. Verte mi, keď vyriešime tie horespomenuté dva problémy, už nám bude úplne jedno, že nás súdi otcovho koňa brat.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Prevádzkovateľ má účinne spolupracovať, nie rozhodovať čo je vulgárne

Po nedávnom nepolapení vinníka útoku na nbusk123 súdy zas a znovu zaperlili. Okresný súd rozhodol, že je úlohou majiteľa webu rozhodovať, čo je ešte informácia a čo už urážka vašej cti.

Občianske združenie Klub Strážov musí vyplatiť podnikateľovi Miroslavovi Stachovi päťtisíc eur za poškodenie cti.

Stačilo, že na ich webovom portáli  pb.otvorene.sk Stacha niekto urážal v diskusii pod článkom.

Okresný súd v Považskej Bystrici rozhodol ešte 31. októbra aj o tom, že spravodajský portál musí túto časť diskusie vymazať.

Za anonymný príspevok dostali aktivisti pokutu | Spravodajstvo | povazska.sme.sk.

Áno priatelia, ono sa to nezdá, ale dôsledky niektorých sudcovských výrokov sú ďalekosiahle a mnohokrát ani sudcom nezamýšľané. V tomto prípade si sudca z nás, poskytovateľov diskusného priestoru, urobil svojich podriadených. Ja mám rozhodovať, či niekto pod týmto článkom niekoho urazil a sudca si bude s nohami na stole vegetovať ako stonoha v kúpeľoch? Ja mám skúmať, či tu dolu popísané ste si nevymysleli?

Som ochotný spolupracovať s tým, kto má toto vyšetrovanie a usvedčovanie v popise práce. Ale pri všetkej úcte k sudcom a policajtom (teda nie že by som nejakú veľkú mal) – ja za vás vašu robotu robiť nemienim!

Že polícia a sudcovia dnešnú modernú dobu nechápu, že žijú v historickom kontexte 60-70 rokov minulého storočia, je žiaľ stále pravda.

Ani spravodlivejšie, ani účinnejšie, len ľahšie

Právna zodpovednosť firiem, fikcia doručenia, zodpovednosť vlastníka vozidla, zodpovednosť prevádzkovateľa diskusie… To je len niekoľko idiotských absurdností začiatku konca ľudských práv ako ich dnes poznáme. Všetky spomenuté veci sú ľahšie, pretože sa pri nich šliape na niektoré z ľudských práv. Ich zoznam sa neskutočne rozrastá.

Hej, ľahšie. To je to správne slovo, ktoré to vystihuje. Ani spravodlivejšie, ani účinnejšie, len ľahšie.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Sudcovia ukončili obdobie demokracie na Slovensku

Logika v hajzli, morálka v hajzli, demokracia… škoda reči. A taký pekný článok mám napísaný. Ale neodvážim sa ho vydať.  A myslím to s plnou vážnosťou. Pod takýmito súdmi naozaj nie.

Prosím, zadržte za mŕtve ideály, zavraždenú etiku a zmasakrovanú morálku minútu ticha.

A aby som nezabudol, prosím vás, keď budete tíško odchádzať, tak nech posledný zhasne.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Pomýlená otvorenosť a demokracia pri uvažovaní o súdoch

Možnosti verejného prístupu k informáciám dostávajú v ére internetového publikovania úplne nový rozmer.

Do internetovej éry bolo potrebné na získanie verejných informácii vynaložiť nezanedbateľné množstvo energie. A práve s týmto aspektom rátali všetky úpravy, vďaka ktorým sú niektoré informácie verejné. A tak je to aj v prípade súdnych rozhodnutí. Väčšina pojednávaní je verejných, takže ktokoľvek si môže sadnúť do lavice a počúvať. S tým sa počítalo odjakživa. Ale kapacitou súdnej siene bola daná aj miera verejnosti celého pojednávania a rozsudku. A intelektuálnou kapacitou bolo dané, kto mal tú výdrž dopracovať sa až ku koreňom informácii.

Máme internet a tak je samozrejmé očakávať, že ak bolo doteraz niečo verejné, tak by predsa nemalo byť problém to skutočne zverejniť formou elektronického dokumentu.

Ale je až takáto miera verejnosti žiadúca? Nie je už v rozpore s nejakými ďalšími zvykmi? V prípade súdov napríklad sú to rôzne výmazy z registra trestov. Google je večný a navyše v USA. Nie je absurdné dovolávať sa aktívne toho, čo nám naše zákony garantujú automaticky, teda zahladenie trestu po XX rokoch?

Zverejnené súdne rozhodnutia mali byť podľa Žitňanskej anonymizované a návrh definoval aj také, ktorých by sa zverejňovacia povinnosť netýkala. Medzi výnimkami mali byť rozhodnutia o osobnom stave, rozhodnutia týkajúce sa maloletých a také časti rozhodnutí, ktoré obsahujú obchodné tajomstvo.

Ups, výnimky. Ale veď vieme, že to akékoľvek výnimky nefungujú. Ich množstvo v čase kontinuálne narastá.

Takže milí priatelia, možno by bolo vhodné sa aspoň zamyslieť nad tým, aký je duch pojmu vec verejná v dobe minimálnych nákladov na zverejnenie a minimálnych nákladov na získanie informácii z negarantovaných zdrojov.

V súvislosti s iniciatívou tej poslankyne ma zaujala ešte jedna vec. Teda, zaujala… Skôr brutálne bachla do gebule:

Verejnosť by podľa Žitňanskej mala mať možnosť posudzovať kvalitu práce súdov priamo a nie sprostredkovane, napríklad prostredníctvom médií. Zároveň by sa tým umožnila verejná diskusia. “Len verejná diskusia o rozhodnutiach dá aj súdom a sudcom spätnú väzbu, čo si myslia občania o ich rozhodovaní,” tvrdí poslankyňa s tým, že zároveň ide o spôsob ako minimalizovať počet škandalóznych rozhodnutí. “Je to prvý predpoklad, aby sme sa dostali k tomu, čo nazývame právna istota,” uzavrela.

SME.sk | Rozhodnutia súdov na internete nebudú

Súdy sú jedným z troch pilierov štátneho usporiadania v ktorom žijeme. Ich výsadným postavením je, že s definitívnou platnosťou rozhodujú. My, ako členovia tejto spoločnosti sme sa dohodli sami so sebou a aj medzi sebou, že skupine 20-30-100 ľudí dáme právo určiť čo je definitívna pravda. Vlastnosťou súdnej moci je konečnosť, z ktorej vyplýva  absolútna podriadenosť rozhodnutiu. Kde tam vidíte priestor na diskusiu?!?

Verím, že ten princíp chápete. Sudca povie a tak to je a basta a konečná a cez to vlak nejde, aj keby bol ten vlak vystrúhaný z dreva mysliaceho hruškovníka. Tak aká diskusia o rozhodnutiach súdov?!?

Aha, ono je to o podivných zákonoch. Tak to si pekne pani poslankyňa kydá do vlastného hniezda. Veď sudca súdi podľa zákonov, ktoré vzišli z diskusie v parlamente.  Je v nich voľnosť? A kto za ten priestor na  dvojzmyselnosť v zákone môže?

Aha, ono na tých súdoch sedia ľudia, ktorí majú problém s morálkou, s demokratickými princípmi, s občianskym spolužitím… Ľudia, ktorých by sme si kvôli nepevnému charakteru nevážili ani ako suseda v bytovke. Hm, ale to je o tých konkrétnych ľuďoch. To rozhodne nie je o funkcii, ktorú zastávajú.

V Čechách včera prišli na to, že  sudcom by mohli byť eventuálne aj ľudia, ktorí získali postgraduálny titul JUDr.  štúdiom, o ktorom sa dá s úspechom pochybovať, že bolo štandardné. Ale veď z princípu, ako môžeme dopustiť, aby bol sudcom človek, ktorý nedokáže byť sám na seba dostatočne tvrdý a poctivý? Tam je koreň problému, v tých konkrétnych ľuďoch. A v nás! Že je nám to 5 minút po správach jedno.

Zdieľajte obsah s priateľmi: