Keď padol socializmus u nás, bavili sme sa hlavne o politickom rozmere. Nesloboda, politické prenasledovanie, železná opona a tak podobne. V tieni politických vízii o slobodnej spoločnosti, o možnostiach cestovania a láske k blížnemu sa krčili zmienky o tom, že bol systém neudržateľný aj preto, že bol ekonomicky nevýkonný a žili sme na dlh a produkovali pramálo hodnotného. Náklady 100% zamestnanosti nemusím pripomínať, že?

Vrámci ekonomických reforiem sa proklamovalo, že je potrebné zaviesť skutočné trhové mechanizmy. A zvýšiť produktivitu. Lebo produktivita je to, čo robí spoločnosť blahobytnou. To boli ďalšie vízie, ktoré sme v  postkomunistických krajinách napĺňali.

Užili sme si veľkú zmenu v sociálnych vzťahoch, v prerozdelení obyvateľstva do jednotlivých tried. Nebola to žiadna sranda. Frustrovaných príslušníkov stratených generácií sú tisíce. Optikou dnešného Grécka je fascinujúce, že sme to prijali pokojne. Fascinujúca sila vízií politikov o budovaní slobodnej spoločnosti, že?

Vraj už od nejakého 18. storočia je známa téza, že průserom demokracie je, že si ľudia s obľubou zvolia tých, ktorí im dajú najviac. Nikoho z voličstva nezaujíma odkiaľ dajú. Hlavne že dajú. Keď sa zopakuje niekoľko takýchto cyklov za sebou, systém štátu sa ekonomicky zrúti. Od 18. storočia je to vraj známe.

Čo musí padnúť v Grécku a taktiež v 98 percentách ostatných krajín EU? Krajiny samotné? Alebo zas ten socializmus?

(Tomáš tvrdí, že na vlastné oči videl švédsku výnimku potvrdzujúcu pravidlo, to sú tie 2%)

V nedávnej diskusii som započul, že v ideálnom svete Európskej komisie krajina, ktorá si naplánuje schodok rozpočtu väčší ako 3,5% bude automaticky potrestaná znížením príjmov z rozpočtu EU a navýšením príspevkov.  Automaticky sa aktivuje inkaso z účtu  Štátnej pokladnice.

Ako malý chalan som sa čudoval, ako môže štát rok za rokom neustále mať jednak prorastovú ekonomiku a druhak vytvárať schodok rozpočtu. Bolo mi divné, že sa ráta furt a stále s rastom. Tak som si do zdôvodnil tým, že vlastne nám stále rastie počet obyvateľov, ktorí potom potrebujú viac a viac hmotných statkov.  K tej druhej (o schodku), že si vlastne štát vytlačí viac peňazí aby mohol tie schodky pokryť.  Hm, bola to insitná predstava.  Som si bol býval myslel.

Dnes sa ukazuje, že podobne insitne funguje nejedna dnešná svetová ekonomika.

A mimochodom. Matne si spomínam, že investícia do štátnych dlhopisov je tým najopatrnejším investičným počinom. Až tak bezpečným, že napríklad dôchodkové fondy s obľubou využívajú práve toto bezpečie. Dokonca im socialisti obmedzujú možnosti na radikálnejšie investície do akcií firiem.  Tak mám pocit, ako by tieto štátne korporácie (štáty ako korporácie) boli vedené pekne absurdne.

Konštruktívny záver?

Možno by nebolo od veci oddeliť ekonomiku a politiku. Ekonomiku zveriť ekonómom, ktorí by boli osobne zodpovední za svoju prácu a dostatočne morálni. Politikom dovoliť jedinú ekonomickú otázku: Koľko ste pre nás zarobili na rozdávanie?

Viete, je tu jedna oblasť, kde to už dávno funguje. Volá sa to regionálna politika. Tá má presne vymedzený rozpočet a dedina si môže dovoliť len také verejné osvetlenie, ako ukráti školu. A také futbalové ihrisko, ako ukráti opravy chodníkov. Rozpočtové pravidlá sú brutálne kontrolované.  V EU by sme to mali mať presne o tom istom. Viem si to živo predstaviť. Nie sú jednotlivé štáty len regiónom EU?

Dokonca aj tých morálnych ekonómov si viem predstaviť, ktorí by boli schopní dodržiavať tento plán.  Ak by bol výrok  „Všetci ľudia sú skorupovateľní.“ pravdivý,  ten nutný počet je predsa obsiahnutý v štatistickej chybe.  Stačí nám predsa len tých pár z okraju Gausovej krivky občanov EU.  Moju víziu si neviem predstaviť na úrovni samotného štátu v EU. Ani na úrovni Československa som si ju nevedel predstaviť. No v EU je dosť obyvateľov na dosť veľkú štatistickú chybu.

Viete, (po druhýkrát) toto sú tie vízie, ktoré tak tragicky absentujú v dnešnej politike. Vízie, ktoré by siahali za horizont 10 rokov a s istotou pozerali na horizont 20-50 rokov.