Štát má vykupovať pozemky "za ceny tesne pred"

This entry is part 7 of 10 in the series Očakávaný volebný program

Súkromné vlastníctvo štát nemôže zhodnotiť svojim rozhodnutím. Štát nie je podnikateľ.  Dvojnásobne platí pre infraštruktúrne líniové stavby. Štát  je v schizofrénnej situácii. Nesmie tajiť zámer výkupu a súčasne jeho prezradením sa zhorší pre štát (a naše dane) výkupne ceny.

Podľa údajov Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska možno bežnú ornú pôdu kúpiť v regiónoch v rozmedzí 45 až 85 centov za meter štvorcový. Keby sa všetky pozemky pod obchvatom oceňovali na hornej hranici ceny ornej pôdy mimo obce, výkup pozemkov by vyšiel na niečo vyše 4 milióny eur, nie takmer 400 miliónov.

Zdroj:  Výkup pôdy pod bratislavskú diaľnicu má stáť viac ako Ficov sociálny balíček.

Teraz vetami rozvitými.

Keď sa naplánuje trasa diaľnice, štát má vykupovať za ceny zodpovedajúce momentu tesne pred rozhodnutím štátu.  Ak sa vykupuje orná pôda, tak za trhové ceny ornej pôdy na danom mieste. Podobne pozemky v obciach, podobne domy na búranie. Za trhové ceny, ktoré vznikli bežnou podnikateľskou činnosťou súkromných subjektov.

Je to preto, že štát nie je podnikateľ. Štát nikdy nemôže zmeniť rozhodnutie na základe tlaku trhu. Keď súkromnému developerovi niekto nechce predať pozemok, alebo len za absurdnú cenu, tak má developer možnosť prehodnotiť rozhodnutie a posunúť sa o kus ďalej. Alebo nastoliť  novú trhovú rovnováhu.

Šachový úkrok stranou: Štát má byť solidárny. Takže by mal kompenzovať zhoršenie stavu spôsobené štátnou výstavbou. Je to cena za benefity  presahujúce miestne trhové rovnováhy, ktoré nemôžu dotknutí využívať. Do tejto solidarity počítam napríklad solidaritu štátu v podobe kompenzácii za vyššie ceny náhradného bývania. Alebo za zhoršenú využiteľnosť susediacich parciel a podobne a podobne. Výkup nie je nástrojom solidarity. Koniec šachového úkroku stranou.

Štát musí realizovať vyšší záujem. Presahujúci miestne trhové  rovnováhy. Navyše nie je súčasťou trhového súťaženia. Štát má len a len vytvárať pre iných prostredie.

Ďalším dôvodom pre ceny tesne pred je zamedzeniu zneužívania interných informácii.  Prevencia je oveľa užitočnejšia ako následné hľadanie či náhodou k nejakému zneužitiu interných informácii nedošlo. Na rozdiel od súkromných subjektov, v štátnych štruktúrach nikdy neexistuje  motivácia chrániť interné informácie. Vždy sa nájde nejaký biely kôň na koho to hovno trestného stíhania padne.

Naopak, súkromný subjekt má veľké motivácie tajiť rozhodujúce interné informácie, ktorých vyzradenie by ho prišlo príliš draho. Všimnite si, že tí priekupníci spomínaný v článku fabulujú „výkupom kvôli dotáciám na pestovanie“. To štátny úradník z princípu nesmie. Takže nie že len nie je motivácia, dokonca takéto tajenie je štátu zakázané.

Bez brzdy cien v podobe cena ante quo, teda ceny tesne pred, je štát a štátne peniaze, v schizofrénnej situácii. Nesmie tajiť zámer výkupu a súčasne jeho prezradením sa zhorší pre štát (a naše dane) výkupne ceny.

Takže pridávam do zoznamu svojho očakávaného predvolebného programu: Vykupovanie do vlastníctva štátu za ceny ako tesne pred.

Smutná celulóza minulého týždňa

Okrádanie bez štipky fantázie a poetiky, ignorovanie pravidiel na cestách, potvrdenie mojej predpovede o stagnácii asdf.sk, roky pribúdajú, zdravie ubúda, etika v PíáR – no čo vám budem hovoriť, samé smutné veci som dnes vyzbieral.

Na začiatok dva odkazy sledovaných príbehov. Prvý je príbeh predaja domény dgx.cz, ktorý má ďalšie pokračovanie. Je ním La Trine 2.0. Niečo sa chystá, to je isté. Ako som to zistil? Nuž, zdá sa, že nové RSS je nasmerované na to pôvodné. Hm, to tých 66 tisíc naozaj vyhodili z okna?

Druhým príbehom sú sociálne služby. Ich zmysel je mi podobne ako u Arthura utajený. On sa priamo pýta PROČ by to kdo dělal?. Problogger sa opýtal svojich Twiter followerov a vznikol z toho film, plný nadšených výkrikov.

Kritika vybrali.sme.sk? Pýta sa v nadpise svojho elaborátiku Ruziklan a zľahka pripomína, ako také to vybralismesisebe funguje, aký sú tam užívatelia a tak podobne. Navrhuje aj pár impulzov do budúcnosti. Ja som mu k tomu do komentárov napísal:

Zásadný problém vidím, že tvoj a zalinkované články sú v ostatnom dlhom čase (pol roka) jediné, ktoré nejakým spôsobom propagujú službu. Už pri prechode z asdf.sk na vybrali.sme.sk som sa obával, že rozvoj ustrnie. A žiaľ stalo sa. Žiadna propagácia, žiaden rozvoj… Hm, to akože komunita spropaguje pre sme.sk ich komerčnú službu? (Absencia zjavného obchodného modelu je irelevantná, je to súkromná služba.) Ani len túto virálnu cestu sa nesnaží nikto nakopnúť. Na http://vyvoj.blog.sme.sk/ je ostatný (ktorý by sa kľudne mohol volať posledný) zápisok z augusta 2007. Ach jo!!!
Práve na stránke noviniek by sa zišlo urobiť presne to, čo popisuješ. Aby dobré články mali šancu na získanie hlasov. Aby sa chvíľu na prvej strane udržali… Databáza pridaných článkov je veľmi rôznorodá svojim obsahom, ale forma zobrazenie? Jediný chronologický zoznam. Na dobratie sa k špecializovaným RSS treba reverné inžinierstvo namiesto toho, aby bol niekde odkaz… V databáze pridaných článkov je relatívne bohatstvo, ale prevádzkovatelia sa ho snažia statočne utajiť.

A ešte provokačne dodávam: Kto sa má vlastne snažiť o ďalšie fungovanie tejto služby?

A jéje: E – deník » 40 … a život jde dál Som o päťročnicu pozadu, ale keď si spomeniem na uplynulý piatok, chytajú ma rozporuplné pocity. Potešujúco sa začína napĺňať druhá časť vtipu o užívaní liekov a súčasne s pribúdajúcim vekom sa začína tragicky napĺňať prvá a druhá časť vtipu o užívaní liekov. To je tak keď ste nie len pacient ale aj lekárnik.

Veď viete, ten vtip môjho otca, ktorým mi odpovedá na môj synovský záujem o jeho zdravie a profesionálny o jeho medikáciu:

  1. Aj k doktorovi idem, aj on chce žiť.
  2. Aj do lekárne idem, aj on chce žiť.
  3. Aj to neužívam, aj ja chcem žiť.

Tak neviem, mám si aj ja zmerať tlak, alebo vyčkám ešte päťročnicu?

Adam Javůrek pokračuje v rozvíjaní problémov so stážistkou: Account manažer Bison & Rose věděl o falešných blozích Zaujali ma tam hlavne narážky na PR etický kódex. Pretože pod jeden taký pamflet spadám, trochu som po tomto PíáRovom pamflete pátral a dobral som sa dvoch PDF dokumentov. Prvým je práca z Katedry marketingovej komunikácie Filozofickej fakulty UK v Bratislave Etické atribúty reklamy, propagácie a public relations v marketingovej komunikácii a druhým je práca z Transparency International Slovensko Úloha médii v boji proti korupcii, etika v médiách, korupcia v médiách. Skoro ako by som čítal tie pamflety, pod ktoré profesne spadám. Ak to začnete dodržiavať, po pár mesiacoch si pripadáte ako idiot. Etický, ale idiot.

Google sa správa ako by akurát spadol s offline sveta do sveta online aplikácii. No pobavil som sa náramne: GoogleUpdate.exe není virus ale automatický instalátor Google aplikací se všemi příznaky viru.

A smutná zábava pokračuje. Pozor, pozor! Mimoriadna informácia z diaľnice D2, kúsok od tunela Sitina Přemysl Oráč na ceste z Čiech na maďarskú pustu. Dodám, že v zbierke absurdných označení chýba ešte svetelná navigácia pri uzavretí tunela:

  1. Prvé tabule, ktoré sú prenastavené na informáciu o uzavretom tunely sú preškrtnuté červeno-bielou páskou poletujúcou vo vetre, ktorá obvykle znamená poruchu na premenlivom značení.
  2. Oranžová šípka posiela do pruhu označeného zelenou šípkou, akurát problém je v detaile, že ten pruh je odbočkou na čerpačku OMV a pruh ktorý vás nútia opustiť je ten správny.

Po smutných úsmevoch nasleduje tragédia: Štátny web za milión… a prístupnosť sme kde nechali? Tragédiou nie je ani tak stratených pár miliónov za nejaký bezvýznamný web. Tragédiou je jednak skutočnosť (síce predpokladaná ale hraničiaca s istotou), že zadávateľ a ani tvorca o nejakom Výnose o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy (PDF) ani len nechyrovali a ďalšou, oveľa väčšou tragédiou je, že mlaďasi považujú nabalenie sa na štátnych objednávkach za zanedbateľné argumentujúc, veď inde sa kradne oveľa viac. O osobných tragédiách ľudí, ktorý sa nenaučili čítať s porozumením je potom už škoda hovoriť.

Zhodou okolností, v ten deň (14.4.2008) sa rozpútala na stránkach papierových Sme kauza tunelovania Braniska, užívania si Jána Slotu, ďalší deň pokračovala Pravda počítačmi pre ministerstvo a zaklincoval so Šťastný informáciami o hale pre MS v hokeji 2011. (Škoda linkovať tento hnoj.)

Nech mi ešte chvíľu skúsi niekto hovoriť, že normálne je nekradnúť. Nie, je to inak: Kto nekradne okráda vlastnú rodinu. Históriu tohoto porekadla, teda ľudovej múdrosti hlbokého socializmu, ale mlaďasi poznať nemôžu.

Dánsko, deň prvý – cesta cez Nemecko

Tak teda Dánsko. Bolo fajn. Perfektná mestská turistika. Kodaň so svojimi prístavmi je pre mňa nádherné mesto s perfektnou priemyselnou architektúrou. Len škoda, že na radnici mali knižku o priemyselných stavbách Kodane len v dánčine. Ale poďme po poriadku. Najprv som sa tam musel nejako dostať.

Veľké upozornenie: Text je obsiahly, zachádza do podrobností, ktoré sa vám môžu zdať divné. Hlavnou úlohou tohoto textu je zachytiť surové informácie. Mnoho informácii, ktoré by inak postupne opustili moju pamäť do nenávratna.

Cestu som si naplánoval cez Nemecko. Najskôr východné, potom západné, Hamburg, Nemecko-Dánska hranica a pokiaľ to vydá, tak prespať tesne pred mostom na prvý ostrov. Plán to bol smelý a aj sa podaril. Cez Google maps som plánoval cestu, pomocou Google maps for mobil som sa po ceste navigoval. Áno aj v Nemecku, za hovadsky drahé rómingové dáta. Musel som sa trochu krotiť, priebežne som polohu kontroloval pomocou papierovej mapy a v kritických momentoch nastúpil Google maps pre mobily.

Výjazd z Prahy bol fajn. Na ostatnom pražskom kruháku som z nadšenia z cesty skoro vletel do škodovky na ňom, ale ABS zaistilo na mokrej ceste tesné, ale predsa len dostatočné danie prednosti v jazde. Potom na D8 smer Teplice už len samé pozitíva a sociálne istoty. Cesta je dobre značené a dokonca som zvládol aj nástrahy bizardného kruháku pred Teplicami s nájazdom na Teplisko-Ústeckú spojku. Nasledoval fungl nový úsek diaľnice, pár tunelov pod Krušnými horami a keď som si už hovoril, že idem dosť dlho na to, aby som už bol v Nemecku, tak veru som za jedným tunelom uvidel hraničnú tabuľu, že Bundesrepublik. Ešte pár kilometrov a rozoberacia hranica do starej EU. Veru rozoberacia, pretože pri stavbe konečne niekto pohol hlavou a pozrel sa do kalendára.

Nasledoval kus nemeckej diaľnice do Drážďan. V podstate pohoda, akurát celý úsek je 130 a keď som sa vracal, tak hlásili v rádiu, že tam aj merajú. Ja som ich nevidel, ale 130 je 130 aj na neobmedzených nemeckých diaľniciach. Takže na to, na čo som sa tešil vrámci prvého dňa najviac, tak na to som si musel počkať až po fungl novom obchvátení Drážďan a nájazde na smer Chemnitz. A tam to prišlo. Konečne som legálne frčal svojich obľúbených 160. Uvelebil som sa za volantom, z rádia pohodové schprechovanie, tri pruhy predomnou, nedeľa, takže bez kamiónov… Nádhera. Zaujali ma na tabuliach odbočenia k Autokostolom. Inak som si frčal pohodovo, občas mrkol do itinerára ten na mňa, že smer Lipsko, občas mrkol na tabule a tie na mňa, že smer Lipsko stále rovno a tak som si frčal až tu zrazu tabule na mňa, že Chemnitz. Pozriem do mapy a vidím, že som sa kochal a kochal až som sa previezol. Tak som to strihol podľa tabúľ na sever, smer Lipsko a po cca 10 km skončila diaľnica a až do Lipska som si užíval DeDeRónske pozostatky po diaľniciach a cestách. Okolo Lipska, skrz Hale (obchvat Hale sa nekonal, takže cez mesto) až som sa dostal späť na diaľnicu.

Hovoril som si potom: Drž sa itineráru, čo ti nakreslil Google a nečum zbytočne do papierovej mapy a na tabule. Keď si sa chcel nechať navigovať, tak sa aj nechaj navigovať a nevkladaj do toho svoj intelekt. A tak som sa pri navigovaní už spoliehal na to, čo mi navrhol Google maps. Všetko tak šlo v pohode, až do posledného dňa, ale o tom až potom. Takže smer Magdeburg, potom smer Hanover, potom smer Hamburg a až do Dánska šlo už všetko perfektne.

Pár postrehov z diaľnice.

Diaľnica z Berlína po bývalú Nemecko-Nemeckú hranicu (neprehliadnete, lebo na tabuli, že bude čerpačka je pripevnená dodatková že ZOLL a na budove čerpačky v smere z Hanoveru je nápis ako slon, že Zollamt a aj hnedé značky upozorňujú na prírodnú zaujímavosť nemeckého zjednotenia) je fajn, potom už len 120. A vraj neobmedzene… Celkovo, úsekov s obmedzenou rýchlosťou bolo na môj vkus až príliš. Darmo používali premenlivé značky. Aj na úsekoch, kde naozaj nebola hustá premávka na to kašlali a 120 svietila ako bláznivá. Občas by sa veru mohli pozrieť do kamier, ktorých je hlavne na západnej strane po dialnici neúrekom. Tá 120 bola relatívne ignorovaná. Všetci šli tak 130-140. Ale bolo vidieť, že nejaké to dekórum sa predsa len zachováva.

A jeden zásadný postreh. Tam kde bola obmedzená rýchlosť častejšie vznikali kolízne situácie. Tam kde sa mohlo frčať podľa osobných preferencií, tak bez ohľadu, či bola diaľnica 2, alebo 3-prúdová, všetko šlo hladko. Len pripomínam, že bola nedeľa poobede, takže premávka bola relatívne riedka a aj v obmedzených úsekoch aj v neobmedzených. A napriek tejto nízkej premávke som mal pocit, že tam, kde boli každé 2-3 kilometre značky obmedzujúce rýchlosť , je treba dávať väčší pozor. Predbiehacie manévre trvali zbytočne dlho, zbytočne dlho som sa vliekol za ojedinelým nákladiakom…

Po ceste som v Nemecku tankoval dvakrát. Raz na čerpačke Esso. Na nemeckých diaľniciach je veľmi riedka sieť parkovísk a púmp. A keď sú, tak benzín hovadsky drahý. Ale mali tam aj reštiku, bol zhodou okolností čas obeda a aj čas na prestávku po cca 4. hodinách šoférovania, tak som si dal aj obed. Prevádzkovalo to Segafredo a je vidieť, že keď sa chce, tak môže mať káva aj pol litra, aj porcie môžu byť ako pre kamionistu a dokonca aj pekne horúce. Dal som si pečené bravčové stehno, taký ten flák mäsa, čo vám usmievavá Nemka odreže priamo z uduseného stehna, ktoré potom zapiekli, takže je vnútri nádherne šťavnaté a na vrchu je delikátna chrumkavá kôrka o hrúbke kamionistovho palca. Varená zelenina, hranolky a spomínaný polliter kávy s mliekom… Fajn to bolo.

Našinec v cudzej krajne ale aj tak najviac zábavy zažije na záchodoch. Idem podľa šipiek a narazím na turnikety. Fakt, nekecám, skoro ako do metra. Vhoďte 50 centov a bude vám umožnené… Darmo mi prítomná fešná hajzlíkkočka hovorila, že automat aj vracia, keď ja som nedisponoval žiadnou mincou. No deva ma nenechala v štichu s plným mechúrom. Keď pozrela na mňa hneď vedela ktorá bije a promptne vytiahla kartu a umožnila mi voľný priechod turniketom a ja som mohol vzápätí dať voľný priechod svojim malým potrebám.

Prídereklamnáodbočka: pisoár je ideálna reklamná plocha. Veď kam chlap čumí keď močí? Na pisoár. A keď sa v správnu chvíľu reklamný priestor aj podsvieti, zaujatie je dokonalé. Možno by sa to dalo účtovať aj pay-per-cvrk. Koniecreklamnejodbočky.

Niekde na pol ceste medzi Hanoverom a Hamburgom, teda presnejšie takých 55 km pred Hamburgom ma premkol riadny smäd. Už poučený, že najlepšie pumpy a zastávky pre šoférov sú tesne mimo diaľnice pri skoro každom výjazde, som skenoval okolie diaľnice. A zrazu sa vynoril nezameniteľný znak McDonaldu, tak som to švihol z ľavého do pravého, z pravého do odbočovacieho a upútala ma stavba podivných tvarov. Keď som vyriešil v mekáči smäd, zamieril som k danej stavbe. Poviem vám, dosť som váhal či si nepôjdem zalyžovať a vjazd do Dánska nenechám až na druhý deň. Pokušenie to bolo veru veľké, dokonca som pri vchode dostal aj zľavenku. Takže, keď budete v okolí Hamburgu a dostanete neodolateľnú chuť si zalyžovať, vecte, že Alpy sú cca 50 kilometrov ďaleko.

Keďže sú čerpačky na nemeckých diaľniciach naozaj poriedko, ocenil som, že pod značkou upozorňujúcou na čerpačku je aj info o tom, ako ďaleko je ďalšia. 50-60km žiadne číslo. A na poslednej Shelke pred hranicami bolo upozornenie, že je to posledná. Neverte tomu, je potom ešte jedna. Myslím, že Aralka to bola. Tá Shelka je tesne za mostom cez kanál spojujúci jedno more s druhým. Takže aj tá prvá časť Dánska, ktorá vraj leží na poloostrove je vlastne už ostrovom.

Záchodová stravenka

Takže na Shelke zas tie turnikety (jedna firma prevádzkuje sieť záchodov, takže ak to raz natrénujete, neskôr využijete výhody sieťovej kultúry). Tentokrát som už disponoval potrebnou mincou, tak som si to absolvoval komplet. Kým som čakal, kým sa uvoľní niektorá s kabínok (boli tri a v nich traja Dáni) študoval som návod na použitie lístku, ktorý z turniketu vypadol. Nebol to cestovný lístok, ale normálne poukážka práve v hodnote mince, ktorú ste mohli použiť v čerpačkovom šope. Ak by ste to dobre zmenežovali, tak aj zaplatiť za benzín. Ja som si išiel dať kávu. Nad automatom podrobný matematický návod, ako jedna káva rovná sa dve eurá mínus poukážka zo záchoda rovná sa 1,5 eura. No jo, ale káva sa kupovala v automate a ten požadoval eurá dve. Kávu som chcel, tak som mu tie dve eurá dal, ale chcel som použiť aj tú poukážku, ale štrbina na vhodenie poukážky žiadna. S kávou v jednej ruke, mobilom v druhej a poukážkou v tretej som sa obrátil na predavača, že čo s tým a kde je mojich 50 centov. On, že už mi to nemôže vrátiť, že som už zaplatil. Tak som si šiel vybrať nejaký ľadový čaj, že teda skúsim minúť záchodovú stravenku na druhý pokus. Ale druhá predavačka ma zachránila a volala na mňa, že keď už nám od nich nákup, že mi môže tú stravenku refundovať v hotovosti aj bez druhého nákupu. Takže socialistické procesy našťastie v západnom Nemecku nezakorenili.

Hranicu do Dánska indikovalo zníženie rýchlosti, zabudnuté značky smerujúce dopravu na parkovisku, kde pradávno stála colnica, kameň ako slon a cca 10 metrový stožiar s dánskou vlajkou. To bolo všetko, žiadny tajtrlíci, žiadne unimobunky, nič. Tak som si povzdychol, spomalil, aby som si mohol prečítať, že v Dánsku sa jazdí po diaľnici 130 v obci 50 a mimo 80, aby som vzápätí zrýchlil na 110. A stodesiatkové značky boli najbližších mnoho kilometrov a ako som neskôr zistil, tak Dáni mohli radšej vyhlásiť na diaľniciach všeobecnú 110 a ušetrili by na železe značiek. Na trase do Kodane je neobmedzená 130 naozaj len občas. Už sa zmrákalo, k noci sa chýlilo, tak som zapol Google maps a nechal sa doviesť tam, kde aj dánskeho kráľa pred pár storočiami zavialo a kde vznikla tradícia zájazdných hostincov KRO.

Poviem vám, peknú tradíciu majú. No spanie v kráľovskom hostinci je na môj vkus trochu drahé. Teda, aj keď, mali tam bazén, saunu, knižnicu a ten pocit, že spíte na mieste, kde sa začali písať dejiny dánskeho zájazdného pohostinstva a kde spali králi, tak ten pocit za to stál.

Postele dobré, raňajky výborné, z jedálne výhľad na východ slnka, na všetkých stoloch horela čerstvá sviečka aj keď som tam bol sám. V izbe možnosť wifi pripojenia (Požiadajte na recepcii a dostanete čiernu krabičku, platí sa kartou cez web priamo poskytovateľovi pripojenia), na stole dosky s dvomi obálkami, dvomi hlavičkovými papiermi a 5 stranovým zoznamom hotelových služieb v dánčine a angličtine. Pri odchode na moju počesť vytiahli aj vlajku na stožiar. Len programov mohli na televízore naladiť viac.

Ale to už máme deň druhý a to si žiada samostatný článok.

Fotografie z prvého dňa budú v samostatnom článku s podrobným komentárom. Odkazy na stránky popisovanéých podrobností budú postupne pribúdať v budúcej sekcii o Dánsku na webe Recept na život. Ako píšem na začiatku, toto je hlavne zhromaždenie surových informácii, aby som nezabudol. Ak sa chcete niečo opýtať komentáre sú tu práve na to.