Sú 3 knihy, ktoré som dostal a zmenili mi život

Dostal som za život kopu kníh. Sú tri, ktoré mi zásadne vstúpili do života.

Prvou v poradí bola kniha, ktorú som dostal za samé jednotky v prvej triede základnej školy. Mala vplyv ma mňa v dvoch rozmeroch. Jednak som bol za hviezdu, lebo som dostal knihu, niečo čo iní nedostali. A po druhé – bola to kniha o akvaristike s veľkými fotografiami. Od tej chvíle som po akvárku túžil. A už ho aj mám. Trvalo to len asi 30 rokov.

Druhou knihou, ktorá sa tesne predrala na prvé miesto môjho rebríčka, je dar od môjho birmovného. Tou knihou je zbierka krátkych postrehov Rady skušeného ďábla. Prečítajte si ju a pochopíte, prečo je na prvom mieste. Mám z nej úprimnú radosť. Akurát spôsobila, že už žiadna kniha nebude nad ňu.

No a tou treťou v historickom poradí a aj poradí dôležitosti pre mňa, je Veľká záhradkárska encyklopédia. Je skvelá, lebo je tam všetko, čo potrebujem vedieť o svojej záhrade a o rastlinách, ktoré tam rastú. Lebo keď niečo vlastníte, ste za to zodpovedný.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Čítam Havla

Bol som v nebezpečnom priestore – v knižnicii, ook. Moja osobná knihovníčka bola kdesi zalezená a dopadlo to  tak, ako vždy. Tentokrát tri úlovky. Všetko Havel. Nie o ňom, ale jeho texty.

Rozhovor teda správnejšie Diaľkový výsluch od Hvížďalu. Pobavilo ma, ako sa hneď na úvod snaží nájsť svoj postoj ku kapitalizmu a socializmu. Nezabúdať, že ten rozhovor vznikol v hlbokom socíku.

A čakajú ma Havlove eseje a iné texty z rokov 1970-1989. Na tie sa obzvlášť teším. naozaj som zvedaný, kto to vlastne bolo – Havel filozof.

Na zrní sa ale naozaj nechystám.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: Pozri, skús to takto robiť a bude nám to spolu fungovať

Výsledkom našich predsavzatí je konanie. Etické pravidlá si môžme písať koľko chceme, zákony novelizovať ob deň. Jediné čo sa počíta, je konanie.

Pripadám si v tomto svete, ako keď si čítam vo voľnom čase o kvantovej teórii či teóriách okolo vesmíru. Obe prostredia sú v extrémoch, ale sú si tak ohromne podobné. A my žijeme niekde v strede a vidíme úplne iný svet. Pritom sa skladáme z častíc a žijeme vo vesmíre.

Trošku nevadí, giga či googel nevadí. Akurát keď to urobíme v mierke ľuďom blízkej, tak sme nemorálne svine. Ak si myslíte, že máme konať v mierke malej alebo až vo veľmi veľkej, nič ste nepochopili. Ale vôbec nič.

Za troška ani pán farár nič nepovie? Veľkým číslam nikto nerozumie? Nie, stále ste to nepochopili.

Keď sa nikto nedíva, tak nevadí? Bingo, bomba, hlavička po klinčeku! To je to konanie uprostred, ktoré nás všetkých zabíja. Uberá nám strednovekovým sily. Oberá naše dospievajúce deti o ideály.

Keď sa nikto nedíva, tak nevadí! – To je to konanie, ktoré je každodennou hrôzou bez konca. Malé nenápadné podvodiky, ktoré denno-denne robíme. Jeden trošku nevadí. No znásobte si to 8-9 miliardami, čo nás je na tejto planéte a sme v riti.

Zrazu sa nám zdá ako dobrí nápad chodiť po náhodných kontrolách. Vyvesiť kamery na každý roh. Zaviesť objektívnu zodpovednosť. Už nemáme ani sily na to, aby sme sa navzájom chytali pri nemorálnom konaní, tak to necháme na roboty A roboty nás pokutujú s veľkou radosťou.

A nakoniec? Nakoniec sme v stave, že prvou myšlienkou pri pozorovaní konania kohokoľvek v našom okolí, že prvou myšlienkou je: “Malo by sa mu to zakázať!”

A takto si tu, v strede medzi malými a hyper veľkými zlodejinami žijeme. Možno by stačilo nepodvádzať? Nie, skôr byť primerane tolerantný. Dôverovať. Nechať ľudí, aby sa sami za seba hanbili. Byť príkladom, že etické a morálne konanie má zmysel. Byť príkladom.

Kdesi-kamsi som bol býval bol cestoval a nad semaforovým panáčikom bola tabuľka: Dospelí, ste príkladom pre deti!

Skúste porozmýšľať, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov, akým príkladom ste vy sami osobne pre svoje okolie. Čo z vášho správania, z vašej etiky, z vášho chápania morálky si prajete, aby bolo príkladom pre tých ľudí, ktorých stretnete dnes na ulici, v meste.

Skúsme začať uvažovať, v tom našom strede každodennosti nad tým, čo by sa stalo, ak by sme nahradili vetu: “Zakázať sa mu to musí”, za vetu “Pozri, skús to takto robiť a bude nám to spolu fungovať.”

Nebojte sa, aj ja som len priemerne zodpovedný, priemerne poctivý, priemerne dokonalý, priemerne výhovorkový. Ale snažím sa byť príkladom, za ktorý by som sa ani ja nehanbil, keby som ho mal hodnotiť.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Elektroprevádzka medzi Prahou a Brnom za rok vypáli 2/3 Mochoviec

Testy hovoria, že elektroauto Tesla za jazdí zo spotrebou 274 Wh na kilometer.

Medzi Prahou a Brnom je to cca 200 km. Denne bola intenzita dopravy na D1 v roku 2012 asi 95700 vozidiel za deň.

Jedna Tesla spotrebuje na tých 200 km celkovo 54800 Wh. Keby všetky tie vozidlá na D1 za deň boli Tesla, je to 5244360000 Wh/deň. Za 365 dní je to 1914191400000 Wh. Aby sa to lepšie čítalo, je to 1,9142E+12. Wh, teda 1,9TWh.

Temelín vyrobí za rok 15 TWh elektrickej energie. To je 15E+12Wh

Mochovce vyrobia ročne vyše 3 TWh elektrickej energie, čo pokrýva približne 11 % spotreby elektrickej energie na Slovensku.

Tých 1,9 TWh, čo sa by spálila elektrická doprava na D1, to je tak asi 8-9% dnešnej celkovej ročnej spotreby elektrickej energie Slovenska. Spálenej na elektroprevádzke na 200km vzdialenosti Praha-Brno.

Dnes spotrebúva doprava nula Wh elektrickej energie za rok. Ak majú byť priame elektroautá budúcou cestou, musíme uvažovať v rozmeroch prírastku ročnej kapacity zdrojov v ekvivalente 2-3 blokov Mochoviec. Alebo ich ušetriť niekde inde.

A viete vy, čo to stojí, postaviť jadrovú elektráreň? nechcete jadrovú? No tak uvažujme, čo by stálo vybudovať zdroje o kapacite 1,9TWh ročne. Tie prachy niekde musia ležať na kope, musia sa zainvestovať  a potom postupne v cene čerpanej elektriny do vozidiel sa táto investícia musí investorovi vrátiť.

Má tie 2-3 ekvivalenty Mochoviec postaviť štát, No tak to sa musíme zložiť v podobe daní, alebo si na to musí štát požičať.

Viete, príčinou, prečo sa dostávame v úvahách do problémov je, že pre priame elektroautá potrebujeme velikánske centrálne zdroje. Ak by sme si vedeli vyrábať malé zdroje elektiny, potrebovali by sme stále 1,9TWh ročne. No vyrobili by sme si ich na desiatkach tisícov miest pomocou desiatok a ž stoviek tisícov drobných investícii.

S benzínom sme nikdy tento problém nemali. Pretože sa rozložil v čase. Požiadavky na kapacity rafinérii rástli v rozsahu storočia. Navyše, rafinériu dokážeme postaviť za pár mesiacov.

Leda že by som sa vo výpočtoch mýlil.

Proste sa musíme zmieriť s tým, že pre fungovanie našej spoločnosti budeme ešte takých 50 rokov musieť strpieť smrad z benzínových a naftových motorov. Teda že ich podiel bude viac ako 50% na celkových vozokilometroch.

S každým rokom zaháľky nad pridávaním kapacity zdrojov elektrickej energie sa tých 50 rokov musí so samozrejmosťou predlžovať. Je úplne jedno aký ekvivalen bloku jadrovej elektrárne to bude. Proste potrebujeme čísla rastu voľnej kapacity zdrojov elektrickej energie, aby sme vôbec mohli uvažovať nad elektroautami.

Na skokový prechod od benzínu k priamej elektrine nie je kde brať elektrickú energiu.  Diskusia nad kapacitami akumulátorov či účinnosťou elektromotorov sú len trápna akademická debata.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zamneď: Povedal som Servus a už mi to zamyslenie ostalo

Páči sa mi pozdrav Servus. Jednak ho používajú takí tí starí (Sledujete tú moju gramatiku? Toto by korektor nezachránil ani náhodou, nie to ešte automaticky.) intelektuáli ako je napríklad Lasica či Satinský. Servus! je od úradný sluha, posol. Keď niekam prídem, hneď sa tým predstavím. Som sám svojho seba posol.

A pritom mi ostane môj odpovedný pozdrav: No nazdar! Ten pozdrav mám rád. Je to hneď a zaraz odpoveď, reakcia na posolstvo vyslovené v pozdrave Servus!

Servus!
No nazdar!

A 3/4 komunikácie je vybavených. Som tu, priniesol som seba, nejaké posolstvo. Fajn, prekvapil si, že si prišiel, je to milé, ale veľmi ma neprekvapuj svojim posolstvom, lebo žiadne posolstvo nie je tak úplne neškodné. Minimálne narušením dovtedajšej homogenity ničoty, ktorú posol svojou novou prítomnosťou narušil.

Tri slová verzus za odstavec tárania. Hm, ako by som telefonoval so svojim otcom. Môj otec, a to je veľký syn svojho národa, to je stelesnenie úspornosti v telefonovaní. Máme to v sebe odmalička obaja. Možno aj preto, že sme ako deti nemali telefón doma. Na nás telefónne firmy nezarobia na dlhých telefonátoch. A keď sa stretneme na jednej linke, povieme si čo treba pár slovami.

K môjmu otcovi presne pasuje pozdrav Servus! Je to presne ten správny intelektuálny pozdrav, ktorý k nemu pasuje.

Tri slov verzus… Ale jedna veta ako hruda zlata.  Ako tá z filmu Rabaka. Na konci, keď Filan ide po rukách z Prahy zaznie:

Všetci by chceli byť van Gogh, ale odrezať si ucho ani jeden.

Ja viem, ono to nie je Filan, ale nejaký herec, čo hrá nejakého toho koncertného scenáristu. Pre mňa je to „Filan“.

Pozeral som ten film s mladším deckom. Aby som mu doplnil vedomosti o slovenskom filme, muzike a Filanovej poetike. Nebyť takýchto filmov, ten socializmus 80. rokov nám už nikto neuverí. Uff, minul sa pre mňa v pravý čas.

Voľakedy dávno som mal také chcenie, občas napísať na blog úvodník. Chcenie dlho nevydržalo, lebo písanie úvodníkov chce výdrž a pravidelnosť. No nikdy nie je neskoro to skúsiť ešte raz. A tak vznikli nepravidelné Zamyslenie na nedeľu. A keďže niekedy som zamýšľal s krvou plnou chylomikrónov aj nad politickými témami, vznikli aj Politické zamyslenia na nedeľu.

Neviem koľko som ich už napísal. Iste je ich o jeden viac, ako by si minimálne 80% z vás prialo. A tým ostatným zas stále vŕta v hlave, prečo píše na konci svojich nedeľných zamyslení o nejakých chylomikrónoch.

Toto je ten moment, keď by sa hodilo to už konečne vysvetliť. Tak teda…

Dobré zamýšľanie prajem a Servus!

Zdieľajte obsah s priateľmi: