S každým dňom žijem o kus radšej, ako rád som žil včera

Rozprával som sa so svojím strýcom, má 85 rokov a strašne ho baví tento svet. No a tak to by som vlastne mohol aj tohtoročné adventné zamyslenie skončiť. Pointa bola vypovedaná, posolstvo pre zamyslenie na nasledujúce prípravné 4 týždne nastolené. Nebolo by to však pravdivé.

Dnešný, čo dnešný, zajtrajší svet je dnes neuveriteľné čočujte sa čo sa stalo. Strýko hovorí, že dnes žije fascinujúcu sci-fi. S veľkou radosťou sleduje dokumenty, ktoré ukazujú, čo ohromné sa ľudstvu práve v týchto dňoch darí.

Zmerali sme gravitačné vlny – niečo, o čom Einstein počas svojho života mohol len snívať. A my to tu teraz žijeme. Včera bola správa o tom, ako chlapíkovi voperovali 800g vážiacu pumpu namiesto srdca a chlapík sa má čulo k svetu. A vy, tam za tými tenkými monitormi fungujúcich na princípoch kvantovej mechaniky teoretikov polovice 20. storočia, vy by ste iste zo svojich odborov dodali ďalšie a ďalšie sci-fi dnešnej každodennosti.

Boh, čo sa o 4 týždne zas s veľkou slávou a radosťou v našich srdciach narodí, nám venoval slobodnú vôľu. Zdá sa, že vedel, potmehúd jeden, že na nás pácha jeden neuveriteľný žart. Žart  spoznávania. Iste sa dobre zabáva nad tým, ako si dnes vysvetľujeme to, na čo o pár hodín prídeme, že je úplne nejako inak.

A my mu ten žart každodenne s ešte väčšou chuťou vraciame. Neustále robíme to, čo ani On nedokázal vo svojej všemohúcnosti predpokladať. Neustále sami seba prekonávame v radosti zo života. Že budeme prekonávať jeho tajomstvá, to očakávať mohol. Ale že dokážeme sami seba prekonávať v schopnosti radovať sa zo spoznávania jeho sveta? To nemohol čakať ani v tom najlepšom sne.

Denno-denne dokážeme prekonávať hranice radosti zo života. Každý deň sa dokážeme sami nad sebou čudovať, čo sme to zas objavili. Keď ráno vstávame, to o čom sa nám snívalo ako o imaginárnom, nedosiahnuteľnom, fantastickom, magickom, tak toto čudo práve niekto na našej planéte vyriešil, objavil, stvoril.

Možno vás dnes bolí koleno viac ako vás bolelo včera. No na jedno také koleno sa udialo vo svete 10, čo 10, 1000, milión, bambilión noviniek, ktoré ma nekonečno+1 rozradostnia a ktoré mi dávajú nekonečno+2 dôvodov na dôveru v ľudstvo.

Márnosť šedivá, ja žijem rád! A keby len to. S každým dňom žijem o kus radšej, ako rád som žil včera. A moja predvčerajšia radosť zo života – to bol len slabý odvar zajtrajšej radosti.

Prajem vám, aby ste našli v nasledujúcich týždňoch ďalšie a ďalšie dôvody väčšej a väčšej radosti zo života. Potom bude tá radostná správa z polnoci 24. 12. vlastne len nudou každoročnej všednosti.

Toto je moje tohtoročné a už tak trochu aj tradičné adventné posolstvo.

 

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Rýdze blognutie poslaneckého asistenta – akcia “disident” a “kameraman” prituhuje

Pokračovanie akcie “kameraman” a “disident” z minulého týždňa. Šéfka hovorila, že sa bude natáčať zas. Lebo pokútne, pozabučky predložené návrhy pokračujú.

Výbor mal začať o 9:30, tak som vyrazil s predstihom. A ani nebolo treba. Asi nevedeli kam z konopí s tými 50€ poplatkami, čo si vyrobili. Pobavilo ma, ako sa výbor došli aj Mihál s Beblavým, nečlenovia zdravotníckeho výboru. Šéfka robí naozaj dobre, keď pracuje na tom, aby sa zverejňovalo dianie na výbore NR SR.

Minule sľúbili, že nebudú pozmeňováky na poslednú chvíľu. Tak si zvykám, že v prekladovom slovníku SNS to znamená: Predložíme 50 strán 45 minút po oficiálnom začiatku. A vy sa v tom orientujte ako chcete, hlavne nech sa to dnes odhlasuje a nech je už pokoj. 

Tak som nafasoval zas do ruky mobil a že idem kamerovať. A v tej chvíli sa zo mňa stal konkurent toho pápeža, čo bol síce už zvolený, ale umrel kým sa uvelebil na Svätý stolec.

Ani neuschol atrament na mojej zmluve asistenta poslanca a už sa mi MUDr. Zelník (predseda výboru) vyhráža, že sa postará, aby mi zobrali preukaz asistenta, keďže v rozpore s rokovacím poriadkom výboru natáčam na mobil zasadnutie výboru. Hovorím si, že až taký disident nie som a aj šéfke sa zželelo môjho preukazu, tak si vzala mobil do ruky ona a točila to. Ja nič, ja muzikant.lekárnik. Ona pôjde na disciplinárne konanie.

Apropó, v rovnakej chvíli stáli 120 centimetrov od mňa tri statívy a na nich bežali kamery veľké ako odstavča od RTVS, Markízy a TA3.  Nuž nie je kamera ako kamera. Puíkaz zneu jasne, chuapi: Nenakameujú nás! Kua kua! 

A to je vlastne konec môjho príbehu disidenta a mojej kariéry kameramana.

Potom už nasledovala len próza. Šéfka si vzala zo svoje priehradky kopu akýchsi materiálov výboru, tak som sa zahral na správnu podržtašku. A odniesol som jej to do poslaneského klubu SaS.

V priestoroch klubu som pobavil Mira Ivana, keď som čítal novinku v pozmeňováku o objednávaní za 50€ (pardón, teraz už len za 30€). Oni už fakt nevedia kam z konopí, tak tam zakomponovali vytvorenie Národného informačného systéme na objednávanie pacientov. Kolega lekárnik na FB tomu hneď nadhodil skratku NISOP a tak mu budem odteraz hovoriť NISOPáčik. No zábava cez slzy ako z veľkej knihy vtipov O zlatú mrežu. 

Poviem to otvorene – robiť podržtašku (teda v tomto prípade podržpapiera) je super. žiadne komplikácie a rozvrat s preukazmi, žiadna zodpovednosť za slová podkladov k vystúpeniam, žiadne riziká padajúceho, no veď viete čoho, nemusím hneď vyťahovať latinčinu.

A tak som v nasledujúcich dňoch zas zháňal podklady, čísla štatistík, zdôvodnenia a písal podklady. Je to smutné,  ale je to tak. Na podržtašku sa síce hodím (dve ruky, dve nohy a príslušenstvo), ale myslieť ma baví viac.

IMAG0263

Musím si od dcéry požičať toto tričko.

Pod čiarou: Nebulvárne, rýdzo politické texty nájdete na mojom webe www.politik.pilnik.sk  Tam to už nie je taká sranda, ide o našu spoločnosť.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Rýdze blognutie poslaneckého asistenta – ako som bol za disidenta hneď na začiatku

Tieto postrehy z práce asistenta poslankyne budú také viac osobné – proste v štýle žánru – rýdze blognutia. Iste sa tam nájdu nejaké politické podtexty, ale bude to hlavne také odľahčenie.

Tak som bol zas za kameramana.  Keď som nastúpil na farmaceutickú fakultu, ako vzorný prvák som samozrejme zašiel aj na prvú prednášku. A prvou bola z fyziológie. Nevediac kam som si to v posluchárni sadol,  položil predo mňa profesor Bózner diaprojektor a povedal: “Ty budeš kameraman.” A tak som potom celý semester musel pred prednáškou vyzdvihnúť diaprojektor a hodinu premietať.

Náhoda neexistuje.

Na izbe na intráku som býval s chalanom, ktorý dva roky predo mnou robil tiež kameramana.

Náhoda absolútne neexistuje.

Moja prvá pracovná úloha v pozícii asistenta poslankyne v budove NR SR – robiť kameramana.

Tentokrát to bolo trochu dobrodružné. Predseda Výboru NR SR pre zdravotníctvo MUDr. Zelník, len čo zmerčil, že kamerujem mobilom, okamžite vyštartoval s procedurálnym návrhom, aby sa po vzore rokovacieho poriadku pléna NR SR aj na výbore zakázalo používanie mobilov na kamerovanie.

Jasné, že keďže má Smer väčšinu, tak mu to odmávali.

Z jednej strany predseda výboru – nekamerujte.
Z druhej strany moja šéfka poslankyňa – len natáčaj.

Tak som natáčal celé hodiny.  Šéfka je šéfka.

Priznám sa, že to vôbec nebolo príjemné zo strany predsedajúceho výboru. Ako statív som sa cítil trochu ako disident  Obzvlášť s vedomím, že moju poslankyňu nahlási pán Zelník na disciplinárne konanie za porušenie rokovacieho poriadku výboru.

A to som sa naozaj snažil maximálne nerušiť zasadnutie, zbytočne nešvenkovať po zasadačke a tak podobe. Veď aj tak väčšinou je vidieť len hlavy poslancov od zadu. Išlo hlavne o ten zvuk.

 

Dokonca novinári, čo sa nezmestili dovnútra a sedeli na chodbe sa potešili, že majú informácie. A že teda bolo hostí dnes naozaj kopa.

Akokoľvek, je to otrava, riešiť v roku 2017 tak elementárnu vec, ako je prístup verejnosti k práci poslanca-ich vlastného zastupiteľa.

Veď vôbec nejde o nejaké pikantnosti.  Zasadanie výboru NR SR je normálna pracovná schôdza, aj humor občas nastane, aj si skoro všetci tykajú, proste pohoda pri práci.  A bol by som prvý, kto by sa postavil na obranu  aj smeráckych poslancov, keby si z nich niekto robil vtípky kvôli nejakej uvoľnenejšej reakcii.

Takže priatelia, ja už keď niekam zas nastúpim, zas budem len kameraman.

Ale inak to prebehlo celkom bez veľkých renonsov.

Pardón, až na jeden, za ktorý sa verejne ospravedlňujem.

Minister zdravotníctva v súvislosti s platovým automatom pre lekárov zahlásil smerom k opozičnej strane zasadačky, že veď to prijala vaša Radičovej vláda.

A mne automaticky vyhŕklo “To nie je pravda”.

No chápete, klasická alergická reakcia na “za to môže Radičovej vláda”.

No mali ste vidieť tie pohľady od predsedníckeho stola. Ale mali pravdu, hneď som sa ospravedlnil a naklonil k svojej poslankyni, ale to už nebolo treba, už to ona predniesla tiež nahlas.

Pravda je totiž taká, že za automatickú valorizáciu platov, čo sa teraz Drucker snaží nalomiť, lebo je to objektívne šlamastika pre financovanie nemocníc, tak tento platový automat schválila v decembri 2011 v družnom objatí vládna strana Most a vtedy opozičný Smer.

Moje miesto je na pozícii šepkára, keď náhodou treba nejakú odbornú radu dodať. Nič viac.

A kameramana. 😉

Na budúce – porážka papierového molocha. Kto ma pozná, vie, že s papierovou kanceláriou sa fakt nekamarátim. A teraz musím.

Pod čiarou: Nebulvárne, rýdzo politické texty nájdete na mojom webe www.politik.pilnik.sk  Tam to už nie je taká sranda, ide o našu spoločnosť.

 

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Český štípací fašizmus ako pozadie hlavných rečníkov pred Hlávkovou kolejí na 17. novembra.

Na jedno takomto koncerte Karla Kryla som sa v roku 1990 ocitol. V paláci kultúry na Vyšehrade, spolu s mojimi gymnaziálnymi priateľmi-spolužiakmi. Po tom, ako sme poobede z Vyšehradu pozorovali skladanie vlnení na Vltave.

Pozeral som na ČT 24 prenos zo spomienkovej akcie na rok 1939 a zavretie vysokých škôl. A hneď sa rečníkmi stál Tomio Okamura – reprezentant českého fašizmu nastupujúcej lúzy. O pár dní budú jeho poslanci spolu s komunistami hlasovať za vládu eštébáka Bureša. A keby aj nie, senilný dedo na hrade zlomí nad ústavou svoju palicu.

Na Slovensku sa zdá sa zľahka otepluje, ľuďom už konečne začína vadiť, ako ich ich vlastná vláda za ich vlastné dane okráda a vláda vecí verejných sa hádam zas na chvíľu vráti do rúk ľuďom. Dovtedy, teda do volieb…

Predseda Národnej rady sa pred pár dňami klaňal Rusku v prejave plnom vazalskej lásky k okupantovi východnej Ukrajiny a Krymu.

Sloboda a demokracia dostávajú jednu ranu za druhou, no stále sa skvele držia. Stále je tu istota, že budú voľby a tak máme šancu svet meniť tak, ako sa nám páči. Je len a len v našej moci, aby sme si s pomedzi nás vybrali svojich vlastných zástupcov, ktorý budú na chvíľu pre nás spravovať našu spoločnosť.

Nik to za nás. chvála Bohu, neurobí.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

PRP: … ale skúšku z farmaceutickej chémie urobil.

Môžete nadávať na nespravoslivosť, na podvádzanie súpera, na nekalé praktiky, zneužiť postavenie a moc. Alebo môžete vybičovať svoj výkon, zlepšovať svoje techniky, rozširovať svoje vedomostné zázemie. A hľadať cesty, ako lepšie a účinnejšie presvedčiť ostatných.

Dnešná moja rada na piatok znie: Je len a len vo vašej moci byť lepší ako tí, ktorých považujte za volov, idiotov, diktátorov, proste hovädá neba sa dotýkajúce. 

Aby aj moje deti, inžinier a zememerač pochopili dnešnú Pikiho radu na piatok tak ju trochu rozviniem.

Je to vůl! Áno, je to vůl, ale skúšku z farmaceutickej chémie urobil – to je veta, ktorú som si opakoval až do úplného zblbnutia, keď som študoval farmáciu. Ak mám byť lepší ako on, musím dokázať aspoň to, čo dokázal on.

Samozrejme, že sa to oveľa ľahšie povie ako urobí. Chce to zadok olovený kvôli  vytrvalosti. No po 44 rokoch života už viem, že nakoniec sa to vždy podarí. Občas to trvá pár mesiacov, občas, ako toť tento týždeň, pol roka, kým dôjde na moje návrhy a moje riešenia.

Ten čas som využil na zlepšovanie, rozširovanie, skvalitňovanie, vysvetľovanie, aby som viac a viac podporil svoju vec. Robil som veci, aby aj druhá strana pochopila, že mám pravdu. Aby sa pre druhú stranu moje riešenie medzičasom stalo ich najobľúbenejším vlastným riešením.

Mojim deťom pravidelne rastie hladina histamínu v krvi pri mojich slovách: “Nehovorím tak ani tak, ale na moje slová dôjde.” Oni sa už mnohokrát presvedčili, že je to tak. Už ich ani nemusím presviedčať, naliehať, zdôrazňovať svoj vek, životné skúsenosti, dávno prežité to, s čím sa oni aktuálne boria.

Naopak, ja sa stále učím tej trpezlivosti. Byť si istý, že to vždy nakoniec pochopíte. Ale aj tak by vám mohlo občas skôr dôjsť, že mám pravdu.

 

Zdieľajte obsah s priateľmi: