Facebook, Twitter, povýšili masovo internetové služby na vyššiu úroveň. Z používateľov webu, návštevníkov internetu sa stávajú obyvatelia internetu. Na rozdiel od Secon Life skutočne každý sám za seba, keď avatarom je fotka tváre.
Osobné blogy (osobné internetové stránky) sú príliš… O tom som písal v ostatnom článku Na blog treba písať, na Facebook stačí byť. Sú príliš zaväzujúce. Príliš náročné na vedomosti (o písaní a o predmete o ktorom sa píše). Také to: Autor svojim čitateľom toho ešte veľa dlhuje… Ako by som to ešte charakterizoval… Skúsenejší blogéri hádam cítia, čo chcem naznačiť. Je to ako keď si postavíte vlastný dom. Občas na prenajatom pozemku (bloguje.cz blog.sme.sk a spol) , ale stavba je vlastná. Vytvoríte základy a obvodové múry (kategórie, tagy…) a zabývate sa tam. Je to váš ostrov na internete a ste neobmedzeným pánom nad tým, čo sa vo vašom dome (blogu, webe stránke) udeje. Postaviť vlastný barák vlastnými rukami nie je sranda.
Naopak, fotobanky, delicious, vybralisme, čety, noviny, eShopy… sú len službami. Majú potenciál vytvoriť si komunitu, ale bez zásadnej väzby. Kľudne môžete službu na pol roka opustiť a potom sa tam vrátiť. Prípadne používať inú ekvivalentnú. Občas a v prípade jednotlivcov, sa priblížia k hrane. Predsa len občas sa niektorému užívateľovi podarí vytvoriť nejakú hodnotu, ktorú je mu ľúto opustiť. Ale tá ľútosť je viazaná len na obsah v tej službe. Ako keď ste na cestách a tu sa pristavíte, tam zabrigádujete, o kus ďalej sa vyspíte a neriešite, akú službu ste používali pred pol rokom.
A teraz k tým facebookom a twitterom. Teda po správnosti práve k Facebooku a Twitteru, pretože objektívne posúdené, nič iné vlastne neexistuje. Tu už sa z webových bezdomovcov stávajú obyvatelia nájomných domov. Nie je to tak zaväzujúce, ale ani tak voľné. Väzba na konkrétne meno a priezvisko, teda na jasne definovanú identitu už zaväzuje. Ale stále je relatívne ľahké jeden byt opustiť a presťahovať sa inam. Z Jaiku prejsť na Twitter. S Facebooku na … nie je veľmi kam a stále je mi divné, prečo tu nie je konkurenčná služba. Teda pardon, divné to nie je, keďže nikto nevie, ako by to malo vôbec zarábať.
Horeuvedené zamyslenia vznikli, keď som sa snažil pochopiť, komu a načo sú dobré jdem.cz a aktuálne najnovší Arthurov počin clipboard.cz. Ako vidíte, úvahy s tými službami vôbec nesúvisia. Boli len katalyzátorom.
Aj trochu o podnikateľskom pohľade
Ale predsa len sa k nim vrátim. Sú to služby jednak pre webových bezdomovcov a druhak ukazujú absenciou vývojového potenciálu (alebo schopnosti rozvíjať sa?) Facebooku a Twitteru.
Záver, či ide o mŕtve kone závisí od toho, kam sa bude uberať trend po odoznení prvotnej poblúznenosti po prenajímaní bytov. A po prvom krachu nejakého veľkého prenajímateľa (predstavte si ukončenie Facebooku). Či bude pre ľudí (pre ich život) dôležité (efektívne) stať sa nájomcami, alebo ostane internet len miestom e-mailujúcich a SMS-kujúcich bezdomovcov. Na toto som skutočne zvedavý, teda do akej miery sa bude prepletať naša virtuálna a fyzická existencia. Dokonca som tak zvedavý, že túžba dozvedieť sa to je jednou z hnacích síl mojej túžby po dlhšom živote. Zatiaľ je toto virtuálno len nepotrebnou hračkou zaslúžiacou si tak maximálne toľko nášho času ako je potrebné na jednu cigaretku.
A tiež to závisí od toho, či prenajímanie bytov bude lukratívne tak, že z prenájmu ostane aj na rozvoj. V tejto chvíli sa mi zdá, že výnosy sú tak akurát na pokrytie nákladov. Sociálne siete sú dnes čistým eventom. A to je Facebook v postavení monopolu.
A trochu aj o súkromí
Sociálne siete sa označujú ako oplotené záhrady. V prípade Facebooku je to dokonca kamenný múr. Ale keď nezabudnete, že sú to len bytovky plné nájomných bytov, tak si uvedomíte, že s tým súkromím je to rovnaké. Tiež je to tak, že v nedeľu pred obedom viete, že sused pod nami vypráža rezne a vy (rovnako ako Mára v Pupende) sa nenecháme zahanbiť a do digestora twitnete, že vy tiež.
Rozpaky nad textom
Nie som úplne spokojný s tým , ako sa mi podarilo moje myšlienky vložiť do klávesnice. Nie je to ešte ono. Ale rodia sa ďalšie.
