Naše súkromie je eldorádom osobnej diktatúry.

Život v demokratickej spoločnosti stojí na dvoch pilieroch.

  1. demokratickom verejnom priestore
  2. diktátorskom súkromí

Vo svojom súkromí sme si každá pánom. Len sami rozhodujeme o tom, akú farbu bude mať naša košeľa, či si vymaľujeme byt na oranžovo alebo či budeme chodiť do práce autom alebo MHD. Sami sebe diktujeme ako budeme žiť.  Čo vykonáme počas svojich vymeraných  0-120 rokov  života. Ako bude vyzerať naše hmotné aj nehmotné okolie.

Narážanie týchto dvoch svetov je dennodenným problémom, ktorý sa volá život v spoločnosti. Spoločnosť je už od troch kusov a každý sa snažíme do tej rovnováhy zasiahnuť tak, aby nám najlepšie vyhovovala.

V súkromí si rozhodujeme sami a beda niekomu, kto by chcel v mojom súkromnom priestore čokoľvek povedať. Pravda je len jedna a to tá, ktorú si myslím ja. Diskusia o nej?  Vy by ste chceli  v mojom súkromí prejaviť názor a nedajbože dať o ňom aj demokraticky hlasovať? V diktatúre? A čo ste sa s koňom zrazili?

Aha, ale vy si myslíte, že hranica medzi mojím súkromným a verejným životom je niekde inde?

Presne tak! To je ten konflikt, to je to bojisko, kde sa každý deň stretávame. Boj o stanovenie hranice medzi súkromným a verejným. A predmetom boja je rozdielny pohľad na to, kde sa tá hranica nachádza.  Ja by som ju najradšej posunul do čo najširšieho životného priestoru, aby som mal pod kontrolou mojej diktatúry čo najviac života. A všetci ostatní by zas chceli svojim buldozérom zatlačiť tú hranicu čo najbližšie ku mne.

Našťastie tu máme demokraciu verejného života. Vy máte ňou zaručené, že môžete mať na rozsah môjho súkromného priestoru svoj názor a ja svoj. A keď sa niektorému z nás podarí presvedčiť dostatok okolitých ľudí, vznikne všeobecný kompromis o vymeraní hraníc súkromia v danej spoločnosti.  A ak sa mi nastolený kompromis nepáči,  prvý a hlavný princíp demokracie mi dáva šancu svoj názor presadiť. A preto je tak nekonečne dôležité, aby demokracia vonkajšieho sveta fungovala. Lebo inak sa hranica zrúti a kde-kto sa nám bude  tisnúť do našich súkromných diktatúr.

Inak, všimli ste si, že tie najkonzervatívnejšie mechanizmy ako je napríklad Ústava či Listina práv a slobôd sa v podstate zaoberajú len a práve nastavením týchto hraníc? A celý systém sme si vymysleli tak, aby ich zmena nebola len tak ľahko možná. Z dobrých dôvodov, pretože sa týmito rigidnými nástrojmi chráni sama demokracia pred diktatúrou.

Ešte k tomu slovu kompromis, čo zaznelo horevyššie. Kompromis je vždy čiastočná prehra na oboch stranách. Preto máme stále pocit, že demokracia nie je úplne to, čo sa nám ako životný program pozdáva.

Takže aby to aj moje deti pochopili: Pre dobrý život je dôležité, aby sme mali demokratické nástroje, ktoré chránia hranice súkromia.

Kontrolná otázka demokracie

Nesúhlasím, alebo ho nechcem počúvať?

Ak nesúhlasím, musím počúvať.  Inak by som sa nedozvedel to, s čím to vlastne nesúhlasím. Je v tom nádej, že diskusia môže pokračovať. Samozrejme že nemusí, ale je tu priestor, aby pokračovala.  Lebo o nádeji je demokracia v prvom rade.   O nádeji, že budeme mať možnosť v budúcnosti presvedčiť o svojej pravde ostatných.

Stále to nevylučuje možnosť, že nebudem reagovať. Mnohokrát sa to ani nedá. Ponúkaný nápad je tak stupídny, že sa protiargumentovať ani nedá. Kde chýba elementárny logický argumentačný prístup, je samozrejmé, že diskusia stráca zmysel. Ale o diskusii mnou nadhodená kontrolná otázka nie je. Je o schopnosti nevypnúť prijímač.

Ak nechcem počúvať, je to definitívny koniec. Vypnem prijímač a nie je šanca na čokoľvek zareagovať. Ak vypnem prijímač, znamená to koniec možnosti kritického myslenia. Vypnutie prijímača znamená, že sa ani v tom najsúkromnejšom súkromí nemáte šancu zamyslieť nad svojimi názormi.  Stratíte akýkoľvek kontakt s prostredím. Spätná väzba umiera a nemáte ani šancu prísť s cudzím názorom ako svojou najobľúbenejšou ideou.

Nedokážem posúdiť, do akej miery je to škoda pre toho, kto vypne príjem. To nech si každý posúdi sám. No nazvite sa potom úprimne a v zmysle skutočného významu slov. Na výber je toho dosť: kapitalista, demagóg, diktátor, socialista, feudál, nadutec, génius… Lebo ak sa nazvete demokratom, musíte spĺňať jeho charakteristiku. Inak je to pojmový  zmätok.

Viete, v ostatnom čase som svedkom, ako sa rovnakí ľudia vyhlasujú za super demokraticky zmýšľajúcich a súčasne vypínajú svoje prijímače v momente, keď sa im cudzí názor nepozdáva.  Hovoria, že nesúhlasia, ale ich činom je vypnutie príjmu.

Nesúhlasím s vaším názorom, ale budem sa biť za to, aby ste ho mohli povedať.

Táto prastará a sprofanovaná demokratická idea je veľmi egoistická. Vo svoje hĺbke si ňou každý demokrat buduje zadné dvierka. Aby v momente, keď bude jeho názor porazený, mal šancu na reparát.  Buďme múdri demokrati a nepáľme za sebou mosty po ktorých by sa nám neskôr hodilo kráčať.

Táto základná axióma demokracie je dôvodom, prečo sa nám doteraz nepodarilo vymyslieť lepší spôsob spolužitia ľudí v spoločnosti. A spoločnosť začína už na počte 3ks. Zahŕňa totiž v sebe spätnú väzbu. Je v nej dokonale integrovaná.

Demokrat vás pokojne a s chuťou pošle doprdele. S chuťou vám napíše, že Váš názor je idiocký. Ale nikdy vám nezakáže mať váš idiotský názor. Myslite na to, keď budete  niekoho presviedčať, že by mal písať vyvážene a netendenčne. A bude okolo seba kopať ako besný, ak mu budete siahať na jeho právo mať vlastný tendenčný alebo subjektívny názor. Ale nikdy vám nezakáže mať názor na neho.

Takže, aby to aj moje deti pochopili: Základným životným princípom je, nikomu nezakazovať vyjadriť jeho názor. Ak niekto začne zakazovať vyjadrovanie názoru, je mu treba jasne povedať, že zakazovanie názoru nestrpíme.

Lopatistická doložka: Komunizmus, nacizmus, rasizmus a podobné hlásajú, že iný ako ich názor je zakázaný. Preto sú v rozpore s demokratickými princípmi. Ak sa tohto zákazu vzdajú, podobne ako katolícka cirkev akceptuje existenciu iných náboženstiev (ide jej to ťažko, ja viem), nie je s nimi v demokracii problém.

Nabudúce (už v stredu) o tom, ako sme si v súkromí sami sebe diktátorom. A dôjde teda aj na hľadanie hranice medzi súkromným a verejným priestorom.

Hranica medzi problémom a nepohodlím

Štát (alebo samospráva), ktorý si môže dovoliť odvážanie snehu z ulice je ďaleko nadpriemerne bohatý.

To odvážanie snehu je hádam jasná ukážka. Tento prípad by sme si mali pripomínať pravidelne a výročne. Sneh na uliciach, ukazuje rozdiel medzi skutočným problémom a nepohodlím.  Vo svoje pregrganosti si mnohí túto hranicu posunuli a snažia sa jej umiestnenie všetkým ostatným vsugerovať.

A potom príde zemetrasenie a konečne uvidíte, kde je skutočná hranica medzi problémom a nepohodlím.  Tá hranica sa pritom vôbec nepohla. To len my si myslíme, že náš pokrok v poznávaní sveta nás oprávňuje si túto hranicu posúvať. Nie, veru nie. Tú hranicu je oprávnený posunúť ten posledný čakajúci v rade na vyriešenie jeho problému. To, čo si dennodenne posúvame, je hranica akceptovaného pohodlia.

Sneh na uliciach je pre nás už neakceptovateľné nepohodlie. Ach ako dobre sa máme, ako sme bohatí! A je to tak dobre. Užívajme si to!

Do júna čo najviac populizmu na pravej strane

Priatelia intelektuáli a čo takto intelektuálne konečne pochopiť, že kampaň strany pred voľbami musia robiť, lebo intelektuálov je málo a voľby sú všeobecné a rovné?

Všeobecné volebné právo je založené na tom, že volí každý. Rovné volebné právo je založené na tom, že tento každý má hlas s rovnakou váhou. Na to, aby bola strana zvolená do parlamentu a mohla mať šancu dostať sa do vlády a teda presadiť svoje plány, potrebuje získať čo najviac hlasov. Čím viac týchto jednotlivých rovnakováhových hlasov, tým lepšie.

Koľko voličov-intelektuálov má vaša favoritka?

Týmto vám priatelia intelektuáli ďakujem, že odo dnes nekritizujete svoju favoritku za prehnané sľuby, za populizmus, za to, že jej primeraným spôsobom oslovujú neintelektuálnu väčšinu. Bez neintelektuálnych hlasov nebude žiadnej intelektuálnej politiky.

P.S. Len medzi nami intelektuálmi, jedno z vysvetlení slova populizmus podľa Veľkého slovníka cudzích slov od Šalingovcov je: „Politické úsilie o zlepšenie, zabezpečenie práce, života ľudových más, národa, robotníkov, roľníkov, inteligencie.“ Populisticky (usilujúc sa o to zlepšenie, v duchu definície) ho pre tentokrát uprednostnime pred tretím, pejoratívnym,  vysvetlením významu tohto slova.

Nie Efezanom, nám to Paľo e-mailuje

Je prvá adventná nedeľa. Za 4 týždne budeme my kresťania oslavovať najradostnejší sviatok. Ako som bol býval bol napísal pred piatimi rokmi, môžete urobiť všeličo, napríklad si utriediť myšlienky, vzťahy, túžby a priority. Môžete upratovať, nakupovať, plánovať, doháňať zameškané. Je to len naša voľba.

Ja som sa rozhodol, že si trochu utriedim myšlienky.  Aj som mal jeden nápad, čo by som rád do tohto článku vložil. Už pár dní sa mi po mozgovni preháňajú rôzne súvetia a pokrikujú vety jednoduché. Aj nejaké vety-striptízovky sa veru vyskytli.

Občas sa dostanem do stavu, že robím veci len tak podvedomo, sústredím sa práve na svoje myšlienky. Vtedy často a len tak bez zjavného dôvodu, prídem k svojej láskavej manželke a len tak podvedome jej venujem bozk. Čítala si v tej chvíli a vedľa nej sa povaľovala záložka z citátom z listu svätého Pavla Efezanom.

A bolo jasné, ako to dnes do klávesnice natrieskam.

  1. Najprv nadhodím fajnovo sformulované posolstvo o morálke,
  2. potom vás vyzvem, aby ste si tohtoročný advent venovali uvažovaniu nad tou vašou morálkou,
  3. a nakoniec len tak letmo spomeniem, že by bolo fajn, keby ste si to fajnové morálne posolstvo do toho svojho zakomponovali.

Takáto je osnova, toho čo som vám chcel povedať a takto vám to hovorím:

Kde sa vzalo fajnovo sformulované posolstvo

Podľa Svätého písma sa Paľo v Efeze zastavil v roku 52.  Efez bol od roku 133 pred Kristom hlavným mestom rímskej provincie Ázia, stretali sa tam obchodné cesty, kultúry Grékov, maloázijských národov a Židov. No galimatiáš to vraj bol riadny. A tak sa domýšľam, že to nemali kresťania so svojim prístupom k morálke jednoduché. Možno ich aj chcel povzbudiť. A možno… Kto vie, bolo to dávno a história sa s radosťou vykladá ako sama chce. Isté je že napísal:

Starý a nový človek 25 Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. 26 Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; 27 a nedávajte miesto diablovi! 28 Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu.

29 Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú. 30 A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia.

31 Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. 32 Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!

Hm, našťastie Rimanom pošta fungovala lepšie ako nám, takže to nemusím sám vymýšľať. Veď aj tak by som to nenatrieskal do klávesnice lepšie. A nie len preto, že on bol svätý a ja sa len tak opito tackám medzi mantinelmi morálky, dobra a niečoho podivného v nás. Niečoho,  čo zo živočíšneho druhu Homo Sapiens robí bytosť schopnú rozhodnúť sa čo je správne. Nenapísal by som to lepšie hlavne preto, že to vyššie dobro, to sa ukazuje ako veľmi jednoduché. Takže na ňom nie je veľmi čo navymýšľať.

Uvažujte nad tou svojou morálkou

Morálka je niečo, čo chápem ako prejav nejakého vyššieho princípu v nás. Nie okolo nás, tam by som morálku darmo hľadal. Okolo nás sú len veci a práve my svojim prístupom rozhodujeme či budú využité morálne, alebo nie. V sebe ju musíme každý nájsť.

A viete, veľmi by som si prial, aby toto prípravné obdobie štyroch týždňov bolo časom na hlboké zamyslenie sa nad svojou morálkou.

Viete, ide mi o jednu vec, kvôli ktorej vás nabádam, aby ste sa nad svojou morálkou zamysleli. Tou vecou je protiútok voči tým, ktorí nás majú v paži. Ktorým je na saláme, že sme sa pred asi 2000 rokmi na nejakých pravidlách dohodli, že pred nejakými 200 rokmi sme si tie pravidlá nazvali demokracia a pred 20 sme sa každý jeden z nás k nim vrátili. Mať jasno v 10. najvyšších princípoch, okolo ktorých si svoje vlastné morálne pravidlá vytvárame, každému z nás hádam umožní vidieť tie arogantné hovädá s ktorými nechceme žiť pod jednou strechou.

A uchovávam si aj malú nádej, že uvažovanie a z neho plynúce upratanie si svojich vlastných morálnych priorít nám umožní v budúcom roku vykydnúť válov pomyjí aj  s nemorálnymi prascami. Mohol by to byť prvý krok pri čistení morálneho a etického bahna okolo nás. Do prdele, veď to tu okolo nás vyzerá ako by niekto vyhlásil preteky, kto bude väčšia nemorálna sviňa. Už to tak musí byť, normálne tu prebieha regulárny závod o to kto viac a nechutnejšie odrbe blížneho svojho. Heslo preteku je: Kto neoje****, oje**** svoju rodinu.

A tá Paľova by sa vám nepáčila?

Keď už budete nad tou svojou morálkou a etikou uvažovať, skúste porozmýšľať aj nad tím, čo bol býval bol pradávno e-mailoval Paľo do Efezu.

Oslavujem 20 rokov možností

Povedzte svoj názor, presvedčte nadpolovičnú väčšinu, že je správny, začnite ho uplatňovať a udržte ostatných v presvedčení, že to robíte správne. Každý máme tú možnosť.

Mať možnosť súťažiť so svojím názorom na svet je pre mňa najväčší dôvod pre oslavu dnešného dňa.

Všetko ostatné je len pohodlie.

Rodičovská kontrola 2.0

Ako poznáte, že ste ochotný pustiť dieťa na web? Rovnako, ako keď viete, že môžete vášmu dieťaťu zavesiť kľúč od domu na krk.

Dnes už nejde o to, kam dieťa chodí hrať flašovky či kde si čo číta. Dnes je to už o aktívnej účasti decka v diskusiách, v sociálnych sieťach a ak sa zadarí, tak aj o blogovaní a rozsiahlejšom publikovaní.  Tomu sú aj prispôsobené nasledujúce postrehy, ktoré kombinujú úlohu rodiča a pokročilého užívateľa internetu.

Budem hovoriť o deťoch tak od 10 do 14-16 rokov mentálneho veku. Sú to naozaj deti a môžete mať akokoľvek pokrokársky pohľad na výchovu, sú to predovšetkým deti.  Do 10 rokov by mal rodič pri decku pri surfovaní aktívne sedieť a pri akejkoľvek novej stránke najprv ukázať a uistiť sa, že je OK. Po 16. by už mal byť mladý/mladá pripravený úplne samostatne fungovať v službách webu 2.0. Po 16. sa už Jano ťažko ohýba a nerobím si ilúzie o tom, že by som mal šancu mať jeho/jej, akokoľvek sa to nezdá, ale  stále nesvojprávne surfovanie aspoň trochu pod kontrolou.

Ale vráťme sa k tomu skvelému veku staršieho decka, keď už diskusia začína mať hlavu a pätu a rodičovstvo a výchovu si už a ešte nádherne užívam.

Skúsenosť mi hovorí, že je to naozaj ako s tým kľúčom na krku. Aj na webe je to presne o tých istých kategóriách pravidiel:

  1. Dieťa má vedieť, aké informácie sú súkromné a nemajú  opustiť priestor bytu.
  2. Dieťa  má vedeť s kým sa môžem a s kým nesmiem rozprávať na ulici.
  3. Dieťa má mať dôveru, že rodič nezneužije prístup do súkromia dieťaťa.
  4. Dieťa sa nesmie báť pritúliť sa pred zlým svetom v rodičovskej náruči.

Súkromné informácie

Na začiatku môžete dať základné pokyny, ale určite na niečo zabudnete. Preto je dôležité, aby som mal prístup do jej konta, ku všetkej korešpondencii. Nejde o čítanie, nejde o špehovanie. Jednak ide o obojstrannú istotu, že dieťa sa naučí ako chrániť svoje súkromie a naopak, rodič vie, čo sa dostáva z rodinného súkromia von. A po druhé, hneď dostane aj prvú lekciu, že na webe neexistuje súkromná informácia.

Ohraničený priestor

Web je nekonečný a neželaný susedia (nevhodná obsah, nevhodný ľudia) sú  len na jeden klik ďaleko. Nemá cenu zakazovať stránky. Má cenu naučiť dieťa, ako na prvý pohľad rozpoznať, že sa ocitlo niekde, kde to naozaj preň nie je. Treba ho učiť rozpoznať spam, otravovanie, neželané kontakty a ako sa stýmito a podobnými nepríjemnosťami webu vedieť komfortne vysporiadať. Preto sa pripravte na fúru a hafo vysvetľovania.

Dôvera

Základ vzťahu rodič-dieťa je dôvera. A dieťa musí mať istotu, že aj keď mám prístup k všetkým jeho dátam, tak že ich nezneužijem proti nemu.  Dieťa musí vedieť, že jeho súkromie je naozaj jeho a že rodič to súkromie rešpektuje a nehrabe sa v ňom pre nič-za nič. Dieťa by malo dôverovať rodičovi v tom, že mu dáva prístup do svojho súkromia preto, aby ho mohol rodič ochrániť a pomôcť mu, nie ho trestať. Bez tejto dôvery to naozaj nejde. Vo veku o ktorom sa bavíme je už nepredstaviteľné sedieť decku stále za zadkom. A navyše dostáva od rodiča vzor, ako rešpektovať iný názor na svet.

Rodič je miesto istoty

Dieťa  by malo mať istotu, že nech urobí, povie, napíše na webe čokoľvek, budem ja ten, kto bude vždy na jej strane a za koho sa môže kedykoľvek prísť schovať. Nájsť rovnováhu medzi detskou ľahkovážnosťou na jednej strane a ustráchanosťou rodiča na strane druhej isto nie je jednoduché. Dieťa sa na webe hlavne učí, takže prúser treba považovať za nevyhnutný. Je ale dôležité, aby dieťa vedelo, že som tu ja, kto ju nakoniec pohladí a uteší šrám na duši a vyžehlí to. Takže keď niečo veľmi zle dopadne, je dôležité, aby sa dieťa nebálo prísť. Je dôležité, aby sa nebálo rozprávať o tom čo robí na webe.

Nie, nie som ani zďaleka dokonalý rodič a tieto pravidlá sú možno len ďalekým ideálom ku ktorému by som sa raz chcel priblížiť. Ale oni medzičasom vyrastú… Byť rodič je neriešiteľný problém.

Prajem si, aby tento text v komentároch podrobovali kritike len tí, čo sú si istí, že im jedno či viac takých 10-16 ročných besne pobehuje ráno medzi kúpeľňou a detskou izbou.

Pozdrav bratom Čechom k Lisabonskej zmluve

S veľkou dávkou uštipačnosti by si mohli teraz Slováci vychutnávať Čechov a pripomenúť im, že podobný duch a nálady vládli v Bratislave a ako to oni „nechápali“. Lebo tak, ako oni nechápali vetu „Aj tak sa o tom rozhoduje v Prahe.“, súčasná Európa nechápe, prečo Česi nechcú odovzdať časť právomocí do Bruselu.

Je to s demokraciou v EU skutočne nahnuté? To závisí od toho, či sa na to pozrieme očami Snemovne národov alebo očami Snemovne ľudu československého Federálneho zhromaždenia. Tá prvá, národná, bola založená na princípe dvoch suverénnych štátotvorných národov. Slováci aj Česi v nej mali po 75 poslancov. Snemovňa ľudu mala 200 poslancov a boli volení na princípe počtu obyvateľov. Aby bol akýkoľvek zákon prijatý, musela ho prijať aj jedna aj druhá komora federálneho parlamentu. V konečnom dôsledku boli počty jednoznačné. Len 75 poslancov Snemovne národov rozhodovalo o štátosprávnom usporiadaní v rokoch 1990-1992.  Ale bolo to 100% zastúpenie národných záujmov. Teda je to oprávnená požiadavka. Demokracia ako vláda väčšiny po hlasovaní je v pohode a vyžíva sa vo svojej neomylnosti.

Ale len do momentu, keď sa ozve občiansky princíp Snemovne ľudu. Ak sa na rozhodnutie  tých 75 poslancov pozrieme pohľadom 200 poslancov zastupujúcich občanov 15 miliónového Československa pocítime zúfalú bezmocnosť. Chudák demokracia, poľutovania hodný princíp 10 miliónovej väčšiny, ktorý dostal pravým hákom do zubov, za ktorý by sa ani Muhamed Alli nehanbil.  O štátoprávnom usporiadaní 15 miliónov ľudí rozhodlo ledva polovičných 5.

Ktorý z princípov chceme zachovať v EU? Ak budeme skutočne objektívni, tak ten ľudový, ktorý je v skutočnosti princípom protektorským? Alebo ten národný, ktorý je v skutočnosti nacionalistickým?

Kto sa odváži povedať, že jeden alebo druhý princíp je lepší?

Pri hľadaní odpovede len naznačím, že by možno a eventuálne bolo dobré sa tiež zamyslieť, či princíp vlastenectva a národnej hrdosti nie sú náhodou mŕtve kone.

Naopak, hľadanie odpovede sa komplikuje procesom prerodu. Od ranného stredoveku, kedy sa utvárali základy európskych štátov, je hlavným princípom, princíp národný. Teraz je tu zrazu útvar, ktorý má byť hlavne pre ľudí, nie pre uspokojovanie národných a vlasteneckých chúťok. Dôsledkom toho je, že na základe doterajšieho národného princípu demokracie prechádzame k princípom demokracie ľudovej. Takže pár miliónov Írov a pár miliónov Čechov rozhoduje o osude zvyšku EU.  Praha ľpie na princípoch Snemovne národov, Brusel (Na pripomenutie: Nami volení poslanci Európskeho parlamentu a Rada EU zložená z ministrov dosadených nami zvolenými poslancami národných parlamentov.) na princípoch Snemovne ľudu. Do toho sa primiešal národný tlak Nemcov a Francúzov, aby dostal priestor princíp ľudový.

Keď sa nám podarí v Európe vyriešiť otázku protektor vs. nacionalizmus, príde konečne tá o ktorú ide hlavne, predovšetkým a v prvom rade:

Ako má riadiť Európa chod tejto planéty?

Oproti Československu je tu totiž v prípade EU jeden drobný rozdiel. Československo v planetárnom kontexte nemá význam. EU je schopná byť jednou z 5-10 krajín rozhodujúcich o osude tejto planéty. A skrz EU aj ktorýkoľvek Čech alebo Slovák.

Vstupujeme do dospelosti

Na známosť sa láskam vašim dáva, že naše 4M práve oslavujú 18  výročie. Vtedy som si veľmi prial niekoho nájsť. Dnes nám prajem, aby sme sa nikdy navzájom nestratili.

Celé sme  to začali každý zvlášť. Po jednom sme tam prišli, aby sme odchádzali s vyrovnaným golierom okolo krku na ktorom nás ťažila hlava trochu deravá a plná toho druhého.  Roky sme si na ten zvláštny pocit stálej spoločnosti toho druhého vo svojich myšlienkach zvykali. Ešte dlho sme sa báli pomenovať to, čo sme si  pri zvukoch ticha hviezd a pocite nekonečného šťastia pre seba z neba uchytili.

Keď už bolo všetkým pátračom jasné, že už  jeden život na dva nerozdelia, postavili sme sa každý sám za seba pred môjho menovca, aby sme si navzájom vyslúžili večné spojenie. A tak sa medzi našimi M objavilo prvé plus. Dali sme si navzájom rodinu – to najpevnejšie spojenie, ktoré nemá ani smrť silu naveky rozdeliť.

Dvakrát sme  spojili dohromady každý svoju náhodnú polovicu veriac, že je to práve to najlepšie, čo môžeme sami sebe dať. Počet M vstupujúcich denne do života sa zvýšil a ako dnes dospelá rodina už vieme, že čím pevnejšie budú naše + na ľavej strane, tým viac jedno 4M budeme a tým viac lásky sebe navzájom aj vám budeme dávať.

Mám rád svoju záhradu

Niektorú prácu robím pre dobrý pocit a potešenie z tej práce, z výsledku, s radosti ostatných, keď im plody svojej práce ponúknem.

Taký ten pocit dôkladného a dokonalého diela.

Pekne rozkvitnutý strom je krásny, rovnako ako je krásny keď je plný plodov a v kráse nezaostáva ani plný košík či dva či desať pod stromom, ktorý už je opäť len zelený. A keď zázračne zmiznú zhnité zvyšky, zas sa dobre pod ním posedáva. A spomína na tú prácu a na tých, ktorých budem môcť obdariť plodmi našej spoločnej práce.

Starec a ríbezle

Starec a ríbezle