Štát, to sme my. A kto z nás by nechcel byť podnikateľom vo firme Štát, s.r.o.? V štátnom  rozpočte a priľahlých odvodových zákutiach sa točí toľko peňazí, že v dnešných dňoch je jedinou motiváciou vstupu do politiky, je mať možnosť rozhodovať o sebepridelení platu, prémií a pečiatky. 

V týchto  vetách sa skrýva riešenie. Svojim deťom vždy hovorievam, že polovica odpovede je v otázke. Počúvajte, čo si prajete a polovicu riešenia máte hotovú. A tak je to aj v prípade zas a znovu potvrdeného fungovania podnikateľov vo firme Štát, s.r.o. Tentokrát na účet Poľska.

V těch dosud zveřejněných nahrávkách není nic, co by bylo trestné. Pečlivě jsou ale vybírány příklady, jak se elity přinejmenším rétoricky snaží ohýbat a manipulovat systém. Přesně to lidi znechucuje. Přesně tyto zprávy, jak politici piklí mezi sebou a se spřízněnými podnikateli a manažery, u nás vytvořily atmosféru, kdy nemalá část společnosti podlehla dojmu, že tady všechno řídí Matrix, a neváhají dát hlasy Andreji Babišovi, který slibuje, jak s ním zatočí.

Zdroj:  Palermo ve Varšavě. Polsko je v rozkladu – Echo24.cz.

Všetko pekne podľa zákona. Ale nepáči sa nám to.

Tak čo s tým? Sú len dve možnosti:

1. Postupne sa všetci vystriedame a nakradneme si zo spoločného
2. Nebude záujem kradnúť, keďže nebude čo.

Je nás na Slovensku cca 2,5 milióna. Štátnych funkcii je pár. Postupné vystriedanie by nefungovalo. Takže ostáva len a len zoštíhlenie.

Musí byť spoločenská objednávka

Aby sa tá naša firma Štát, s.r.o. skutočne zoštíhlila až do takej miery, že nebude mať žiaden význam z neho kradnúť, na to musí byť spoločenská objednávka. My sami musíme toto chcieť. Potom sa vyroja šikovníci, ktorí sa budú snažiť túto spoločenskú objednávku naplniť.

Ale chceme to? V ostatných slobodných a demokratických voľbách bez pištole na spánku si väčšina zúčastnených vybrala suverénne a s jasným prehľadom socializmus. To je veľký štát, veľké dane, veľké peniaze na prerozdelovanie. Veľké korytá plné štátnych peňazí na štátne zákazky. Štátne rozhodovanie.

???

Tak ako to s vami je? Naozaj chcete menej rozkrádania štátnych, teda vašich peňazí? Prosím vás, debilkovia moji, ujasnite si to prosím. Je technicky nemožné voliť si socializmus a súčasne si voliť menej rozkrádania a menej vyžratých bafuňárov, ktorých jediným príjmom v živote bola štátna zákazka. Leda že by ste túžili po osobnej frustrácii.

Nikto z tejto väčšiny netuší, ako funguje tento veľký Štát, s.r.o.

Štát plní z 90% úlohy, ktoré sú pre 90% občanov nedôležité až zbytočné. Politici z 99% trávia čas politikárčením.  Obsah pojmov spojených s fungovaním štátu a politického systému je z 90% rozdielny od skutočného, teda slovníkového, terminologickému obsahu.  Až 99,9% občanov nevie správne popísať, ako funguje ich vlastný štát.  Ani ja nie a to som chodil 17 rokov do školy.

Priatelia, tento text je založený na pozorovaní reálneho sveta okolo mňa. Z tohto záveru vidím jediné východisko:

Radikálne zjednodušenie, zoškrtania, zmenšenie všetkého a čohokoľvek čo nesie vo svojom pomenovaní prídavné meno “štátny”. Očistenie zákonodarného procesu až na dreň. Úlohu politického systému minimalizovať do čistej esencie samosprávnych úloh.

Bodka. Koniec návodu.

Zdroj:  Moja charakteristika štátu ako inštitúcie | M+M+M+M (4M).

Bude len ďalšou zbytočnou stratou nášho času a našich peňazí, ak budeme čokoľvek dnes existujúce analyzovať, preratávať, optimalizovať či reformovať.  Súčasné štátne inštitúcie a súčasný politický systém je v totálnych sračkách.

V štátnom  rozpočte a priľahlých odvodových zákutiach sa točí toľko peňazí, že jedinou motiváciou vstupu do politiky je mať možnosť rozhodovať o sebepridelení platu, prémií a pečiatky. Prečo na nás všetci serú? Lebo im to tak dáva zmysel.

Priatelia, štát nemá byť prečo firma. Úlohou podnikania je zarábať. Úlohou štátu je peniaze míňať. Míňanie nemôžete riadiť nástrojmi a postupmi, ktoré majú za úlohu prinášať zisk. Obligátnym spôsobom zvyšovania „zisku“ a pôžitkov zamestnancov a majiteľov firmy je zvyšovanie prevádzkových nákladov. Čo prejete, prejazdíte, presedíte, to nemusíte zdaniť. Naozaj majú takto fungovať štátne inštitúcie?

Jediným pracovným postupom sa musí stať vyhadzovanie, škrtanie, zmenšovanie, zjednodušovanie všetkého štátneho a politického. Otvorené informovanie, zverejňovanie ako samozrejmá súčasť každej platnosti akejkoľvek platby. Od nákupu špendlíkov, cez zdravotné výkony až po cenu ostnatého plotu na východnej hranici EU.

Len tak dokážeme veriť svojmu štátu.

Som presvedčený, že jedine to každému jednému z nás prinesie viac osobného šťastia a fyzického blahobytu.

Malý štát vás dokáže zachytiť v záchrannej sieti

Pre nikoho nemá reálny význam 90% bodov volebných programov. Sú tak nekonečne zložité. Jediné, čo zaujme ľudí je, že keď sa v živote nezadarí, že ho štát ochráni. Že mu niekto chápavý podá pomocnú ruku a nenechá ho umrieť v sračkách len preto, že si nenašetril sám. Stručne: Že solidarita je istotou. To je Zakopaný pes neúspešnej pravice

Som presvedčený, že demokracia poskytuje dostatok nástrojov, aby sa nám podarilo presvedčiť našich spoluobčanov, že inštitúcia štátu má slúžiť len a len ako záchranná sieť pred násilím a smrťou hladom a zimou.

Štát musí byť schopný odpovedať na jednoduchú otázku: Ak sa mi nebude dariť, ako sa o mňa štát postará? Jasne, zrozumiteľne, prehľadne.

No skúste si zajtra ráno vypočítať invalidný dôchodok, či podporu v nezamesnanosti. Stopnite si to. Od momentu, keď sa prvýkrát dotknete telefónu či klávesnice po moment, keď zistíte odpoveď.

Nechcite počuť ďalšie jednoduché otázky. Prestalo by sa vám páčiť tu žiť. Pritom je len a len vo vašich silách, aby odpovede na vaše otázky prichádzali rýchlo a jednoducho.

Po EU-voľbách snáď najčastejšie zaznieva hlas, že „To ONI“. To tie strany nič neponúkajú. Ako zhodnotenie nízkej účasti v eurovoľbách je to hádam najobľúbenejšie ospravedlnenie voliča pred samým sebou. .

Že tí ONI museli prejsť nejakými „prímarkami“, minimálne vo svojej strane, či úplne minimálne pri zaregistorvaní ako politické hnutie… Že tí ONI sú nejakými zástupcami niekoho. Že každý jeden z nás môže byť tými ONI… No tak to je pravdepodobne nad chápanie niektorých z múdrych.

Vo voľbách volíme, čo sa ponúka. Je aj na nás, v tých „primárkach“, čo sa bude ponúkať. Neísť aspoň voliť, keď už sme sa v medzivolebnom období vykašľali na politiku, znamená nechať výber na tých pár, čo sa dohodli v strane, že budú kandidovať. Tí sa sami seba zvolia a tí potom aj vládnu ako si naplánovali.

Volievali ste nejakú stranu? A je tá vaša strana v kríze? A čo ste urobili pre to, aby ste mali koho voliť? Vy, ty  osobne?

Čo to je za moderné riešenia, keď strana nemá žiadne podhubie? Žiadne vnútrostranícke štruktúry rozprestrené po celkom území krajiny? Žiaden uličný výbor? Potom sa čudujete, že vaša strana je v sračkách, že je mimo realitu, že nemá čím osloviť.

Naozaj si myslíte, že to nie je vaša starosť? Poviete si: Nech dajú ponuku, ja si ich porovnám a potom si vyberiem. Aha, a všimli ste si ten nevyjadrený podmet? Sami hovoríte ONI nech dajú ponuku. A sťažujete sa, že ONI potom vládnu ako keby ani vás nebolo. A pripadáte si nejako divne?

Ale čo je to tá strana? Keď chýba rozvetvené podhubie, tak strana sú naozaj len ten predseda a nejaký 4 podpredsedovia. Nikto ich neovplyvňuje. Nikto netvorí program. Nikto nepripomienkuje víziu budúcnosti. Len oni piati. A keď umrú, umrie strana. Keď kradnú, kradne celá strana. Keď rozprávajú somariny, trepe celá strana.

Byť členom politickej strany je dnes stigmatizovaný stav. My sami voči sebe si to takto robíme. A potom sa čudujeme, že nikto z nás nechce byť členom strany. A keď nikto nechce byť členom strany ostávajú na celú prácu len tí ONI piati.

Viete priatelia, neísť voliť je len vyvrcholením absolútnej laxnosti nad svojím osudom. Začalo to straníckou neangažovanosťou medzi voľbami  a končí to posedením pri ohníčku v deň volieb.

Celkom by som si prial, keby sme sa po 25 rokoch od hromadného trieskania straníckymi knižkami prestali báť byť radovými členmi strany. Prial by som si, aby zmena straníckej príslušnosti u radového člena nebola stigmanizovaná. Radový člen sa pokojne môže v čase vyvinúť. Mladý sú odjakživa radikálnejší, stredná generácia bojazlivá o splácanie hypotéky a staršia zas potrebuje solidaritu. Je potom úplne prirodzené, že človek volí inú stranu v rôznom období. Tak prečo nebyť za život členom dvoch troch rôznych politických strán?

Viete, keď už je človek členom nejakej strany bolo by hlúpe nebyť aj jej voličom. Celý politický systém tak získava väčšiu stabilitu a predvídateľnosť. Zmena smerovania celej krajiny sa nedeje vďaka pár týždňom, ale počas celého medzivolebného obdobia. Všelijaké mediálne vykonštruované kauzy majú menšiu silu. Voľby prestávajú byť v rukách markeťákov, sú skutočne v rukách programových tvorcov.

Straník sa cíti zodpovedný za slová svojho predsedu. A tak mu to dáva častejšie najavo. A predseda zas chce byť v primárkach zvolený svojimi straníkmi. Tak im načúva. Čím je viacej straníkov, tým je hlas predsedu viac hlasom strany ako hlasom jednotlivca. Stáva sa tak  viac hlasom NÁS ako hlasom JEHO.

Spoločnosť, v ktorej sa politické strany starajú o budovanie svojej členskej základne, je riadená oveľa viac členmi spoločnosti ako niekým, komu sa hovorí ONI.

Pod čiarou: Článok je prvým z predpokladanej série o zjednocovaní pravice.